Je to málo známe výročie a kto si naň aj pamätá, nerád naň spomína. Pred 50 rokmi bol prijatý dokument s veľavravným názvom Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Ústredný výbor komunistov začal rokovať 10. decembra 1970 a o deň neskôr schválil materiál, ktorý pokazil život niekoľkým generáciám. Ako hovorí historik Josef Belda v zborníku štúdií Československo roku 1968: „Z Poučenia sa stala biblia ďalších rokov, záväzná pre celú spoločnosť.“

Bol to nielen ideologický základ pre obdobie normalizácie, ale tiež doslova manuál, podľa ktorého sa vykonávali represie a akty pomsty voči nepriateľom socialistického zriadenia. Teda aj voči tým, ktorí uverili Pražskej jari a socializmu s ľudskou tvárou a s ktorými bolo treba zúčtovať.

Podľa historikov išlo o výsledok kompromisu. Našli sa totiž aj krvilační súdruhovia, ktorí by si boli radi zopakovali politické procesy z 50. rokov. Prokurátori a kati, žalobcovia i vykonávatelia rozsudkov, by sa boli našli. Ale už nebolo treba stavať šibenice (ktoré sa napokon ešte stále používali, aj keď už nie z politických dôvodov).

Krutá éra komunistickej totality stalinského typu sa už nedala zopakovať. Totalita brežnevovská postihovala ľudí existenčne. Nemohli vykonávať svoje profesie. Končili pri lopatách alebo v kotolniach. Ich deti nemohli študovať, resp. sa nemohli dostať na štúdium exponovanejších odborov (tak ako autor týchto riadkov). Mali zarazený kariérny postup, nemohli získať funkcie ani zodpovedné pozície. Každý významnejší post bol podmienený kolaboráciou s husákovcami a biľakovcami. A mnohí boli vyštvaní do zahraničia ako herec Pavel Landovský. Alebo utiekli dobrovoľne.

Ľudská tvár socializmu

Utekajúci občania boli pritom stále nemilosrdne strieľaní a vražení na štátnej hranici. Práve sem sa prenieslo ťažisko krvavého štátneho teroru. A napokon aj existenčné prenasledovanie malo neraz násilnú podobu v podobe výsluchov, zatknutí, bitiek a dodnes neobjasnených vrážd. Disidenti a podporovatelia Charty 77 o tom vedia svoje.

Akurát tieto skutočnosti boli nenápadnejšie, než monsterprocesy 50. rokov, za súdruhov veselo sa usmievajúcich na prvomájových tribúnach robili špinavú prácu vojaci (neraz aj v základnej službe), milicionári, alebo eštébáci v nenápadných baloňákoch.

To len na vysvetlenie, aby sme sa nedali oklamať – lebo komunistický režim, potom ako sa poučil z krízového vývoja, nastavil verejnosti svoju vľúdnejšiu fasádu. Akoby chcel povedať: „Chceli ste ľudskú tvár? Nie Dubček a iní nepriatelia, čo vás chceli dobehnúť, ale toto je ona, panelákové bytíky a mlieko za dve koruny...“ Toto zdanie dodnes rozochvieva duše pamätníkov aj nad rámec bežného a vysvetliteľného spomienkového optimizmu.

Aké teda z Poučenia plynie poučenie? Je ich hneď niekoľko. Prvým poučením bol fakt, že socializmus nemôže mať ľudskú tvár. Tú skutočnú ukázali pásy ruských tankov zarývajúce sa nielen do českých a slovenských ciest, ale najmä do duší a nádejí ľudí, ktorí úprimne očakávali zlepšenie svojich životov. A nielen po materiálnej stránke.

Z väčšiny bola menšina

Viera v ľudskú tvár režimu, ktorá sa ukázala ako mylná, mohla neskôr – paradoxne – pomáhať aj pri potlačení reforiem a nástupe normalizácie. Zásah vyššej moci z Kremľa bol totiž na začiatku otvorene nepriateľský.

Pripomínal regulárny akt agresie voči zvrchovanému štátu. Jeho najvyšších legitímnych predstaviteľov uniesli, zastrašovali, pod nátlakom ich prinútili podpísať moskovský protokol (jediný ho nepodpísal František Kriegel).

Strach bol zasiaty. Ostatné išlo ľahko a hlavne svojpomocne, stačil len dohľad z Moskvy: 18. októbra 1968 parlament schválil Zmluvu o podmienkach a dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Pätina poslancov na protest nebola prítomná. Z tých 242, čo sedeli v sieni, hlasovalo za 228, zdržalo sa 10 poslancov a štyria boli proti – František Kriegel, František Vodsloň, Božena Fuková a Gertruda Sekaninová-Čakrtová.

Z väčšiny, čo podporovali Pražskú jar, sa v nepriaznivých časoch stala menšina. Palachova obeť, hokejové zápasy so Sovietmi či prvé výročie okupácie zmobilizovali ľudí a vyhnali ich do ulíc. Lež Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia prijalo 22. augusta 1969 takzvaný obuškový zákon umožňujúci tvrdý postih za prejavy nespokojnosti.

Opatrenie podpísali Svoboda, Dubček, Černík. Muži Pražskej jari. Bojovníci za slobodu ju pomáhali potláčať – a nielen traja menovaní, ale množstvo neznámych ľudí, ktorí sa stiahli, stíchli, prijali porážku. Normalizovali sa. V roku 1970 si už na protesty takmer nik nespomenul. Prebiehali previerky, čistky a preľaknutí ľudia ľutovali svoje nerozvážne skutky. V závere roku 1970 sa nechali poučiť, že išlo o kontrarevolúciu, ktorá mala odstrániť socialistické zriadenie – a dostali príležitosť svoje zlyhanie oľutovať. Vari aj preto nerozhodoval iba strach, ale viera v komunizmus a slepá nádej, že ak to s ľudskou tvárou nevyšlo teraz, možno sa podarí niekedy inokedy...

Poliaci sa nedali poučiť

Je príznačné, že Poučenie z krízového vývoja pretrvalo do roku 1989. Na interpretácii udalostí z roku 1968 sa nič nezmenilo. Šírilo sa masovo ako príloha novín, ba aj v školách, aj vo vedeckých ustanovizniach. Dokument mimochodom nemal odvahu ísť pri hľadaní omylov a „poučenia“ ani pred onen XIII. zjazd v roku 1966, na ktorom začala Pražská jar klíčiť. Nebola vôľa priznávať si omyly zo stalinskej éry, hovoriť o kulte osobnosti.

Prestavba a závan slobody prišli nakoniec odtiaľ, odkiaľ vojaci a tanky – z východu. Historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa hovorí, že Poučenie bolo pre gerontokratické vedenie strany nespochybniteľné: „Vedenie sa ani počas prestavby nemenilo, takže ani tento dokument sa nemohol meniť. Navyše strana v rokoch 1969 a 1970 povyhadzovala aj tie intelektuálne kádre, ktoré mala. Nahrádzala ich robotníckymi kádrami, ktoré nenadobudli dostatočné vzdelanie ani skúsenosti. Títo ľudia sa neprihlásili k prestavbe ani nevytvorili nijaký nový dokument, len recyklovali Poučenie až do svojho sebazničenia v roku 1989.“

A ešte poučenie záverečné. V roku 1980, zhodou okolností zasa len presne pred 40 rokmi, sa v úlohe neposlušného satelitu ocitlo Poľsko a bola v hre myšlienka, či sa bratská pomoc z Kremľa nezopakuje. Moskva však nič podobné nepodnikla. Bola zamestnaná vojnou v Afganistane. A možno Poliaci ako väčší národ budili oprávnený dojem, že sa tak ľahko normalizovať a poučiť nedajú.

Česi a Slováci sa dali. Pravda, boli to iné časy. Bol tu kopec iných okolností. Ale dali. Je dobré si to pripomenúť vo chvíľach, keď máme pokušenie byť príliš hrdí na svoju históriu. A verme predovšetkým, že toto poučenie z Poučenia tak skoro nebudeme potrebovať.