Na začiatok si treba ujasniť jedno: Človek, ktorý sa z rôznych dôvodov nechce dať zaočkovať, pre spoločnosť nepredstavuje hrozbu, pokiaľ sa správa zodpovedne. Samozrejme, riziko, že spôsobí problém, tu vždy je.

Stačí sa pozrieť na aktuálny prípad českej olympijskej výpravy, ktorá čelí škandálu, hoci sa olympiáda ešte ani nezačala. Jej lekár Vlastimil Voráček využil svoje slobodné právo nezaočkovať sa. V piatok dopoludnia už bolo v českom tíme infikovaných šesť ľudí.

Treba dodať, že sa nakazil aj športovec, ktorý bol zaočkovaný a počas letu mal nasadený respirátor. Je však mylné vyvodiť z podobných prípadov uzáver, že opatrenia ani očkovanie nemajú zmysel. Práve naopak.

Koronavírus je ešte stále veľmi akčný, silný a prešibaný. Bez opatrení a bez očkovania by jeho sila bola ničivá.
Preto je tiež logické, ak spoločnosť nastaví pravidlá tak, aby rozlišovali medzi zaočkovanými a nezaočkovanými. Pretože zaočkovaný človek predstavuje oveľa menšie riziko (nie nulové). Práve o takejto právnej norme rokujú poslanci, zatiaľ čo jej odporcovia pred budovou Národnej rady SR demonštrujú – čo sa vzhľadom na antivaxerskú vlnu šírenú už dlhší čas na sociálnych sieťach dalo očakávať.

Fajčime vo vlaku, pime za volantom!

Je pritom logické, že napríklad vo vlaku alebo autobuse je zakázané fajčiť. Teda fajčiar sa môže buď podriadiť zákazu, alebo cestovať povedzme autom, kde ho nik neobmedzuje. Je to jeho diskriminácia? Začnú teraz fajčiari kolektívne dávať najavo svoj protest tým, že si zapália desiati alebo dvadsiati v plnom autobuse. S jedným nedisciplinovaným by vodič poľahky spravil poriadok. Ale s veľkou skupinou?

Sú diskriminovaní vodiči, ktorý by si radi pred jazdou vypili nejaký ten alkohol? Takisto si môžu vybrať – šoférovať a nepiť, alebo piť a využiť verejnú dopravu. Začnú sa dožadovať svojich práv a za volantom hromadne nasávať? Dnes „nafúkať za volantom“ predstavuje jeden z najväčších hriechov s najtvrdšími postihmi. Beztak sa porušuje, no výnimka neprerástla do hromadného javu. Ak sa tak stane, pánboh nás ochraňuj.

Podobné pravidlá platia preto, aby chránili spoločnosť. Sú to „naše“ pravidlá. Politická moc len „sprocesovala“ ich vypracovanie a schválenie. Teda i pravidlá, ktoré chránia spoločnosť proti COVID-u sú takisto „naše“ – bez ohľadu na to, či ich prijal Matovič, Heger, Pellegrini, Fico alebo hocikto iný. Môžeme sa sporiť o to, kto z nich by to spravil kvalifikovanejšie, ale nie o tom, že ich netreba, veď ani COVID neexistuje (a 200 miliónov ľudí na celom svete ochorelo a viac než 4 milióny zomreli asi iba tak, na „chrípôčku“).

Naše a ich pravidlá

Nemá teda pravdu nahnevaný muž, ktorý si v obchode odmietol dať rúško, lebo sú to „ich pravidlá“. Podobne ako nemajú pravdu ľudia, ktorí výhody pre očkovaných a kampaň v prospech očkovania považujú za svojvôľu štátnej moci, ba dokonca násilie štátu voči nim. Potom by bolo násilím aj platenie daní a dodržiavanie hocakých zákonov.

Preto si treba ujasniť aj druhú vec, a to fakt, že kým jednotlivec, ktorý sa nechce zaočkovať nepredstavuje, či presnejšie nemusí predstavovať hrozbu pre spoločnosť, tak skupina ľudí, ktorá agituje proti očkovaniu, už hrozbou je. A to veľkou. Presne takou, akú by predstavovala skupina cestujúcich, čo si v autobuse zapália cigarety, skupina vodičov presadzujúca pitie za volantom, či akákoľvek skupina odmietajúca dodržiavať zákony. Teda „naše pravidlá“.

A do tretice – ešte vyšším stupňom nebezpečenstva sú ľudia odmietajúci pravidlá a presadzujúci svoje postoje agresívnym spôsobom. Aktivity a výkriky odporcov očkovania sú čoraz intenzívnejšie a agresívnejšie. Hádzať pred parlamentom kečup a vajíčka, či zraniť policajtku takisto nie je nič iné, než agresivita. Zastrašovanie lekárov či verejných činiteľov pre ich bydliskom je agresivita.

Útoky, a to aj fyzické, na ľudí, ktorí nosia rúška, sú na dennom poriadku (na predavačov, na sprievodcu vo vlaku a pod.). Dočkali sme sa čias, keď verejne známy človek vyzýva armádu, aby sa postavila na stranu protestujúcich na hraniciach (akokoľvek sa napr. v prípade pendlerov dá ich nespokojnosť chápať, je to nonsens), verejne známy lekár vystupuje na mítingoch s pomätenými posolstvami. A dokonca sa tu delenie na zaočkovaných a nezaočkovaných hanebne prirovnáva k holokaustu.

Málo očkovania, veľa dezinformácií

Problém je totiž v tom – ako si možno veľmi ľahko domyslieť, najmä pri pohľade na poslanca Blahu či zástupcov ĽSNS medzi protestujúcimi –, že boj antivaxerov má aj politické pozadie. Že destabilizácia spoločnosti s vidinou predčasných volieb predstavuje šancu zmeniť pomery na Slovensku v akomkoľvek smere. A to je takisto nonsens bez ohľadu na to, koľko kritiky by sme na adresu dnešnej vlády mohli vysloviť.

Pre vládnu moc to je ťažká situácia. Ale ak je niečo dôležité, tak potom, aby občania, ktorí sa rozhodli správať zodpovedne, zaočkovať sa, ktorí dodržiavajú „naše“ (teda nie „ich“) pravidlá, na svoj zodpovedný prístup nakoniec nedoplatili.

Aby štát dokázal ochrániť ich práva a bezpečnosť a aby trpezlivo a kreatívne hľadal spôsoby ako zmierniť spoločenské napätie, preniesť diskusiu o očkovaní na civilizovanú úroveň, a tiež, aby presviedčal ľudí o výhodách očkovania vhodným spôsobom. Tak, aby dezinformácie a hoaxy zo sociálnych sietí nemali navrch – najmä v dosiaľ veľkej skupine nerozhodn(ut)ých.

Pretože zaočkovaní ľudia budú v prípade tretej vlny tými, kto podrží spoločnosť a ekonomiku – aby reštaurácie, krčmy, obchody či divadlá ostali otvorené. Zaočkovaní chránia aj nezaočkovaných. Ba aj tých, čo dnes po nich hádžu vajíčka.

Problémom Slovenska je nielen nízka miera zaočkovanosti (sme piati najhorší v EÚ, pričom aspoň jednou dávkou je zaočkovaných 42 percent ľudí, priemer Únie už je 56), ale aj vysoká miera vplyvu dezinformácií. A tiež vysoká hladina nenávisti.

So spoločnosťou, ktorá lekárom včera tlieskala (len si spomeňme) a dnes na nich pľuje, sa muselo udiať niečo veľmi zlé. A spoločnosť, kde vládnu dezinformácie a kde udáva tón nenávisť, zlosť a hlúposť, je nebezpečným prostredím aj keby COVID hneď zajtra ráno vymizol.