Na prvý pohľad to vyzeralo neuveriteľne. Zábery zo štvrtkového večera na južnej Morave pripomínali dramatické správy o hurikánoch a tornádach na americkom pobreží. Ničivá sila prírodného živlu bola ohromujúca. Strhával strechy aj celé domy, dvíhal autá, akoby to boli papierové lietadielka. A na kulise čiernych mrakov sa jasne črtal obrovský hrozivý lievik vzdušného víru.

V strednej Európe ojedinelý poveternostný jav pustošil a zabíjal. Zanechal za sebou ľudské obete (v piatok sa hovorilo o najmenej štyroch mŕtvych), desiatky zranených, nešťastných obyvateľov bez strechy nad hlavou. Záchranári našli v aute človeka, ktorý tam sedel ešte niekoľko hodín po katastrofe a nedokázal komunikovať. Polovica obce s krásnym názvom Hrušky, je zrovnaná so zemou.

Meteorológovia už niekoľko hodín vopred varovali, že z Moravy smerom na Slovensko sa presúva ohromný búrkový systém so supercelami. To, čo sa udialo, však prekročilo očakávania. Tornáda sa na území Česka a Slovenska objavovali aj v minulosti, dokonca sa o tomto jave zmieňuje známa Kosmasova kronika. Vyskytli sa aj v nedávnych rokoch.

Štvrtkové tornádo z Hodonína však silou prekonalo všetky doterajšie podobné javy. Malo silu F3 až F4 podľa Fujitovej stupnice, teda v „epicentre“ jeho víru dosiahla rýchlosť vetra okolo 300 kilometrov za hodinu, podľa niektorých odhadov aj viac. Navyše sa smršť blížila obrovskou rýchlosťou, takže podľa odborníkov človeku v ohrození ostávali doslova sekundy na to, aby sa pokúsil ukryť, alebo utiecť, skrátka podniknúť niečo na svoju záchranu. Tornádo z Moravy bolo v porovnaní s bežnými búrkami niečo ako COVID v porovnaní s chrípkou.

Trump a studený máj

Podobné „blesky z jasného neba“ len potvrdzujú zistenie, že jedným z prejavov klimatickej zmeny je čoraz väčšie množstvo a väčšia intenzita extrémnych prejavov počasia. Stačí spomenúť dlhé obdobia úmorných horúčav v rokoch 1992 a 1994, záplavy v Čechách, na Morave aj na Slovensku v rokoch 1997 a 2002, tragickú povodeň v Jarovniciach na Spiši z júla 1998, ktorá si vyžiadala 50 obetí. Alebo prvú „štyridsiatku“, ktorá padla 20. júla 2007 v Hurbanove (40,3 °C).

Svedectiev o meniacej sa klíme – hoci aj menej nápadných – je však oveľa viac. Jedným z nich je pomalé miznutie zím v podobe, v akej ich pozná ešte stredná generácia. Po zimách s nedostatkom snehu nasleduje jar a začiatok vegetačného obdobia, do ktorého príroda takmer rok čo rok vstupuje s deficitom vlahy. Bolo by naivné si myslieť, že tieto prejavy počasia nemajú ekonomický dopad na úrodu a ceny potravín. A to ešte nie je reč o extrémoch z celosvetového hľadiska.

Pre pochopenie toho, čo sa v atmosfére deje, je podstatná schopnosť vnímať poveternostné javy globálne. Rozumieť aspoň základom štatistiky a abstraktného myslenia. Teda pravý opak prostoduchosti, ktorú predviedol Donald Trump, keď pobavil „internety“ počas tuhej zimy na prelomoch rokov 2017 a 2018 vyhlásením, že „by sme mohli použiť kúsok starého dobrého globálneho otepľovania.“

Slovensko napríklad zažilo mimoriadne chladnú jar v roku 2021, menovite studený bol máj. Popri tom však na severe Európy a Ruska teploty stúpali nad 30 stupňov. Na Sibíri panovalo – ako sa stáva takmer pravidlom – mimoriadne teplé počasie. Územie s kladnou teplotnou odchýlkou bolo pritom svojou rozlohou mnohonásobne väčšie, než malé Slovensko resp. okolitá stredná Európa.

Očkovanie proti otepľovaniu

Z globálneho hľadiska sa priemerná teplota atmosféry zvýšila cca o 1,25 stupňa Celzia v porovnaní s predindustriálnou érou. Na Slovensku predstavuje odchýlka dokonca 2 stupne oproti priemeru. Dlhé roky sa deti učili, že najteplejším miestom Slovenska je Štúrovo s ročnou priemernou teplotou 10,4 °C. V roku 2019 však priemerná teplota v Žiharci v okrese Šaľa dosiahla 13,1 °C. Asi každý (okrem Trumpa) chápe, že nárast priemernej teploty, je niečo celkom iné, ako keď sa zo dňa na deň oteplí o tri stupne.

Ďalej – všetkých posledných šesť rokov po roku 2015 je celosvetovo najteplejších v doterajšej histórii meraní. Rok 2020 sa doťahuje na historicky najteplejší rok 2016. Rovnako je najteplejšia dekáda 2011 – 2020. Najviac sa otepľuje v Arktických oblastiach či na spomínanej Sibíri, kde dosiahli anomálie 3 až 6, v niektorých oblastiach a mesiacoch až 8 °C navyše v porovnaní s priemerom.

Svedčí to o jedinom – že sa nielen globálne otepľuje, ale že sa klíma mení čoraz rýchlejšie a to napriek snahe tento jav zastaviť (napr. prostredníctvom Klimatickej dohody z Paríža). Problém však tkvie v porovnaní z úvodu tohto komentáru. Že také extrémne javy ako zažil juh Moravy sú voči bežným búrkam niečo ako COVID v porovnaní s chrípkou. A že lokálne pohromy sú len dôsledkami oveľa globálnejšieho problému.

Boj proti pandémii dnes naráža na odpor značnej časti verejnosti, ktorá odmieta vedecké poznanie (a niekedy aj zdravý sedliacky rozum). Mnohí COVID bagatelizujú, hovoria o ňom ako o chrípočke, alebo ako o sprisahaní. Ako keby sme počuli podobné „erudované“ hodnotenia klimatickej zmeny. Koncentrácia skleníkových plynov za posledných 150 rokov narástla vysoko nad úroveň od doby ľadovej, no ešte stále mnohí neveria, že sa na klimatickej zmene podpisuje ľudská činnosť.

Pritom v rámci boja proti pandémii jednotlivcovi stačí, aby sa dal zaočkovať. A aj s takýmto elementárnym a ľahkým krokom niektorí otáľajú a mnohí ho dokonca odmietajú.

V prípade klimatickej zmeny takýto jednoznačný príspevok jednotlivca neexistuje, proti otepľovaniu sa zaočkovať nedá. Existujú príspevky spoločné – napríklad snaha Európskej únie znížiť emisie skleníkových plynov do roku 2030 o 55 percent. A ešte i takéto kroky môžu klimatickú zmenu len spomaliť, už však nie zastaviť.

Preto neostáva iné, než z cieľov nepoľaviť, resp. ich postupne sprísňovať, meniť energetiku i ľudské správanie – a zároveň sa pripraviť na to, že počasie je iné, dynamické, nevyspytateľné a bude hroziť podobnými extrémami i tragédiami, ako zažila južná Morava.

Z tohto hľadiska generácia dnešných detí vyrastá do celkom iného sveta, než sme zažili povedzme my, päťdesiatnici. Otázkou je, či a do akej miery to bude svet znesiteľný a obývateľný.