Domová schôdza je ukážkovým príkladom inštitútu, na pôde ktorého sa ťažko a bolestne dosahuje akákoľvek dohoda. Vo svetle skúsenosti, že niekedy nemusí nájsť spoločnú reč ani dvadsať obyvateľov činžiaku, je výsledok klimatického summitu v Glasgowe ohromujúci. K akému-takému kompromisu dospelo viac než 7 a pol miliardy obyvateľov celej planéty, keďže na fórach skrývajúcich sa pod skratkou COP sú naozaj zastúpené prakticky všetky štáty.

Všetky dali najavo, že chcú bojovať proti klimatickej zmene a jej dôsledkom, hoci na druhej strane nie všetky sú ochotné k tomu prispieť rovnakou mierou. Preto aj závery summitu nie sú ani tak konkrétnymi krokmi, ako skôr odhodlaním, že „nabudúce ich už urobíme“.

Tak aspoň vyznieva výzva, aby jednotlivé štáty sprísnili do konca budúceho roka svoje plány natoľko, že budú v súlade s cieľmi Parížskej klimatickej dohody z roku 2015 – teda konkrétne s cieľom skrotiť globálne otepľovanie pod hranicou 1,5 stupňa.

Momentálne je globálna teplota na Zemi už viac než o 1 stupeň vyššia v porovnaní s priemerom rokov 1951-1980 (napríklad rok 2020 bol konkrétne teplejší o 1,02 stupňa). Počas poslednej dekády však otepľovanie nabralo na rýchlosti a globálna teplota narástla o 0,3 až 0,4 stupňa, je teda predpoklad, že pri takomto tempe kritickú hranicu 1,5 stupňa dosiahneme už v najbližších rokoch, podľa niektorých odhadov do roku 2030.

Rozchod s uhlím
Času je teda málo najmä s prihliadnutím na fakt, že aj keby sme dosiahli uhlíkovú neutralitu hneď zajtra, potrvá najmenej dve desaťročia, kým si to klíma „všimne“. Z tohto pohľadu sú najsprávnejšie ciele tie najambicióznejšie. Alebo ako povedal generálny tajomník OSN António Guterres, „odvážne, ambiciózne a overiteľné záväzky pre rok 2030“. A práve k nim sa summit v Glasgowe ani len nepriblížil.

K čomu sa teda „celý svet“ v Glasgowe zaviazal? Napríklad, že do roku 2030 zvráti odlesňovanie, a tiež, že dovtedy obmedzí o 30 percent únik metánu do atmosféry (v porovnaní s rokom 2020). Prisľúbili to štáty zastupujúce 70 percent HDP a aj produkcie tohto plynu, ktorý sa ukazuje pre klímu ešte nebezpečnejší než oxid uhličitý.

Nepodaril sa zatiaľ naplniť záväzok, aby bohaté štáty prispievali chudobnejším a rozvojovým krajinám sumou 100 miliárd dolárov ročne na opatrenia súvisiace so zmenou klímy – pritom dopady klimatickej zmeny už dnes niektorým štátom odčerpávajú okolo 10 percent svojho HDP, neraz viac, než zdravotníctvo alebo školstvo. Náprava má prísť do roku 2025.

Najväčším úskalím však ostala otázka fosílnych palív. Predovšetkým rozchod s uhlím sa nekonal – aj vďaka Rusku, Číne a Indii, pre ktoré je táto surovina nepostrádateľná. Vymohli si teda zmiernenie záväzku, aby sa od ťažby uhlia upúšťalo postupne. Zároveň chce India chce dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v roku 2070, Rusko a Čína dokonca v roku 2060.

Európska únia má ešte vyššie ambície: rok 2050, no k svetovej produkcii emisií prispieva len necelými desiatimi percentami. Najväčším znečisťovateľom je práve Čína s takmer 30 percentami emisií.

Maldivy, Česko, aj Čína
Treba chápať, že žiadny politický líder na takomto veľkom fóre nehovorí za seba, ale zastupuje aj svojich občanov. Ťažko možno čakať, že sa zaviaže ku krokom, ktoré by doma pred svojimi voličmi nevedel obhájiť.

Zaujímavé bolo pozorovať napríklad ako sa téma klimatickej zmeny a uhlíkovej neutrality skloňovali v českých voľbách. Väčšina relevantných kandidujúcich strán mala viac či menej ambiciózne záväzky zakotvené vo svojich programoch. Predvolebné debaty „naživo“ však navodzovali dojem, akoby uhlíková neutralita a zelená energia boli len nutným zlom a politici jeden na druhého ukazovali prstom, kto je od tej zelenej viac zababraný. Populista Okamura posmešne prekrstil Green Deal na „zelený úděl“ a českého voliča nepochybne obostiera hrôza, že by si po roku 2035 nemohol kúpiť auto so spaľovacím motorom.

Lenže voličov majú aj zástupcovia Maldív, ktoré pri súčasnom tempe otepľovania do tridsiatich rokov zmiznú z väčšej časti pod vodou. A tak ako zaznelo na summite, „pre Maldivy bude príliš neskoro“.

Práve v tom je ťažké hľadať spoločnú reč pri takom obrovskom množstve rozmanitých záujmov – a to si ešte na inokedy odložíme konkrétne ekonomické záujmy fosílnej energetiky snažiacej vyťažiť z podzemia čo najviac. („Sľuby sú prázdne, ak priemysel fosílnych palív stále dostáva miliardové dotácie. Oznámenia tu v Glasgowe sú povzbudivé, ale ani zďaleka nestačia,“ povedal Guterres.)

Čo možno vyzdvihnúť je fakt, že klimatickú zmenu už nik nespochybňuje. Svetová verejnosť sa zhodla na tom, že je to problém, ktorý treba urgentne riešiť. Na odbornej i na politickej úrovni. V niektorých krajinách sa klíma stala silnou témou – napríklad nemeckí voliči očakávajú od politikov, že ju budú považovať za prioritu. A azda sa súčasnou verejnej diskusie stane zmena klímy aj na Slovensku.

Boj proti klimatickej zmene a jej dôsledkom sa zrejme nedá uponáhľať, pretože by takýto postup narážal na odpor, resp. by sa neopieral o konsenzus. Ale na druhej strane vždy musia byť lídri – ako napríklad EÚ – ktorí proces ťahajú dopredu, aby celkom neustal. Podstatné je, aby zápas proti klimatickej zmene prebiehal rýchlejšie, než zmena samotná. A to sa ešte zatiaľ nepodarilo dosiahnuť.