Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Na úspešnom odsune sovietskych vojsk majú zásluhu generál Edvard Vorobjov a český rocker Michael Kocáb.
Autor Márius Kopcsay
Pred tridsiatimi rokmi sa stali Slováci a Česi svojprávnymi národmi. Presnejšie, národmi, ktoré nie sú okupované cudzou armádou – 21. júna 1991 totiž opustil územie vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky posledný transport so sovietskymi vojakmi a technikou.
Prechod vlaku cez Čiernu nad Tisou bol bodkou za sovietskou inváziou, ktorou Kremeľ aj s ďalšími spojencami v auguste 1968 potrestali československý pokus o budovanie socializmu s ľudskou tvárou. Pobyt sovietskych vojsk na území vtedajšieho Československa sa často označoval prívlastkom „dočasný“. Táto dočasnosť trvala 23 rokov.
Tou celkom poslednou bodkou však bol odchod generála Edvarda Vorobjova, ktorý velil jednotkám rozmiestneným v ČSFR. Do Československa prišiel v auguste 1968 ako „okupant“. Paradoxne práve on sa však zaslúžil o to, že odsun sovietskej armády prebehol úspešne. Na československej strane bol kľúčovým mužom hudobník Michael Kocáb, ktorý ako poslanec federálneho parlamentu inicioval vznik Parlamentnej komisie pre dohľad na odsun sovietskych vojsk z Československa – a stál na jej čele.
Tesne po úspešnom splnení úlohy vystúpil 24. júna 1991 Kocáb so svojou legendárnou kapelou Pražský výběr na rovnako legendárnom koncerte Adieu C. A. Elitným hosťom bol americký hudobník Frank Zappa. A na koncerte sa zúčastnil aj Edvard Vorobjov. Práve on ako posledný Soviet v uniforme opustil Česko-Slovensko 27. júna 1991. Dospieť k tomuto finále však nebolo jednoduché. Keď v Novembri ´89 padol komunistický režim, nachádzalo sa na území ČSFR asi 73.500 sovietskych vojakov a ďalších vyše 40.000 rodinných príslušníkov a civilných zamestnancov. Dokopy malo nazad do rozpadajúceho sa sovietskeho impéria odcestovať okolo 115.000 ľudí. Ďalšie stovky tisícov Sovietov sa vracali aj z ďalších krajín niekdajšieho komunistického bloku.
Nebezpečný vírus slobody
Ako je známe, sovietske jednotky, podobne ako vojská ďalších krajín tzv. Varšavskej zmluvy vnikli na územie Československa v noci na 21. august 1968. Myšlienka na zásah klíčila niekoľko mesiacov. Najmä potom, ako sa do čela strany dostal Alexander Dubček a demokratizačné zmeny nabrali nečakanú rýchlosť, začalo narastať znepokojenie v Moskve, ale aj v iných baštách komunistického bloku, a tiež v konzervatívnej časti KSČ. Je predsa známe, že sloboda je nákazlivá a jej vírus sa ľahko šíri.
Obava z možnej sovietskej intervencie visela vo vzduchu napríklad už v júni roku 1968, keď sa konalo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy s názvom Šumava. Po jeho konci sa sovietskym jednotkám nechcelo odísť domov a naťahovali svoj odjazd do začiatku augusta.
Predstavitelia ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR prijali 3. augusta na konferencii v Bratislave deklaráciu obsahujúcu známu Brežnevovu doktrínu: "Podpora, ochrana a upevnenie socializmu sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín." O takto formulované právo zasiahnuť v ktorejkoľvek socialistickej krajine sa opierala nielen invázia do Československa v auguste 1968, ale aj sovietsky vpád do Afganistanu 25. decembra 1979.
Počas bratislavskej schôdzky – príznačne priamo na záchodoch – odoslal Vasiľ Biľak prostredníctvom spojky tzv. pozývací list pre sovietskeho vodcu Leonida Iľjiča Brežneva. Podpísali ho tiež Alois Indra, Antonín Kapek, Drahomír Kolder a Oldřich Švestka. Signatári listu žiadali Brežneva o pomoc všetkými prostriedkami: „Iba s Vašou pomocou bude možné vytrhnúť ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie.“
Bol to štát v štáte
Brežnev vraj najskôr váhal. Napokon sa však mašinéria pohla a udupala pokus o slobodnejšie spoločenské usporiadanie. Od 21. augusta 1968 do 25. júna 1991 zahynulo v dôsledku invázie 425 Slovákov a Čechov, z toho 338 pri autonehodách. Vojaci okupačných armád sa dopustili 64 vrážd, väčšinou vo vypätom období tesne po invázii. Jednou z nich bola brutálna vražda 16-ročného študenta Miroslava Beránka, ktorý sa vďaka svojej dobrej ruštine pustil do diskusie s opitým ruským vojakom – a ten mu priložil pištoľ k hrudi a vystrelil. Keď zločin vyšetrovala československá polícia, sovietsky dôstojník jej povedal: „Teraz v Československu platia sovietske zákony!“
Sovieti v ČSSR predstavovali doslova štát v štáte. Aj samotný bývalý prezident ČSSR Gustáv Husák priznal v spomienkovej knihe Vzostupy a pády (autorom bol historik Viliam Plevza), že sovietska armáda mala obrovskú silu, kontrolovala našu armádu aj bezpečnosť (políciu) a jej velenie si pozývalo na návštevy funkcionárov KSČ. „Bola to okupačná armáda, ktorá si cez svoje tykadlá budovala aj politické pozície,“ konštatoval Husák.
Vojaci si do ČSSR priniesli nielen sovietske zákony, ale aj architektúru a zvyky – vo svojich sídlach vybudovali domy v sovietskom štýle, nezodpovedajúce československým normám. Ďalšou temnou stránkou bola devastácia životného prostredia, predovšetkým masívne úniky pohonných hmôt. Sovietska armáda zanechala na území Čiech a Slovenska doslova skazu.
Politickú dohodu o jej odchode sa podarilo dosiahnuť pomerne rýchlo po Novembri ´89. Podpísali ju 26. februára 1990 ministri zahraničných vecí Jiří Dienstbier a Eduard Ševardnadze. Nasledovali však zložité rokovania, na ktorých sa sovietski generáli snažili odsun zdržiavať. A nielen z politických ale aj praktických pohnútok. V Česko-Slovensku bola vyššia životná úroveň. Sovieti v uniformách nevedeli, čo ich čaká pri návrate do vlasti, či vôbec budú mať kde bývať. Sovietska delegácia sa istý čas upla na požiadavku získať bezplatne montované domčeky, v ktorých mohli vojaci v Rusku bývať.
Zasiahol Vorobjov
Je až neuveriteľné, ako dôsledne zoči-voči ostrieľaným generálom postupoval umelec Michael Kocáb, ktorý sa do histórie zapíše ako človek, čo vyprevadil z našej vlasti okupantov. „Myslím, že som zažil to, čo v roku 68 Dubček. Kričali na mňa ako na psa,“ popísal atmosféru rokovaní. V kritických chvíľach však rozhodujúcu autoritu prejavil práve sovietsky generál Edvard Vorobjov, ktorý vyhlásil: „Kým budem ja veliteľom Strednej skupiny sovietskych vojsk, dohodnutý harmonogram odsunu sa neoneskorí ani o minútu.“
Počas roka a pol z ČSFR odišlo 925 železničných transportov s 33-tisíc vagónmi – a na nich odcestovalo 1.220 tankov, 2.505 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 103 lietadiel, 173 vrtuľníkov a 95.000 ton muníce.
Čo je však podstatné, odišlo presvedčenie Kremľa, že má právo rozhodovať o politických záležitostiach Čechov a Slovákov. Aj keď v politike súčasného Ruska voči niekdajším satelitom opäť badať recidívu imperiálnych postojov, na tanky už takéto nálady vysadnúť nemôžu. Nemajú šancu uspieť, pokiaľ sa slobody nevzdáme dobrovoľne sami.
Prechod vlaku cez Čiernu nad Tisou bol bodkou za sovietskou inváziou, ktorou Kremeľ aj s ďalšími spojencami v auguste 1968 potrestali československý pokus o budovanie socializmu s ľudskou tvárou. Pobyt sovietskych vojsk na území vtedajšieho Československa sa často označoval prívlastkom „dočasný“. Táto dočasnosť trvala 23 rokov.
Tou celkom poslednou bodkou však bol odchod generála Edvarda Vorobjova, ktorý velil jednotkám rozmiestneným v ČSFR. Do Československa prišiel v auguste 1968 ako „okupant“. Paradoxne práve on sa však zaslúžil o to, že odsun sovietskej armády prebehol úspešne. Na československej strane bol kľúčovým mužom hudobník Michael Kocáb, ktorý ako poslanec federálneho parlamentu inicioval vznik Parlamentnej komisie pre dohľad na odsun sovietskych vojsk z Československa – a stál na jej čele.
Tesne po úspešnom splnení úlohy vystúpil 24. júna 1991 Kocáb so svojou legendárnou kapelou Pražský výběr na rovnako legendárnom koncerte Adieu C. A. Elitným hosťom bol americký hudobník Frank Zappa. A na koncerte sa zúčastnil aj Edvard Vorobjov. Práve on ako posledný Soviet v uniforme opustil Česko-Slovensko 27. júna 1991. Dospieť k tomuto finále však nebolo jednoduché. Keď v Novembri ´89 padol komunistický režim, nachádzalo sa na území ČSFR asi 73.500 sovietskych vojakov a ďalších vyše 40.000 rodinných príslušníkov a civilných zamestnancov. Dokopy malo nazad do rozpadajúceho sa sovietskeho impéria odcestovať okolo 115.000 ľudí. Ďalšie stovky tisícov Sovietov sa vracali aj z ďalších krajín niekdajšieho komunistického bloku.
Nebezpečný vírus slobody
Ako je známe, sovietske jednotky, podobne ako vojská ďalších krajín tzv. Varšavskej zmluvy vnikli na územie Československa v noci na 21. august 1968. Myšlienka na zásah klíčila niekoľko mesiacov. Najmä potom, ako sa do čela strany dostal Alexander Dubček a demokratizačné zmeny nabrali nečakanú rýchlosť, začalo narastať znepokojenie v Moskve, ale aj v iných baštách komunistického bloku, a tiež v konzervatívnej časti KSČ. Je predsa známe, že sloboda je nákazlivá a jej vírus sa ľahko šíri.
Obava z možnej sovietskej intervencie visela vo vzduchu napríklad už v júni roku 1968, keď sa konalo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy s názvom Šumava. Po jeho konci sa sovietskym jednotkám nechcelo odísť domov a naťahovali svoj odjazd do začiatku augusta.
Predstavitelia ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR prijali 3. augusta na konferencii v Bratislave deklaráciu obsahujúcu známu Brežnevovu doktrínu: "Podpora, ochrana a upevnenie socializmu sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín." O takto formulované právo zasiahnuť v ktorejkoľvek socialistickej krajine sa opierala nielen invázia do Československa v auguste 1968, ale aj sovietsky vpád do Afganistanu 25. decembra 1979.
Počas bratislavskej schôdzky – príznačne priamo na záchodoch – odoslal Vasiľ Biľak prostredníctvom spojky tzv. pozývací list pre sovietskeho vodcu Leonida Iľjiča Brežneva. Podpísali ho tiež Alois Indra, Antonín Kapek, Drahomír Kolder a Oldřich Švestka. Signatári listu žiadali Brežneva o pomoc všetkými prostriedkami: „Iba s Vašou pomocou bude možné vytrhnúť ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie.“
Bol to štát v štáte
Brežnev vraj najskôr váhal. Napokon sa však mašinéria pohla a udupala pokus o slobodnejšie spoločenské usporiadanie. Od 21. augusta 1968 do 25. júna 1991 zahynulo v dôsledku invázie 425 Slovákov a Čechov, z toho 338 pri autonehodách. Vojaci okupačných armád sa dopustili 64 vrážd, väčšinou vo vypätom období tesne po invázii. Jednou z nich bola brutálna vražda 16-ročného študenta Miroslava Beránka, ktorý sa vďaka svojej dobrej ruštine pustil do diskusie s opitým ruským vojakom – a ten mu priložil pištoľ k hrudi a vystrelil. Keď zločin vyšetrovala československá polícia, sovietsky dôstojník jej povedal: „Teraz v Československu platia sovietske zákony!“
Sovieti v ČSSR predstavovali doslova štát v štáte. Aj samotný bývalý prezident ČSSR Gustáv Husák priznal v spomienkovej knihe Vzostupy a pády (autorom bol historik Viliam Plevza), že sovietska armáda mala obrovskú silu, kontrolovala našu armádu aj bezpečnosť (políciu) a jej velenie si pozývalo na návštevy funkcionárov KSČ. „Bola to okupačná armáda, ktorá si cez svoje tykadlá budovala aj politické pozície,“ konštatoval Husák.
Vojaci si do ČSSR priniesli nielen sovietske zákony, ale aj architektúru a zvyky – vo svojich sídlach vybudovali domy v sovietskom štýle, nezodpovedajúce československým normám. Ďalšou temnou stránkou bola devastácia životného prostredia, predovšetkým masívne úniky pohonných hmôt. Sovietska armáda zanechala na území Čiech a Slovenska doslova skazu.
Politickú dohodu o jej odchode sa podarilo dosiahnuť pomerne rýchlo po Novembri ´89. Podpísali ju 26. februára 1990 ministri zahraničných vecí Jiří Dienstbier a Eduard Ševardnadze. Nasledovali však zložité rokovania, na ktorých sa sovietski generáli snažili odsun zdržiavať. A nielen z politických ale aj praktických pohnútok. V Česko-Slovensku bola vyššia životná úroveň. Sovieti v uniformách nevedeli, čo ich čaká pri návrate do vlasti, či vôbec budú mať kde bývať. Sovietska delegácia sa istý čas upla na požiadavku získať bezplatne montované domčeky, v ktorých mohli vojaci v Rusku bývať.
Zasiahol Vorobjov
Je až neuveriteľné, ako dôsledne zoči-voči ostrieľaným generálom postupoval umelec Michael Kocáb, ktorý sa do histórie zapíše ako človek, čo vyprevadil z našej vlasti okupantov. „Myslím, že som zažil to, čo v roku 68 Dubček. Kričali na mňa ako na psa,“ popísal atmosféru rokovaní. V kritických chvíľach však rozhodujúcu autoritu prejavil práve sovietsky generál Edvard Vorobjov, ktorý vyhlásil: „Kým budem ja veliteľom Strednej skupiny sovietskych vojsk, dohodnutý harmonogram odsunu sa neoneskorí ani o minútu.“
Počas roka a pol z ČSFR odišlo 925 železničných transportov s 33-tisíc vagónmi – a na nich odcestovalo 1.220 tankov, 2.505 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 103 lietadiel, 173 vrtuľníkov a 95.000 ton muníce.
Čo je však podstatné, odišlo presvedčenie Kremľa, že má právo rozhodovať o politických záležitostiach Čechov a Slovákov. Aj keď v politike súčasného Ruska voči niekdajším satelitom opäť badať recidívu imperiálnych postojov, na tanky už takéto nálady vysadnúť nemôžu. Nemajú šancu uspieť, pokiaľ sa slobody nevzdáme dobrovoľne sami.
