Už vyčkávame pridlho v rade pred poštou a radi by sme videli aspoň aká vzdialenosť nás delí od okienka.

Takú Veľkú noc zrejme čakal málokto. Nasledujúce dni budú ozajstnou skúškou našej trpezlivosti a lojality.

Odborníci v rúškach stojaci v nedeľu na tlačovke za premiérom Matovičom – a to nielen fyzicky, ale aj ako argumentačná opora pre ďalšie nepopulárne kroky – potvrdili, že opatrnosť je namieste. Podobne zareagovala aj prezidentka Čaputová:

„Plne rešpektujem odborné názory ľudí, ktorí sa tomu venujú. A ak na základe analýz vyplynulo, že ľudia majú zvýšenú tendenciu cestovať počas týchto sviatkov, tak by bolo veľké riziko, ak by takéto opatrenia neboli prijaté.“

Fakt je, že Slovensko má (zatiaľ) obrovské šťastie. A toto šťastie v spojení so zavčasu uskutočnenými opatreniami uchránilo našu krajinu pred čiernymi scenármi. Ba čo viac, zaradilo ju, pokiaľ ide o boj proti COVID-u -19 medzi tie najúspešnejšie.

A áno, prispela k tomu aj ochota občanov podvoliť sa mimoriadnemu režimu, čo denne zdôrazňujú odborníci, aj politici. Ľudia oželeli zatvorené krčmy, chodia v rúškach, sedia doma, nezaťažujú hromadnú dopravu, s menšou či väčšou trpezlivosťou znášajú čakanie v radoch.

Z prázdneho obchodu do plného autobusu

Ani výraznejšie a vynútené obmedzenie pohybu na niekoľko dní počas Veľkonočných sviatkov by nebolo neprekonateľným problémom.

Problém je, že takmer každé nariadenie nesie v sebe zárodok nedokonalosti, nevykonateľnosti a niekedy aj absurdity. Napríklad už pri takom kroku ako je ušľachtilý nápad vyhradiť nákupné hodiny pre seniorov, zakrátko vysvitli problematické stránky.

Ak sa aplikuje byrokraticky, výsledkom sú ľudia z mladších vekových skupín, ktorých dopoludnia nevpustia do obchodu – hoci mnohí potrebujú nakupovať práve vtedy napríklad vzhľadom na pracovný režim. A potom zasa mladší zazerajú na starších, ktorí nakupujú mimo „svojho“ času.

Ďalším príkladom je opatrenie určujúce limitovaný počet ľudí v obchode či na pošte. Na slnečnom počasí si človek odstojí hodinu na chodníku pred poštou s pocitom, že mu opálilo aspoň časť tváre nezahalenú rúškom. Lenže potom, ako položí túto obeť na oltár protiinfekčných opatrení napríklad nastúpi do medzimestského autobusu a strávi v ňom hodinu s tridsiatimi ľuďmi v neporovnateľne menšom priestore. Imperatív dostatočného odstupu zabezpečeného plochou 25 metrov štvorcových je razom pošliapaný neúprosnou skutočnosťou – meter štvorcový alebo dva na osobu.

Rozdelená verejná mienka

Aj obmedzenie pohybu na Veľkú noc v sebe skrýva viacero nástrah. Nie je jasné, prečo by napríklad Bratislavčan nemal ísť hrebeňovkou v Malých Karpatoch do Modry a miesto toho by mal chytať bronz a vírusy v početnom dave na hrádzi – avšak na území svojho okresu. A čo Košičan žijúci v hlavnom meste prechodne? Má sa prechádzať na Kolibe, či pri Hornáde?

Matovičov boj proti korone, akokoľvek je nevyhnutný a ťažký (zodpovednosť mu asi málokto závidí), rozdeľuje verejnú mienku. Niektorí súhlasia, iní nie. Niektorí premiéra kritizujú a diagnostikujú v jeho konaní mocenské či exhibičné chúťky. Iní ho zas obraňujú tak vehementne, že aj jemnú oponentúru považujú za prejav vlastizrady.

Asi je takáto polemika prirodzená, veď ani názory v rámci vládnej koalície nie sú rovnaké. Podpredseda parlamentu Juraj Šeliga (Za ľudí) napríklad napísal na sociálnej sieti: „Rešpektujem, ale nerozumiem.“ A dodal: „Som právnik, ale priznám sa, že keď som si pozrel, čo dnes schválila vláda (a s akými výnimkami), tak si naozaj neviem predstaviť, ako sa to dá vykonať v praxi. Niekedy netreba nič viac ako výzvu či apel na zdravý rozum a solidaritu k spoluobčanom.“

Áno, v tomto duchu sa k Veľkej noci postavili v Rakúsku, či Nemecku, kde stačilo, aby vláda odporučila občanom, nech sa zbytočne nepresúšajú hore-dolu.

Téma mentálneho zdravia

Čo je však podstatné, zároveň v Rakúsku padli prvé odhady – že sa do konca mesiaca skončia obmedzenia v pohybe, otvoria sa ďalšie obchody a nákupné centrá, že sa možno ešte do prázdnin vrátia žiaci do škôl, či aspoň maturanti zmaturujú.

Teda na konci tunela vidno nejaké svetlo, ktoré už nie je len zbožným želaním, ale predpokladom modelovateľným na základe vedeckých poznatkov a aj doterajšieho vývoja. Už nestojíme na začiatku novej reality nevediac, či chorých bude do týždňa desať alebo desaťtisíc. Máme viac poznatkov aj nástrojov – skvelou správou v tomto smere je napríklad vývoj slovenského testu, ktorý avizoval Róbert Mistrík...

Teda aj keď je možno priskoro plánovať uvoľňovanie, aj keď by bolo nezodpovedné uprednostniť ekonomické tlaky pred zdravím, pomohla by aspoň nejaká predstava o budúcnosti. Veď aby sme opäť citovali prezidentku: „Aj téma mentálneho zdravia je obrovskou témou vzhľadom na izoláciu.“

Už vyčkávame pridlho v rade pred poštou a radi by sme videli aspoň aká vzdialenosť nás delí od okienka. Inými slovami – ak treba vydržať, vydržíme. Ak sa nemožno spoľahnúť, že zaberie odporúčanie, asi treba pre istotu vydať „dekrét“. Ale bitva proti korone sa ľahšie vedie s tímom, ktorý nie je demoralizovaný či demotivovaný. A rovnako dôležitým ako zodpovednosť je aj slovo nádej.