Prvýkrát si Slovensko pripomína 21. august 1968 ako pamätný deň. Takmer 32 rokov po Novembri ´89 a viac než 30 rokov po dni, kedy územie Slovenska a Česka opustil posledný sovietsky vojak – inak aj tento deň, 21. jún, patrí konečne medzi pamätné.

„Ale to trvalo!“ povzdychol by si jeden. Ale buďme skromní. Lepšie, než nič. Predsa len hrozí menšie riziko, že sa zabudne na čierny deň – a či vlastne noc – počas ktorej do Československa túžiaceho po slobodnejšej spoločnosti nemilosrdne vpadli státisíce sovietskych a ďalších spojeneckých vojakov, aby obrodný proces udupali ťažkými topánkami a pásmi tankov.

Ako konštatoval historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa, išlo o nesmierne tvrdý a masívny vojenský zásah – mimochodom, bola to najväčšia vojenská operácia v Európe od 2. svetovej vojny. Viac než pokus presmerovať politický vývoj v ČSSR, pripomínala akcia svojimi rozmermi napadnutie suverénneho štátu s použitím tej najhrubšej sily. Akoby mala byť potrestaná celá spoločnosť, všetci občania, ktorí boli príliš „prebudení“ a príliš aktívni. A z oficiálnych predstaviteľov krajiny sa stali v okamihu väzni a rukojemníci nútení podpísať kapituláciu.

Napokon zrejme z tohto dôvodu – že zmeny prebiehajúce pod Dubčekovým vedením mali takú širokú podporu verejnosti – chcelo proti nim zasiahnuť konzervatívne krídlo komunistov už v roku 1967. A preto tiež podľa historických svedectiev na sovietskeho lídra Brežneva tlačili aj súdruhovia z Bulharska (Todor Živkov), Poľska (Wladislaw Gomulka) a z NDR (Walter Ulbricht). Malo ísť podľa všetkého o exemplárne potrestanie snahy vybudovať slobodnejšiu spoločnosť, a tiež o významné upevnenie sovietskej moci na kontinente. Veď sovietske vojská tu ostali napokon viac než dve desaťročia, hoci sa ich prítomnosť spočiatku označovala za „dočasnú“.

Ako sa spomínalo na august

Nesmierne živo rezonovala tragédia augusta 1968 v spoločnosti počas nasledujúceho roka: Hneď 16. januára 1969 sa v Prahe upálil Jan Palach (zomrel o tri dni neskôr). V masové protesty sa zmenili aj oslavy hokejového víťazstva v marci 1969, keď ľudia vyšli do ulíc.

Na prvé výročie invázie spojeneckých vojsk sa konali rozsiahle demonštrácie, ktoré sa opäť nezaobišli bez ľudských obetí. Tento raz však už do ľudí nestrieľali príslušníci cudzích armád, ale vlastní spoluobčania v milicionárskych uniformách. Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia v reakcii na tieto udalosti prijalo 22. augusta 1969 zákonné opatrenie č. 99/1969 Zb. (tzv. obuškový zákon), ktoré umožnilo tvrdý postih účastníkov demonštrácii. Opatrenie podpísal aj tlakom zlomený Alexander Dubček ako predseda parlamentu.

Obuškový zákon umožňoval zadržať občana na tri týždne namiesto dovtedajších 48 hodín, zjednodušoval súdne konanie, sprísňoval tresty. Tzv. narušiteľov socialistického spoločenského poriadku bolo možné okamžite vylúčiť zo školy alebo prepustiť z práce bez súhlasu odborov. Historik Oldřich Tůma z Ústavu pre moderné dejiny Akadémie vied ČR povedal: „Bol to taký minimalizovaný výnimočný stav, ktorý trval až do konca roku. Niektoré ustanovenia potom boli prevzaté do normálnej legislatívy.“

Počas normalizácie bolo bežným javom, že práve 21. augusta ľudí prepúšťali skôr z pracovísk a udeľovali im výnimočné voľno – aby nemali dôvod sa zhromažďovať. Polícia aj ŠtB zintenzívnili kontroly – čo na vlastnej koži zažil aj autor týchto riadkov. Generácia detí vyrastajúcich v pionierskych rovnošatách počas 70. rokov ani netušila, že je Dubček stále nažive a možno ho v Bratislave stretávajú na ulici. Taká silná bola snaha vymazať, zresetovať spoločenskú pamäť.

Nezabudli sme, nesúhlasili sme

Preto je podstatné, že august 1968 pomáhali uchovať v povedomí spoločnosti disidenti, nezávislí novinári, intelektuáli, všetci, ktorí sa o tejto téme nebáli hovoriť.

Preto bolo dôležité, že proti invázii v auguste ´68 protestovalo osem odvážnych sovietskych občanov. Že časť poslancov Národného zhromaždenia (vtedajšieho československého parlamentu) sa nezúčastnila na rokovaní o zákone zakotvujúcom tzv. dočasný pobyt sovietskych vojsk v ČSSR a štyria poslanci hlasovali proti.
Samotný veliteľ sovietskych jednotiek z augusta 1968 Ivan Grigorjevič Pavlovskij neskôr prirovnal vstup sovietskej armády k nepozvanému hosťovi a na sovietskej intervencii v Afganistane v roku 1979 sa odmietol zúčastniť.

Inými slovami, invázia v auguste 1968 neupadla do zabudnutia a nik okrem kovaných komunistov biľakovského typu si neosvojil ani normalizačnú interpretáciu tohto kroku ako „internacionálnej pomoci“. Akokoľvek sa propaganda ešte aj vo filmoch a seriáloch pokúšala presviedčať o opaku (Major Zeman).
Preto je dôležité, ak invázia v roku 1968 a aj jej symbolický koniec v roku 1991 sú pamätnými dňami (21. august – Deň obetí okupácie Československa v roku 1968 a 21. jún – Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády v roku 1991).

Ako hovorí historik Patrik Dubovský, počet pamätníkov udalostí z roku 1968 sa zmenšuje, aj priami účastníci z vtedajšej politickej scény sú už na pravde božej (hoci táto metafora v spojitosti s takým Vasiľom Biľakom vyznieva bizarne). Podstatné však je, aby sovietska invázia ostala v kolektívnej pamäti spoločnosti ako príklad útoku na slobodu a na ľudí, ktorí chceli byť slobodní. Znižuje sa tým pravdepodobnosť, že sa niekedy niečo podobné zopakuje.