Prezidentka Zuzana Čaputová vo svojom vystúpení predniesla pred poslancami výstižnú analýzu súčasnej slovenskej mizérie – alebo, aby sme boli jemnejší, rozpoloženia spoločnosti na sklonku pandémie, v stave hlbokej dezilúzie a tlejúceho konfliktu, ktorý z hlbín dlho usádzaných a neriešených problémov vyplával na povrch vďaka COVIDu.

Skúškou správnosti potvrdzujúcou, že prezidentka diagnózu stanovila presne, boli ohlasy na jej vystúpenie. Vrátane kritických.

Niektorým – a to aj jej priaznivcom – sa zdalo, že bola príliš diplomatická. Čaputová však pomenovala problém(y) zreteľne, ibaže spôsobom, aký zodpovedá jej pozícii. Teda pozícii ústavného činiteľa, ktorý predstavuje morálnu autoritu, je nadstranícky a zachováva si vo svojom vystupovaní určitý štandard.
Predseda Smeru Fico – len čo doznel potlesk – sa zasa poponáhľal s vyjadrením, že to bol „prejav člena vládnej koalície“.

Prezidentka však dala najavo, že vníma rozpory vo vládnom zoskupení, ktoré dlhodobo oslabujú jeho autoritu a akcieschopnosť: „Kríza zvyšuje tlak na nás všetkých, napriek tomu sme odkázaní žiť spolu a bez pochopenia a vzájomného porozumenia to nedokážeme. Osobitne sa to týka strán vládnej koalície, ktoré na seba prevzali najväčší podiel zodpovednosti za vedenie štátu a ktoré, ak chcú ďalej vládnuť, mali by ukazovať jednotu a jasnú vôľu spolupracovať. Lebo vzájomné spory iba prehlbujú sklamanie verejnosti.“
Nuž, zákonodarný zbor nie je sociálna sieť a myšlienky sa dajú vysloviť aj inak, než „bonmotmi“, kto si má dať jointa a zbaliť si kufre.

Strašidelná pravda a spravodlivosť
K správe prednesenej prezidentkou by sa dalo dodať akurát to, že sa veci majú ešte horšie. A ak je dnes Slovenská republika „zranenou krajinou“, potom jej imunita a zdravotný stav chradli v skutočnosti už dávno.

Prezidentka totiž vychádza z ideálneho, či aspoň optimálneho predpokladu, že väčšine ide o dobrú vec, ibaže sa o jej dosiahnutie snažia inými spôsobmi (klasická realita pluralitného demokratického systému): „Slovensko dnes zúfalo potrebuje stabilitu. Jasné a jednotné vedenie. Pokoj založený na pravde, spravodlivosti, ale aj vecnosti a solidarite. Dosiahnuť ho môžeme iba spoločne a verím, že tento cieľ spája väčšinu z nás.“

Nuž, zrejme až tak celkom nespája. Fico napríklad považuje za zarážajúce, že prezidentka využila vystúpenie na propagáciu očkovania. Oveľa viac však zaráža, že líder štandardnej opozičnej strany vôbec takúto výčitku vysloví. Mal by sa za to prezidentke skôr poďakovať – keďže nám ide o dobrú vec (potlačenie pandémie) a očkovanie je v tomto ohľade preukázateľne účinným nástrojom.

Ibaže ešte lepšia vec, než boj proti COVIDu sú pre populistu preferencie. A teda podpora voličov, ktorí o očkovaní nechcú ani počuť.

Ciele nie bezvýznamnej časti spoločnosti sú evidentne zásadne iné, než je takzvaný verejný záujem. Jednotlivci, a či skupiny jednotlivcov si dlhodobo privykli na to, že – či už politicky, mocensky alebo ekonomicky – prosperujú na úkor ostatnej spoločnosti, a nie vedno s ňou. Že ich vysoký životný štandard pochádza z tendrov, úplatkov, z korupčných schém. A máločo ich dokáže tak vydesiť ako pravda či spravodlivosť.


Rozchádzame sa v cieľoch i faktoch
Slovenská spoločnosť sa, žiaľ, rozchádza v základných premisách – nielen v spôsobe ako dosahovať ciele, ale v cieľoch samotných. Nielen v názoroch, ale vo faktoch. Keď raz niekto tvrdí, že COVID vôbec neexistuje, ako je možná diskusia?

Pôsobivým momentom Čaputovej vystúpenia v parlamente bola pritom práve spomienka na tisíce obetí COVIDu: „Zomierajúci v posledných okamihoch svojho života videli iba ošetrujúci personál, ľudí zahalených v overaloch, ktorým ani nevideli do tváre. Naši blízki od nás odchádzali bez toho, aby sme s nimi mohli byť v poslednej chvíli, aby sme sa s nimi mohli rozlúčiť a dôstojne ich pochovať. Bol to rok traumy, ktorou sme prešli a tisíce pozostalých ľudí si ju ponesú po celý svoj život.“

A tiež: „...ľudia pracujúci v prvej línii, napríklad zdravotníci, pracovníci úradov verejného zdravotníctva, záchranári a mnohí ďalší, odviedli mimoriadnu prácu a všetkým im patrí opätovne veľká vďaka.“
Lenže dnes nájdeme mnohých, ktorí spochybňujú pandémiu samotnú a jej obete. Sú schopní atakovať ľudí, ktorí práve v tejto prvej línii pomáhajú a ktorí si zaslúžia obdiv, ochranu a vďaku, pretože pomáhajú s nasadením zdravia a životov.

Časť spoločnosti sa ocitla v paralelnej realite, a tiež v neuveriteľne hlbokej priepasti cynizmu. K tomu nepochybne prispeli nielen politici, ktorí sa priživujú na strachu a zlosti, ale tiež roky, počas ktorých sa tu úspešne šíria hoaxy, dezinformácie a propaganda. Roky zanedbávaného vzdelávania a nedocenenej kultúry, ktoré majú v ľuďoch pestovať kritický úsudok. Roky pôsobenia sociálnych sietí a internetu, ktoré majú devastačný účinok na nepripraveného užívateľa.


Liek na zranenú spoločnosť
Ľudia sú prostredníctvom svojich smarfónov, tabletov a počítačov dennodenne vystavení bezbrehému ohlupovaniu a manipulácii. Tomáš Kriššák, ktorý sa zaoberá vplyvom internetu na populáciu, hovorí o „roky budovanom ekosystéme dezinformačných zdrojov, šarlatánskych prospechárov a cynických politikov“.
Liek na takto hlboko a dlhodobo zranenú spoločnosť sa hľadá naozaj ťažko. Vyzerá to tak, že napokon niet inej možnosti, než, po prvé, dúfať, že aktuálny zdroj frustrácie v podobe pandémie, odznie čím skôr. A po druhé, vrátiť sa z hľadaniu a pomenúvaniu základných cieľov, na ktorých sa väčšina spoločnosti dokáže dohodnúť a zhodnúť.

A pre prípad ochoty vydať sa touto cestou je dobre, ak existuje autorita schopná pomenovať stav spoločnosti – a urobiť tak spôsobom, ktorý pred nikým nezatvára dvere a nikoho nevylučuje z komunikácie.