„Už se perou!“ šíri sa internetmi, len čo to otvorene zaiskrilo medzi bývalým premiérom Pellegrinim a bývalým premiérom Ficom. Pellegrini chce zabojovať o najvyšší stranícky post a unaveného lídra Fica požiadal o vypratanie náčelníckej kancelárie.

„Pán predseda má dnes poslednú možnosť, aby sa vyhol osudu Vladimíra Mečiara či Mikuláša Dzurindu, ktorému sa vždy vehementne bránil. A ak nechce tragicky naplniť ich heslo – stranu som si založil, stranu si aj zničím – je preňho dnes jedinečná možnosť, dať svojim odchodom strane nádej na lepšiu budúcnosť,“ povedal „Pelle“ a sú to veru na smerácke pomery silné slová. Za Pellegriniho sa postavili straníci v Banskobystrickom kraji, a tiež (zatiaľ aspoň fyzicky, na tlačovke) aj kolegovia z parlamentu Raši, Žiga či Saková.

Niektorí si možno mädlia ruky pri predstave, že sa v Smere spustí bratovražedný boj, na ktorom strana vykrváca. Iní si môžu myslieť, že ide len o divadlo, ktoré sa Smeru postará o novšiu a sviežejšiu fasádu, aby mohla strana v plnej sile čakať na prvú príležitosť vrátiť sa k moci.

Kam sa podeje skupinka?

Treba predovšetkým povedať, že spor alebo konflikt Pellegrini vs. Fico je predovšetkým imidžový a nie hodnotový.

Isteže vidno, ako explózia tzv. hodnotových tém vyvolala v strane isté pnutie. Poslanci Podmanický a Kéry sa dokonca vytasili s iniciatívou založiť „platformu hodnotovej politiky“, a to naprieč stranami, teda aj s ľuďmi od kotlebovcov (Taraba). A pozvánku, predbežne odmietnutú, dostalo aj OĽANO.

Pod tlakom kritiky a možno aj iných okolností, sa Podmanický rozhodol opustiť Smer a pochopiteľne i jeho poslanecký klub. „Buď chcú ísť so stranou Smer ďalej, alebo budú kolaborovať so stranami, s ktorými my hovoríme, že nechceme spoluprácu,“ odkázal im nedávno napríklad exminister Žiga.

Pozoruhodné je, že tento proces strhol aj Podmanického „hodnotového“ spojenca Tarabu v ĽSNS. Aj ten dnes avizoval, že opúšťa kotlebovský klub spoločne so Štefanom a Filipom Kuffovcami. Konzervatívna skupinka, ktorá sa v parlamente črtá, si bude možno žiť ďalej svojím životom. (Ak by sa povedzme pripojila k hodnotovo príbuznému Kollárovi, došlo by aj na tie „iné okolnosti“, viac politické a pragmatické, než hodnotové.)

V každom prípade nemožno čakať, že sa v Smere začnú ľudia výraznejšie vyhraňovať podľa svojho vzťahu k otázkam nedeľného predaja alebo interrupcií. A že Pellegrini reprezentuje akési liberálne a či ľavicové krídlo nadväzujúce na niekdajší mentálny odkaz Smeru.

Antislniečkár Fico

Lebo áno, kedysi si k svojmu všeobjímajúcemu a zároveň ničnehovoriacemu názvu Smer pripisoval „Tretia cesta“, potom zasa „Sociálna demokracia“. Profiloval sa ako strana zastávajúca sa chudobných, chvíľu bol aj euroskeptický, inokedy zasa zahorel pre jadro EÚ... A samotný Fico sa svojho času posmieval zákazu nedeľného predaja a len pred pár rokmi spolu s ministrom Richterom podporovali Istanbulský dohovor.
Práve v týchto otázkach Smer nápadne skonzervatívnel. Opäť sa tak ale nestalo z úprimného presvedčenia jeho členov a predstaviteľov, ale z konjunkturálnych dôvodov. Skrátka preto, lebo sa tak posunula nálada v spoločnosti a Smer ako strana stojaca na širokej podpore voličov – ergo strana populistická – reflektuje túto tendenciu.

Preto tiež nemožno čakať, že by sa zmenou na predsedníckom poste Smer zásadne zmenil. Môže sa zdať, že Fico – v porovnaní s Pellegrinim – mal v poslednom čase vyhranenejšie postoje a aj vo svojom najnovšom vystúpení nezabudol zdôrazniť, že „Smer-SD potrebuje nových bojovníkov, ale nie teoretikov a slniečkárov“.

Fico sa tiež listom, ktorým oslovil svojich straníkov, zastal Podmanického. Ale to všetko je predovšetkým dlhoročná skúsenosť politika s dobre vyvinutým inštinktom a zmyslom pre mocenské ťahy. A až v druhom rade (možno) hodnotová výbava, lebo predsa len je Fico dnes už „starý káder“ (i keď začínal ako mladý politik – raz darmo, čas letí!). Starý káder v tom zmysle, že zamladi ešte stihol členstvo v KSČ a nikdy sa netajil skeptickým až ignorantským vzťahom k Novembru ´89. V tomto zmysle bol naozaj vždy dôsledným antislniečkárom.

Volanie po ľavici

Je fakt, že Pellegrini už zastupuje inú generáciu. Ale ani jeho zo slniečkárstva nepodozrievajme. Tesne pred voľbami napríklad ako premiér zneužil napätú situáciu na tureckých hraniciach a strašil voličov inváziou utečencov, ktorá, ak nás pamäť neklame, sa zatiaľ nekonala.

Výhodou Pellegriniho je lepší mediálny obraz, celkom dobrý záver jeho vlády v počiatku pandémie koronavírusu a menšia „únava materiálu“ – a teda aj prevádzkovej slepoty, do ktorej rokmi upadá takmer každý politik obhajujúci svoje postoje tak dôkladne, až uverí vo svoju neomylnosť.

Isteže by nejeden kaviarenský intelektuál a možno aj mnohí nekaviarenskí ľavičiari privítali vznik skutočnej sociálnej demokracie, nenacionalistickej, svetskej, nenadbiehajúcej prejavom tmárstva a predsudkov, proeurópskej, modernej, podporujúcej Istanbulský dohovor, emancipáciu žien, akcentujúcej nové generačné výzvy od automatizácie až po zmenu klímy.

Ale to po nastávajúcich zmenách v Smere naozaj nečakajme. Tento subjekt je definovaný a držaný pokope hlavne mocenskými a ekonomickými záujmami. Voličská podpora je len nástrojom umožňujúcim ich realizáciu. No a dopyt voličov po takomto „úlete“ je v dnešných časoch príliš nízky – a navyše aspoň sčasti saturovaný pôvodnými, smeráckou minulosťou nezabranými progresívcami.

Smer sa zrejme bude držať posolstva, ktoré jeho poslanec Žiga definoval výstižnejšie, než azda chcel – slovami, že hodnotová výbava a program strany v otázkach registrovaných partnerstiev a prístupu k interrupciám podporuje súčasný stav. Smer totiž najradšej oportunisticky podporuje stav, aký práve platí a verí tomu, čomu práve verí. A tak to aj ostane.