Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
M. Kopcsay komentuje vznik novej strany.
Autor Márius Kopcsay
Nevedno, či sa Štefan Harabin pri voľbe názvu svojej novej strany radil so skúsenými marketingovými odborníkmi, alebo s hlasom svojho srdca. Isté však je, že si vybral dobre. Pri slove „vlasť“ sa slza vkradne do oka aj pragmatikom a cynikom, ktorí si nepotrpia na valašky a fujary a vonkoncom sa u nich nemusia prejavovať príznaky vypätého nacionalizmu.
Vlasť je pekné slovo. A existuje po ňom dopyt, pretože vlasti nie je nikdy dosť, podobne ako konzervatívnych hodnôt. Z tohto pohľadu vstupuje Harabin na zem zasľúbenú, i keď je otázka, nakoľko sa predpoklad pretaví do konkrétneho volebného výsledku.
Tých 14,35 percenta, ktoré Harabin získal ako prezidentský kandidát, je pre novú stranu nereálna méta. Isté však je, že má šancu zamiešať kartami na politickej scéne – oveľa rozkolísanejšej, než by sa na päť mesiacov pred voľbami patrilo.
Prezidentské voľby umožnili verejnosti – ale i Harabinovi samotnému odhadnúť, ako bude vyzerať jeho cieľová skupina. Je to nespokojný volič a frustrovaný biely muž z východného Slovenska. Je nasrdený na slovenské pomery. Veď mu už aj Harabin nadbehol pri predstavovaní svojej strany, keď ako problémy krajiny vyzdvihol korupciu, chudobu, stav zdravotníctva a školstva. A dodal: „Ako sudca so 40-ročnou praxou to vidím každý deň, ale nikdy, skutočne ešte nikdy to nemalo také obludné rozmery: zlodeji, kšeftári a skorumpovaná politická kasta ukradli našu vlasť.“
Výborne. Podpisuje skoro každý! K dokresleniu Harabinovho profilu dodajme jeho krédo z prezidentskej kampane, že chce „zachrániť kresťanskú slovenskú rodinu a zaviesť poriadok v štáte“. Doplňme strašenie migrantmi, a to aj za pomoci poplašných správ nezaťažených pravdivosťou, akože máme na Slovensku už 10-tisíc migrantov a ďalších 11-tisíc má prísť.
Plus spomeňme geopolitický vektor charakterizovaný krédom „menej Bruselu, viac Moskvy“. (Pre spresnenie, Harabin sám o sebe povedal: „Ja nie som odporca Európskej únie. Ja som kritik Európskej únie.“
Zhrnuté a podčiarknuté, na mnohom v tomto videní sveta by sa s Harabinom a jeho priaznivcami zhodli aj menej radikálni sympatizanti Kotlebu, ale tiež radikálnejší prívrženci SNS a Smeru (nemenovaným poslancom a jeho statusmi formované krídlo). Prípadne Kollára.
Na jednej strane voliča, ktorý by sa rád v marci 2020 dočkal niečoho takého obyčajného a prirodzeného ako zmena, môže ľakať predstava, že by slabnúci Smer vytvoril koalíciu so SNS, Harabinom s tichou podporou Kotlebu. Vzhľadom na vyššie uvedené názorové zhody však možno očakávať, že Vlasť odčerpá percentá práve z tohto tábora, ktorý by ju mohol potrebovať – a nie z „tábora zmeny“, teda súčasnej opozície.
Prekážkou prípadnej zmeny môže byť len opozícia samotná. A nielen pre zlú kondíciu jej subjektov – menovite upadajúcej SaS a Obyčajných ľudí, teda subjektov vydaných napospas egám svojich lídrov.
Brzdným faktorom je aj názorová rozmanitosť opozičného tábora, napr. názorové nezhody medzi konzervatívnymi a liberálnymi voličmi, ktoré sú oveľa väčšie v porovnaní s voličom povedzme z okresu Medzilaborce, ktorý nadšene zatlieska Blahovi, Kotlebovi aj Harabinovi.
Po nedávnom vzniku Druckerovej Dobrej voľby a Harabinom ohlásenom zrodení Vlasti začína byť v istej časti politického spektra tlačenica.
Jazykom na váhach potom môže byť otázka, ktorá zo strán skončí tesne pod prahom 5 percent, teda odčerpá hlasy iným, ale nepretaví ich do volebnej reality. Kandidátov je na oboch stranách viac.
Pritom napríklad práve takéto potopenie rozdelenej SNS pod 5 percent umožnilo v roku 2002 pokračovanie proreformnej a prozápadnej vlády. A prepad kresťanských demokratov aj SMK pod 5 percent pomohol zasa nakloniť rovnováhu po marci 2016 v prospech Smeru a súčasnej koalície.
Teda či a koho bude Vlasť čiernym koňom – alebo trójskym koňom – ukáže až reálne veľkosť jej volebného potenciálu.
Každopádne vlasť, tá s malým písmenom, ešte vždy patrí všetkým jej občanom. A pre prívržencov zmeny iným smerom, než je Východ – alebo zakonzervovaný orbánovský model na juhu – je tak jedinou šancou dôsledná mobilizácia politických síl a ich voličského zázemia. Inak sa po marci môžeme veľ-mi ču-do-vať .
Vlasť je pekné slovo. A existuje po ňom dopyt, pretože vlasti nie je nikdy dosť, podobne ako konzervatívnych hodnôt. Z tohto pohľadu vstupuje Harabin na zem zasľúbenú, i keď je otázka, nakoľko sa predpoklad pretaví do konkrétneho volebného výsledku.
Tých 14,35 percenta, ktoré Harabin získal ako prezidentský kandidát, je pre novú stranu nereálna méta. Isté však je, že má šancu zamiešať kartami na politickej scéne – oveľa rozkolísanejšej, než by sa na päť mesiacov pred voľbami patrilo.
Menej Bruselu, viac Moskvy
Prezidentské voľby umožnili verejnosti – ale i Harabinovi samotnému odhadnúť, ako bude vyzerať jeho cieľová skupina. Je to nespokojný volič a frustrovaný biely muž z východného Slovenska. Je nasrdený na slovenské pomery. Veď mu už aj Harabin nadbehol pri predstavovaní svojej strany, keď ako problémy krajiny vyzdvihol korupciu, chudobu, stav zdravotníctva a školstva. A dodal: „Ako sudca so 40-ročnou praxou to vidím každý deň, ale nikdy, skutočne ešte nikdy to nemalo také obludné rozmery: zlodeji, kšeftári a skorumpovaná politická kasta ukradli našu vlasť.“
Výborne. Podpisuje skoro každý! K dokresleniu Harabinovho profilu dodajme jeho krédo z prezidentskej kampane, že chce „zachrániť kresťanskú slovenskú rodinu a zaviesť poriadok v štáte“. Doplňme strašenie migrantmi, a to aj za pomoci poplašných správ nezaťažených pravdivosťou, akože máme na Slovensku už 10-tisíc migrantov a ďalších 11-tisíc má prísť.
Plus spomeňme geopolitický vektor charakterizovaný krédom „menej Bruselu, viac Moskvy“. (Pre spresnenie, Harabin sám o sebe povedal: „Ja nie som odporca Európskej únie. Ja som kritik Európskej únie.“
Čo na to nejednotný tábor zmeny?
Zhrnuté a podčiarknuté, na mnohom v tomto videní sveta by sa s Harabinom a jeho priaznivcami zhodli aj menej radikálni sympatizanti Kotlebu, ale tiež radikálnejší prívrženci SNS a Smeru (nemenovaným poslancom a jeho statusmi formované krídlo). Prípadne Kollára.
Na jednej strane voliča, ktorý by sa rád v marci 2020 dočkal niečoho takého obyčajného a prirodzeného ako zmena, môže ľakať predstava, že by slabnúci Smer vytvoril koalíciu so SNS, Harabinom s tichou podporou Kotlebu. Vzhľadom na vyššie uvedené názorové zhody však možno očakávať, že Vlasť odčerpá percentá práve z tohto tábora, ktorý by ju mohol potrebovať – a nie z „tábora zmeny“, teda súčasnej opozície.
Prekážkou prípadnej zmeny môže byť len opozícia samotná. A nielen pre zlú kondíciu jej subjektov – menovite upadajúcej SaS a Obyčajných ľudí, teda subjektov vydaných napospas egám svojich lídrov.
Brzdným faktorom je aj názorová rozmanitosť opozičného tábora, napr. názorové nezhody medzi konzervatívnymi a liberálnymi voličmi, ktoré sú oveľa väčšie v porovnaní s voličom povedzme z okresu Medzilaborce, ktorý nadšene zatlieska Blahovi, Kotlebovi aj Harabinovi.
Čierny a či trójsky kôň?
Po nedávnom vzniku Druckerovej Dobrej voľby a Harabinom ohlásenom zrodení Vlasti začína byť v istej časti politického spektra tlačenica.
Jazykom na váhach potom môže byť otázka, ktorá zo strán skončí tesne pod prahom 5 percent, teda odčerpá hlasy iným, ale nepretaví ich do volebnej reality. Kandidátov je na oboch stranách viac.
Pritom napríklad práve takéto potopenie rozdelenej SNS pod 5 percent umožnilo v roku 2002 pokračovanie proreformnej a prozápadnej vlády. A prepad kresťanských demokratov aj SMK pod 5 percent pomohol zasa nakloniť rovnováhu po marci 2016 v prospech Smeru a súčasnej koalície.
Teda či a koho bude Vlasť čiernym koňom – alebo trójskym koňom – ukáže až reálne veľkosť jej volebného potenciálu.
Každopádne vlasť, tá s malým písmenom, ešte vždy patrí všetkým jej občanom. A pre prívržencov zmeny iným smerom, než je Východ – alebo zakonzervovaný orbánovský model na juhu – je tak jedinou šancou dôsledná mobilizácia politických síl a ich voličského zázemia. Inak sa po marci môžeme veľ-mi ču-do-vať .
