Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Nedela 24. november 2024Meniny má Emília
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR THOMASA KULIDAKISA: Sviatok práce

Thomas Kulidakis Foto: Teraz.sk/Thomas Kulidakis

Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.

Je nanajvýš milé, chvályhodné a potešujúce, že v dnešnej dobe máme možnosť tráviť prvý májový deň tak, ako uznáme za vhodné.

Nikto nás už nenúti chodiť s mávadlami v sprievode a vykrikovať absurdné heslá typu „ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku.“ Každý si môže vybrať, či bude len tak leňošiť, z celého srdca prežívať prvý máj, lásky čas alebo si Sviatkom práce pripomínať štrajk chicagských robotníkov z roku 1890.

Je však dobré si tiež pripomenúť, že tohtoročný prvý máj, lásky čas a prvý máj, Sviatok práce a štátny sviatok v jednom, je deň zvláštny svojim letopočtom. Je totiž len pár dní pred 200. výročím narodenia Karola Marxa.
Muža, ktorého veľkosť je zrejmá už iba z faktu, že Marxovi nasledovníci aj jeho najväčší odporcovia svojim konaním uznávajú, že išlo o veľkého človeka. Alebo, jednoducho povedané, aj po dvoch storočiach im Marx a jeho myslenie stojí za skúmanie, debatovanie a zvažovanie.

Podľa jednej strany však ide o zlovoľného tvorcu teoretického podhubia komunistického útlaku, podľa iných mysliteľa inšpirujúceho oslobodenie pracujúcich.

Rozdielne uhly pohľadu sú obzvlášť zrejmé pri porovnaní pohľadu na predstavu komunizmu a socializmu na Západe a Východe. Alebo skôr pri porovnaní predstáv toho, čo Marxovo zmýšľanie pre dané osoby znamená. Fakt je totiž ten, že Marx bol natoľko plodný autor, a píšuci nanajvýš odborne, že ho len tak niekto nečítal.
Tak napríklad u nás a v končinách bývalého studeno-vojnového Východu panuje rozšírený úzus, že hoci za komunizmu bola práca a školstvo a istoty, predsa si len všetci boli rovní v chudobe. A hlavne boli zatvorení za drôtmi, bez možnosti riadne cestovať.


Materiálne oslobodenie a násilná revolúcia


To zase na Západe si mnohí pripomínajú chyby kapitalizmu, obavy o zamestnanie a existenciu. A keďže mali málokedy možnosť vidieť realitu komunizmu, majú často romantické predstavy. Ktoré sa miešajú s naozajstnou radosťou revolučného požiaru v krajinách, ktoré utrpeli krajne pravicovými diktatúrami a vojenskými juntami.

Predstavy daných ľudí sa potom natoľko míňajú, že si ťažko dokážu porozumieť. Osobne sa s tým stretávam pri svojich pobytoch v zahraničí, obzvlášť na bývalom Západe, kam ma privádza práca. Po dlhých debatách sa zhodneme spravidla na nasledujúcom: Áno, Karol Marx bol veľký mysliteľ, ovplyvnený svojou dobou charakteristickou fabrikami, v ktorých život robotníkov často pripomínal moderné otrokárstvo.

A áno, jeho myšlienky boli inšpirujúce. Veď kto by nechcel oslobodenie človeka. Ako to vyjadril brazílsky arcibiskup Hélder Camara, žijúci v čase tamojšej junty: „Keď dávam jedlo chudobným, nazývajú ma svätým. Keď sa pýtam prečo chudobní nemajú jedlo, tak ma nazývajú komunistom.“ A to sám seba označoval nie za marxistu, ale socialistu.

To všetko nemení nič na fakte, že v 20. storočí sa objavila banda prospechárov, ktorí vycítili príležitosť. Na stavebných kameňoch teórie oslobodenia ľudí od nehumánnych podmienok voľnej ruky trhu, vystavali stavbu, ktorú nazvali komunizmom, ale išlo iba o novú formu vykorisťovania.

Poučením je, že aj v dnešnej dobe je dobré pestovať sociálne cítenie a hlavne neveriť sladkým rečiam propagátorov, ktorí dokážu použiť, čo sa im hodí a všetko možné prekrútiť. Marx si zaslúži úctu, hoci sa v základe veľmi mýlil.

Jeho predstavovaný svet plný prerozdeľovania neprišiel zdola, ale zhora. Stačí sa pozrieť do severských európskych štátov. Štúdium si tiež zaslúži spôsob, ako boli jeho myšlienky zneužité aj uvedomenie si faktu, že materiálne oslobodenie nemusí spočívať v násilnej revolúcii a diktatúre proletariátu, ale v žiaducej kombinácii sociálneho štátu s liberálnou demokraciou. Pretože vlkov z lesa ženie hlad.