Milan Lasica bol známy svojimi bonmotmi. Stačilo, aby po chvíli mlčania vyslovil vetu, alebo pár slov a diváci sa smiali. V podobnom štýle geniálny herec, humorista, spisovateľ a spevák aj odišiel. Akurát, že tento raz svoje publikum rozplakal. Chýba a bude chýbať. Jeho odchod väčšina ľudí vníma ako citeľnú stratu. Lasica ľudí úprimne rozosmieval. Bez toho, aby sa snažil – jednoducho taký bol. Hovoril smiešne veci so samozrejmosťou a ľahkosťou. Mal dobrý vkus a nikdy sa neprepožičal do projektov s pochybnou úrovňou. To všetko sú charakteristiky, ktoré sa podpisovali pod jeho výnimočnosť.

Lasica (spolu so Satinským) si často uťahovali z ľudskej hlúposti, obmedzenosti, pokrytectva, primitivizmu. Že je táto téma večná, potvrdili aj primitívne a nenávistné reakcie, ktorých autori zneužili smrť veľkého umelca na kampaň proti očkovaniu.

Naozaj sa ťažko číta správa, v ktorej patológ Michal Palkovič uvádza, že „akýkoľvek súvis s očkovaním môžeme jednoznačne vylúčiť“. „So súhlasom jeho najbližšej rodiny môžeme zverejniť, že bol dlhodobo liečený na problémy so srdcom a zomrel na javisku z dôvodu zlyhania srdca,“ uvádza odborník.

Z formulácie „so súhlasom jeho najbližšej rodiny“ sa možno ľahko dovtípiť, že príbuzní Milana Lasicu okrem bolesti a smútku museli ešte riešiť aj fámy, ktoré bezcitní idioti šíria na sociálnych sieťach. A tie – ako sme si už zvykli –, im v tom nijako nebránia. Človeku by z toho bolo do plaču, ale Milan Lasica by určite aj na takúto situáciu zareagoval s noblesou a vtipom, tak ako to vedel iba on.

„Serieme na Sovietsky zväz“
Napokon fakt, že sa ľudská hlúposť cítila humorom Lasicu a Satinského ohrozená, ba zasiahnutá potvrdzujú aj obmedzenia a politické zákazy, ktorých si dvojica užila viac než dosť. Pritom Milan Lasica a Július Satinský podľa všetkého nevnímali sami seba ako politicky angažovaných umelcov.

Potvrdzuje to aj historka, ktorú opísal Tomáš Janovic – o tom, ako chcel dvojici L plus S v jej začiatkoch poradiť kritik Alexander Matuška. Povedal Lasicovi: „Robíte veľkú chybu, napádate národné výbory cez Sovietsky zväz. Vy by ste mali napadnúť Sovietsky zväz cez národné výbory.“ Na čo Lasica odvetil: „Vážený pán Matuška, my serieme na Sovietsky zväz aj na národné výbory. Nám ide o niečo celkom iné.“

Aj keď Lasicovi a Satinskému pristrihoval krídla komunistický režim, aj keď Divadlo na korze rozprášili normalizátori posmelení neželanou prítomnosťou sovietskych okupantov, ľudská hlúposť a nenávisť je oveľa univerzálnejším fenoménom, ktorý sa len v danom období prezliekol do straníckych oblekov či vojenských uniforiem. Ale má aj iné podoby. Dokonca i veľmi aktuálne a súčasné.

Napríklad šírenie strachu a nenávisti v záujme boja proti očkovaniu, zastrašovanie vedcov, útoky na zdravotnícky personál, ktorý očkuje, ba dokonca protesty pred domami lekárov (!). Toto predstavuje nesmierne nebezpečný fenomén skrytý za volaním po osobnej slobode.

Niečo sme zanedbali
Ako už napísal aj autor týchto riadkov, nedať sa očkovať je slobodným rozhodnutím jednotlivca podobne ako sa môže každý z nás rozhodnúť, že nebude voliť. Problém je v tom, ak má individuálna výnimka ambície stať sa masovým hnutím. Ak sa antivaxweri pokúšajú stať hromadnou silou, ktorá sa odmieta podriadiť zákonom, pravidlám, spoločenským konvenciám. Používajúc pritom mimoriadne hrubé, vulgárne a agresívne metódy – vrátane zneužívania mena mimoriadneho človeka, ktorého odchod šokoval väčšinu spoločnosti.

Ešte aby bolo jasné, opäť nejde len o „Sovietsky zväz a národné výbory“, teda v tomto prípade tiež nejde len o otázku či sa očkovať alebo neočkovať. Ide o oveľa všeobecnejšiu hrozbu – bezcitnosť, nenávisť a stratu ľudskosti, ktoré sú na vzostupe a nadobúdajú organizovanú podobu.

Organizovaná podoba neľudskosti definuje akýkoľvek totalitný alebo nedemokratický systém. Azda netreba byť v panike, skôr si treba uvedomiť, že sa tu vo výchove – nielen v zmysle vzdelania, ale aj kultúry a kultivovanosti – niečo dlhodobo a katastrofálne zanedbáva. A možno aj preto je fenomén nenávisti k odbornosti, vedomostiam a autoritám, ktorý sa navliekol do antivaxerských uniforiem, na Slovensku taký vypuklý.

Diskusia o príčinách tohto trendu by však asi bola na dlhšie a mimo rámec tohto článku. Podobne ako otázka, či bezpečnostné štruktúry štátu získavajú informácie o pozadí aktivít, ktoré predstavujú bezpečnostné hrozby. A či štát dokáže zabezpečiť poriadok a bezpečnosť pre svojich obyvateľov.

Dá sa však s istotou povedať jedno: Boj s hlúposťou a zlom je večný. Tak ako hlúposť sama. Humoristi a umelci takého formátu ako Milan Lasica, to dobre vedeli. Otázka je, kto teraz bude v ich odkaze pokračovať. Kto bude schopný kultivovať spoločnosť napríklad aj smiechom. Pretože takýto smiech nás dodnes oslobodzuje a robí nás lepšími. Doslova nás lieči. V týchto časoch to veľmi, priam bytostne potrebujeme.