Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
M. Kopcsay komentuje históriu dohovoru na Slovensku.
Autor Márius Kopcsay
Do programu mimoriadnej schôdze parlamentu sa popri trinástom dôchodku, zvýšených prídavkoch na dieťa a diaľničných známkach dostalo aj opätovné odmietnutie Istanbulského dohovoru. Svedčí to o presvedčení politikov Smeru-SD a SNS (najmä, keďže je to téma národniarov), že ak je zle, treba jednoducho opäť pošliapať tento dokument Rady Európy a na voličov to zaberie.
Rekapitulácia udalostí spojených s jeho prijímaním/odmietaním dohovoru, žiaľ, len potvrdzuje, že presne takto vyzerá téma zbavená racionálneho uchopenia, vydaná napospas emóciám, zneužívaná politikmi – a zbavená možnosti normálne a triezvo diskutovať o samotnej podstate problému. V tomto prípade o domácom násilí, o násilí na ženách, deťoch (alebo i mužoch) a prípadne o diskriminácii žien.
Inou takouto zneužívanou témou, ktorá ľahko vyvoláva emócie, sú migranti. Tí vo voľbách v roku 2016 ako strašiak stačili a Smer-SD či kotlebovci ich používajú aj teraz.
Ako to bolo pred šiestimi rokmi?
Istanbulský dohovor Slovensko podpísalo ako jedna z prvých krajín 11. mája 2011, teda za čias Radičovej vlády. Ani Ficova vláda sa mu neotočila chrbtom, práve naopak.
Veď ešte 3. decembra 2013 na konferencii Fóra podnikateliek sa vtedajší premiér Fico pochválil: „Výraznou mierou sme sa zasadzovali o prijatie Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu voči ženám a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Boli sme medzi prvými štátmi, ktoré túto medzinárodnú zmluvu podpísali.“
V tom čase – 18. decembra 2013 – schválila vláda tzv. Národný akčný plán pre elimináciu a prevenciu násilia na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu Slovenskou republikou. Z neho ministrovi spravodlivosti vyplynula úloha pripraviť na rokovanie vlády návrh na ratifikáciu Istanbulského dohovoru v priebehu roka 2014.
Ešte 14. januára 2014 minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter zdôrazňoval, že jeho rezort zastrešuje problematiku násilia na ženách – a podporuje prijatie Dohovoru RE. „Uvedený Dohovor RE aj ja sám považujem za jedinečný nástroj v oblasti pomoci ženám v nel'ahkom úsilí našej spoločnosti za odstránenie násilia na ženách a domáceho násilia,“ uviedol minister.
Zhodou okolností sú tieto konštatovania súčasťou materiálu, v ktorom Richter a jeho rezort reagovali na požiadavku zabrániť ratifikácii Istanbulského dohovoru. A označili ju za neopodstatnenú.
Obrat o 180 stupňov
Znamená to iba dôkaz, že sa v priebehu piatich rokov obrátila verejná diskusia k tejto téme o 180 stupňov. Kvôli večnému zatrateniu Istanbulského dohovoru do ohňov pekelných sa zvolávajú mimoriadne schôdze. A pred časom sa zaň vyslovilo 101 poslancov, aby sme všetko nehádzali len na Smer a SNS.
Po takejto masívnej zmene uhlu pohľadu vzniká dojem, akoby Istanbulský dohovor už nemal advokátov s výnimkou „pár slniečkárov“ – sú iba jeho horliví popierači ako Kuffa, Danko a radikálnejšia časť veriacich, a potom sú „rozumnejší kritici“, ktorí nabádajú preštudovať si, čo o téme usudzoval Daniel Lipšic a pod. Človek aby sa v tejto zmenenej klíme už bál povedať, že je za dohovor, spoza ktorého mnohým vyčnievajú ako satanské rohy ešte aj turecké minarety.
A pritom, počas tohto plazivého procesu prebiehajúceho na Slovensku ratifikovalo dohovor 34 krajín vrátane katolíckeho Írska, Poľska, Chorvátska, Talianska, Španielska.
Naopak, ak si pozrieme krajiny, ktoré dosiaľ dohovor neratifikovali, s výnimkou Britských ostrovov ležia všetky v strednej resp. východnej Európe: Česko, Slovensko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Bulharsko, Moldavsko, Ukrajina, Arménsko.
Ešte na sklonku roku 2018 český časopis Respekt o tejto téme písal v článku s titulkom Istanbulský dohovor je ďalším bojiskom dezinformačnej vojny. Upozornil, že „tému do svojej širokej galérie zaradili konšpirátori a najrôznejší šíritelia dezinformácií a hoaxov“. A teda popri oponentúre ľudí z katolíckeho prostredia, ktorí sa aspoň napríklad venujú ochrane žien a boju proti domácemu násiliu, aktivizuje sa v boji proti dohovoru konšpiračná a dezinformačná scéna – s cieľom zasievať strach, spoločnosť polarizovať a rozkladať, vyviesť ju z medzinárodných štruktúr do izolácie. Veď si zacitujme Tomia Okamuru: „Odmietame Instanbulský dohovor, túto genderovú totalitnú obludnosť.“ Ako keby nejednému slovenskému politikovi z du-še ho-vo-ril, nie?
Konsenzus? Ten už neplatí
V čom spočíva nebezpečenstvo tohto javu? Poprvé: Pri takomto spôsobe „diskusie“ sa ocitá v nemilosti nielen dohovor, ale i samotný jeho predmet, teda ochrana žien, detí. Darmo odporcovia dohovoru dodávajú jedným dychom, že sú proti domácemu násiliu a pod. Spoločenská klíma sa už beztak nastavuje nepriateľsky voči obetiam.
Domáce násilie pritom nezmizne, podobne ako budú vždy existovať migračné tlaky, ale iracionálna diskusia na tieto témy brzdí schopnosť spoločnosti na ne rozumne a rýchlo reagovať.
To po prvé. A po druhé, zmena postoja k Istanbulskému dohovoru je modelovým príkladom, keď sa to, čo bolo včera biele dnes stane čiernym. A včerajší spoločenský konsenzus v dôležitej politicko-spoločenskej téme sa rozplynie, akoby ani nikdy neexistoval.
Rada vlády SR pre ľudské práva ešte v roku 2018 upozornila, že „stiahnutie podpisu demokratického štátu pod ľudskoprávnym dohovorom by bol bezprecedentný akt spochybňujúci európske smerovanie krajiny nastúpené pod roku 1989“.
Ostáva asi len ako téma pre budúcich historikov vyhodnotiť, ako sa vlastne mohlo stať, že konzervatívni voliči a politické sily, ktoré ich zastupujú, pred Novembrom ´89 i po ňom, ba i v zápase s mečiarizmom v roku 1998 pomáhali Slovensku stať sa súčasťou slobodného (a teda i západného) sveta – zatiaľ čo dnes ich veľká časť pôsobí presne opačne a bola schopná uviaznuť v osídlach radikálnych, proruských či konšpiračných síl a uveriť, že nie nesloboda, ale liberalizmus je ich najväčším nepriateľom.
Stačí sa znovu pozrieť na mapku európskych štátov, ktoré Istanbulský dohovor ratifikovali a ktoré nie – v tejto téme už Slovensko jednoznačne patrí na Východ. Ak by si niekto chcel otestovať geopolitickú premenu Slovenska v nejakej dôležitej spoločensko-politickej otázke, nepodarilo by sa to lepšie.
Teda ak to bol dnes Istanbul, zajtra môžeme byť svedkom takéhoto obratu v otázke čenstva v EÚ a v NATO, alebo samotného demokratického usporiadania spoločnosti.
Rekapitulácia udalostí spojených s jeho prijímaním/odmietaním dohovoru, žiaľ, len potvrdzuje, že presne takto vyzerá téma zbavená racionálneho uchopenia, vydaná napospas emóciám, zneužívaná politikmi – a zbavená možnosti normálne a triezvo diskutovať o samotnej podstate problému. V tomto prípade o domácom násilí, o násilí na ženách, deťoch (alebo i mužoch) a prípadne o diskriminácii žien.
Inou takouto zneužívanou témou, ktorá ľahko vyvoláva emócie, sú migranti. Tí vo voľbách v roku 2016 ako strašiak stačili a Smer-SD či kotlebovci ich používajú aj teraz.
Ako to bolo pred šiestimi rokmi?
Istanbulský dohovor Slovensko podpísalo ako jedna z prvých krajín 11. mája 2011, teda za čias Radičovej vlády. Ani Ficova vláda sa mu neotočila chrbtom, práve naopak.
Veď ešte 3. decembra 2013 na konferencii Fóra podnikateliek sa vtedajší premiér Fico pochválil: „Výraznou mierou sme sa zasadzovali o prijatie Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu voči ženám a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Boli sme medzi prvými štátmi, ktoré túto medzinárodnú zmluvu podpísali.“
V tom čase – 18. decembra 2013 – schválila vláda tzv. Národný akčný plán pre elimináciu a prevenciu násilia na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu Slovenskou republikou. Z neho ministrovi spravodlivosti vyplynula úloha pripraviť na rokovanie vlády návrh na ratifikáciu Istanbulského dohovoru v priebehu roka 2014.
Ešte 14. januára 2014 minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter zdôrazňoval, že jeho rezort zastrešuje problematiku násilia na ženách – a podporuje prijatie Dohovoru RE. „Uvedený Dohovor RE aj ja sám považujem za jedinečný nástroj v oblasti pomoci ženám v nel'ahkom úsilí našej spoločnosti za odstránenie násilia na ženách a domáceho násilia,“ uviedol minister.
Zhodou okolností sú tieto konštatovania súčasťou materiálu, v ktorom Richter a jeho rezort reagovali na požiadavku zabrániť ratifikácii Istanbulského dohovoru. A označili ju za neopodstatnenú.
Obrat o 180 stupňov
Znamená to iba dôkaz, že sa v priebehu piatich rokov obrátila verejná diskusia k tejto téme o 180 stupňov. Kvôli večnému zatrateniu Istanbulského dohovoru do ohňov pekelných sa zvolávajú mimoriadne schôdze. A pred časom sa zaň vyslovilo 101 poslancov, aby sme všetko nehádzali len na Smer a SNS.
Po takejto masívnej zmene uhlu pohľadu vzniká dojem, akoby Istanbulský dohovor už nemal advokátov s výnimkou „pár slniečkárov“ – sú iba jeho horliví popierači ako Kuffa, Danko a radikálnejšia časť veriacich, a potom sú „rozumnejší kritici“, ktorí nabádajú preštudovať si, čo o téme usudzoval Daniel Lipšic a pod. Človek aby sa v tejto zmenenej klíme už bál povedať, že je za dohovor, spoza ktorého mnohým vyčnievajú ako satanské rohy ešte aj turecké minarety.
A pritom, počas tohto plazivého procesu prebiehajúceho na Slovensku ratifikovalo dohovor 34 krajín vrátane katolíckeho Írska, Poľska, Chorvátska, Talianska, Španielska.
Naopak, ak si pozrieme krajiny, ktoré dosiaľ dohovor neratifikovali, s výnimkou Britských ostrovov ležia všetky v strednej resp. východnej Európe: Česko, Slovensko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Bulharsko, Moldavsko, Ukrajina, Arménsko.
Ešte na sklonku roku 2018 český časopis Respekt o tejto téme písal v článku s titulkom Istanbulský dohovor je ďalším bojiskom dezinformačnej vojny. Upozornil, že „tému do svojej širokej galérie zaradili konšpirátori a najrôznejší šíritelia dezinformácií a hoaxov“. A teda popri oponentúre ľudí z katolíckeho prostredia, ktorí sa aspoň napríklad venujú ochrane žien a boju proti domácemu násiliu, aktivizuje sa v boji proti dohovoru konšpiračná a dezinformačná scéna – s cieľom zasievať strach, spoločnosť polarizovať a rozkladať, vyviesť ju z medzinárodných štruktúr do izolácie. Veď si zacitujme Tomia Okamuru: „Odmietame Instanbulský dohovor, túto genderovú totalitnú obludnosť.“ Ako keby nejednému slovenskému politikovi z du-še ho-vo-ril, nie?
Konsenzus? Ten už neplatí
V čom spočíva nebezpečenstvo tohto javu? Poprvé: Pri takomto spôsobe „diskusie“ sa ocitá v nemilosti nielen dohovor, ale i samotný jeho predmet, teda ochrana žien, detí. Darmo odporcovia dohovoru dodávajú jedným dychom, že sú proti domácemu násiliu a pod. Spoločenská klíma sa už beztak nastavuje nepriateľsky voči obetiam.
Domáce násilie pritom nezmizne, podobne ako budú vždy existovať migračné tlaky, ale iracionálna diskusia na tieto témy brzdí schopnosť spoločnosti na ne rozumne a rýchlo reagovať.
To po prvé. A po druhé, zmena postoja k Istanbulskému dohovoru je modelovým príkladom, keď sa to, čo bolo včera biele dnes stane čiernym. A včerajší spoločenský konsenzus v dôležitej politicko-spoločenskej téme sa rozplynie, akoby ani nikdy neexistoval.
Rada vlády SR pre ľudské práva ešte v roku 2018 upozornila, že „stiahnutie podpisu demokratického štátu pod ľudskoprávnym dohovorom by bol bezprecedentný akt spochybňujúci európske smerovanie krajiny nastúpené pod roku 1989“.
Ostáva asi len ako téma pre budúcich historikov vyhodnotiť, ako sa vlastne mohlo stať, že konzervatívni voliči a politické sily, ktoré ich zastupujú, pred Novembrom ´89 i po ňom, ba i v zápase s mečiarizmom v roku 1998 pomáhali Slovensku stať sa súčasťou slobodného (a teda i západného) sveta – zatiaľ čo dnes ich veľká časť pôsobí presne opačne a bola schopná uviaznuť v osídlach radikálnych, proruských či konšpiračných síl a uveriť, že nie nesloboda, ale liberalizmus je ich najväčším nepriateľom.
Stačí sa znovu pozrieť na mapku európskych štátov, ktoré Istanbulský dohovor ratifikovali a ktoré nie – v tejto téme už Slovensko jednoznačne patrí na Východ. Ak by si niekto chcel otestovať geopolitickú premenu Slovenska v nejakej dôležitej spoločensko-politickej otázke, nepodarilo by sa to lepšie.
Teda ak to bol dnes Istanbul, zajtra môžeme byť svedkom takéhoto obratu v otázke čenstva v EÚ a v NATO, alebo samotného demokratického usporiadania spoločnosti.
