Keby sme chceli situáciu trochu nadľahčiť – čo v čase, keď poslanci kempujú v budove parlamentu azda nie je až také nepatričné – mohli by sme konštatovať, že dlhodobé blokovanie, ktoré by znemožnilo zvolať potemkinovskú schôdzu NR SR, by všetkým stranám pomohlo.

Opozícia by docielila svoje. Schôdza by sa nekonala, milióny by sa nerozhadzovali, volič by sa nedal opiť rožkom. Štátny rozpočet by bol uchránený pred zaťatou sekerou. A koalícii by stačilo opakovať dookola – veď ste videli, občania. Chceli sme, ale nedalo sa...

Na jednej strane Smer a SNS siahajú ku krajnému riešeniu v snahe mobilizovať svojich voličov. Len ťažko sa totiž dá obhájiť, že sa v posledných dňoch pred voľbami chcú stihnúť to, na čo mali dosť času počas minulých štyroch rokov – či už zvyšovanie detských prídavkov, trináste dôchodky, alebo zrušenie diaľničných známok. Azda sa im do 29. februára podarí dokončiť aj diaľnicu medzi Bratislavou a Košicami, (len Fico už odísť z politiky do roku 2014 nestihne).

Táto potemkiniáda pripomína posledné dni pred voľbami v júni 2010, keď bola na Bratislavskom hrade slávnostne odhalená socha Svätopluka na koni. V priamom prenose mohli akt sledovať aj televízni diváci a mädliť si ruky nedočkavosťou, aby len mohli do volebnej urny vhodiť správny volebný lístok. V prípade mimoriadnej schôdze je rozdielom akurát to, že pomník koalície postavený v roku 2020 zo sociálnych opatrení bude – v porovnaní s koňom – neporovnateľne drahší.

Druhá vec je, či práve blokovanie začiatku schôdze, pre ktoré sa rozhodli poslanci Beblavý a spol., predstavujú ten najšťastnejší nástroj. Z historického pohľadu im raz možno štátna pokladnica bude vďačná. Ale z pohľadu, ktorý pár dní pred voľbami nemožno opomenúť, a ktorý tiež nepochybne podmieňuje ich konanie – teda či takýto postup prinesie PS/Spolu vyššiu voličskú podporu – možno o efektivite parlamentnej blokády pochybovať.

Ide presne o taký typ protestu, akému skalní priaznivci nadšene tlieskajú, ale oponenti, či neutrálni občania si môžu povedať, že ide zasa len o nejaký cirkus. Pocit tohto druhu sa núka najmä pri pohľade na to, ako si protestujúci poslanci za parlamentným pultíkom robia „selfie“.

Podobne nie je šťastné – ako už konštatovali viacerí komentátori – používať a či nadužívať, pokiaľ to nie je nevyhnutné, trestné oznámenia, či vyhrážanie sa „basou“ ako politický nástroj. Teda v tomto zmysle opäť aj trestné oznámenia, ktoré podali PS/Spolu a SaS.

K riešeniu v duchu celej ovce a sýteho vlka zamieril niekdajší búrlivák a dnes stúpenec kompromisov Igor Matovič. Práve on v minulosti „stropil“ nejedno šibalstvo v parlamente, no teraz vyzýva všetkých aktérov, aby si dali studenú sprchu (vo februári?) a sadli si za rokovací stôl s odôvodnením: „Ak toto budeme teraz robiť Ficovi, porazený, ukrivdený, ubolený Fico nám to po voľbách vráti stonásobne.“

Zrejme ako katolík, ktorý vie, že poslední budú prvými, Matovič navrhuje, aby body poslednej schôdze NR SR boli prvými na programe novozvoleného parlamentu. A predseda SNS Danko, pred ktorým Matovič nedávno šermoval ceduľkou „on je ožratý“, uvádza svojho rivala zrazu ako pozitívny príklad: „Aj ten najväčší rebel Igor Matovič vždy opustil rokovaciu sálu.“

Akokoľvek zhodnotíme adekvátnosť a štátnickosť tej-ktorej reakcie, nemožno zabúdať, že ju vyvolala akcia Smeru, SNS a kotlebovcov. Už toto spojenectvo je za hranicou dobrého vkusu a stavanie potemkinovských dedín tiež. Z rozpočtu ani z legislatívneho procesu si veru nemožno robiť trhací kalendár. Otázku je, ako sa s aktuálnymi udalosťami vyrovná volič. Iniciátorom i blokátorom schôdze môže hroziť, že sa vynaložené prostriedky (energia, čas) nemusia pretaviť do očakávaného politického zisku.