Policajný prezident Peter Kovařík obhajuje postup polície pri nedávnych protestoch argumentmi, ktoré navodzujú pochybnosť, či je vôbec spôsobilý stáť na čele policajného zboru.

Kovařík si je podľa svojich slov vedomý obmedzení, ktoré občanom i návštevníkom hlavného mesta spôsobil štrajk, na druhej strane nám odkazuje, že demonštrácie sú v demokratickom svete bežným javom. „Preto je potrebné, aby si aj tí občania, ktorí nezdieľajú názor demonštrantov, zvykli na takýto prejav názorov, ktorý ich priamo obmedzuje na bežnom spôsobe života,“ povedal Kovařík.

Policajný prezident zjavne nerozlišuje medzi zásadnými vecami. Isteže občan musí strpieť, že sa niekde koná zhromaždenie, že sa skanduje, že to môže obmedziť dopravu, že prepuknú emócie, s ktorými sa nemusí stotožniť. V demokracii musíme právo na názor akceptovať.

Celkom iná situácia však nastáva, ak rozvášnení demonštranti slovne alebo fyzicky napadnú občana, ktorý napríklad nosí rúško – a vystúpi s ním z trolejbusu. Toto má občan, ktorý dodržiava zákon a nariadenia strpieť? Má strpieť, že demonštranti bez rúšok zaplavia okolité obchody či reštaurácie?

Polícia má stáť na strane poriadku a dodržiavania zákonov, resp. na strane ľudí, ktorí ich dodržiavajú. Ich má chrániť, im má pomáhať. Rozhodne nie ľuďom, ktorí proti poriadku protestujú. A ktorí zastrašujú ostatných spoluobčanov, prípadne ich vyzývajú, aby sa takisto vykašlali na zákony a nariadenia.
Áno, možno s policajným prezidentom súhlasiť v jednom: postup polície pri takýchto zhromaždeniach „nesmie byť iniciátorom eskalácie, ktorá môže vyústiť do násilností“.

Ale nik predsa nechce, aby demonštrantov hneď na začiatku rozdupali kopytá policajných koní a spláchli ich vodné delá. Vyšetrovateľ Jozef Šátek, o ktorého erudovanosti asi nemožno pochybovať, uviedol: „...polícia pri služobných zákrokoch nie je „agresívna“ ale používa silu a zákonom určené prostriedky takým spôsobom a do takej miery, aby bol účel (cieľ) zákroku dosiahnutý a zároveň, aby osoba voči, ktorej je zákrok namierený utrpela len minimálnu ujmu.“

Ak však policajti v aute cúvajú pred demonštrantami, nechajú ich ochromiť centrum mesta a dovolia, aby sa dav na námestí vŕšil na nevinných ľuďoch, potom si muži a ženy v uniformách svoju úlohu neplnia a ich šéf jej asi nerozumie – čo môže mať ďalekosiahle následky.

Opäť citát Jozefa Šáteka: „Priveľké „taktizovanie“ (alibizmus) polície v situácii, kedy už aj nevyučený laik vidí, že toto nie je „s kostolným poriadkom“, je priamym ohrozením verejného poriadku, majetku, slobôd a práv iných osôb a polícia svojím bojazlivým prístupom ešte zvyšuje agresivitu protiprávne konajúcej osoby a znižuje svoju autoritu a všeobecne nevychováva občanov k úcte k právu a právnemu systému.“

V tomto štádiu sme sa už ocitli. Občan, ktorý chce nosiť rúško, nemusí mať náladu počúvať nadávky a nie je ani povinný absolvovať kurz sebaobrany, aby sa v krajnom prípade chránil, ak by sa napríklad náhodou ocitol medzi demonštrantami. Mnohí sa pod tlakom takýchto okolností na zodpovednosť jednoducho tiež vykašľú. A občan, ktorý váha s očkovaním, sa sotva rozhodne pre vakcínu s vedomím, že má byť preto niekým nenávidený a zastrašovaný.

Tu sa však dostávame k druhej otázke, ktorou je predmet resp. téma demonštrácií. Policajný prezident má v niečom pravdu: Ak budú povedzme voliči Smeru demonštrovať proti vláde OĽaNO a spol., musia to voliči OĽaNO zniesť. Musia akceptovať aj situáciu, ak by demonštranti zablokovali cestu a ostatní by museli cestovať do práce inou trasou či inými spojmi. V demokratických štátoch ich obyvatelia musia neraz strpieť veľmi drastické dôsledky štrajkov, oveľa drastickejšie, než je zvyknutá slovenská verejnosť. Takisto odborári, učitelia či zdravotné sestry majú nárok protestovať alebo štrajkovať za vyššie mzdy (pripomeňme si štrajk učiteľov). Protest či štrajk je krajný prostriedok na obhajobu záujmov profesnej alebo sociálnej skupiny. To je legitímny motív.

Protesty Za slušné Slovensko – mimochodom riadne ohlásené a povolené – sa dokonca konali vo verejnom záujme, pretože ich témou bola korupcia. Ich témou boli podozrenia, ktoré napokon začali postupne odkrývať aj orgány činné v trestnom konaní a na závažnosť ktorých vtedy aktuálne poukázala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Boj proti korupcii je predsa predmetom verejného záujmu.

Ale protest proti noseniu rúšok? Proti očkovaniu? Proti nástrojom proti pandémii, ktorá ohrozuje všetkých a rok ochromovala ekonomiku? A navyše v situácii, keď nikoho nikto nenúti, aby sa zaočkoval? Veď ľudia, čo vykrikovali v uliciach Bratislavy „gestapo“ a protestovali proti „hygienokracii“ verejný záujem neobhajovali, ale vystúpili proti nemu.

Títo ľudia sú odhodlaní sabotovať boj proti pandémii, dožadujú sa slobody konať nezodpovedne a práva šíriť koronavírus. Nanucujú svoj zvrátený postoj celej spoločnosti, vyhlásili vojnu nielen očkovaniu či zaočkovaným, ale celému systému.

Stačí si pozrieť diskusie na stránkach nezaočkovaných, prípadne v skupine s mierumilovným názvom „Občianska vojna“. Už pripravujú ďalšiu akciu, mobilizujú ľudí hoaxami, lžami, fejkovými videami, vyhrážkami a urážkami najhrubšieho kalibru, chcú zatvárať, súdiť, vešať... A policajný prezident nám odkazuje, že máme strpieť ich hnev.

Ak má spoločnosť v tejto chvíli niečo uchrániť pred cestou k rozkladu, potom musia politické, ale aj iné verejné autority veľmi jasne a presvedčivo osloviť ľudí, pre ktorých je normálne dodržiavať zákony, nosiť rúška, brať ohľad na ostatných a neblokovať cesty v ošiali povstaní a prevratov. Tí normálni ľudia, na ktorých policajný prezident apeloval, že si majú zvyknúť, by veľmi potrebovali morálne povzbudenie, aby vedeli, že ostať normálnym a slušným má ešte zmysel.