Po výsledkoch poľských volieb sa vyrojili mapky krajiny pripomínajúce predpoveď počasia. Na západe Poľska slnečno a teplo (oranžová farba), na východe mráz (modrá). Keby to neodporovalo tradičným protiruským náladám v Poľsku, mohli by sme povedať – mráz z Kremľa.

Je vecou každého štátu, koho si zvolí v demokratických voľbách. A tak proti gustu – a ani proti opätovne zvolenému prezidentovi Dudovi – žiaden dišputát. Iná vec je, že skutočným víťazom poľských prezidentských volieb je Jaroslaw Kaczyński.

A ešte ďalšia vec je, že Dudovi pomohli k zvoleniu praktiky a postoje, ktoré vyvolávajú znepokojenie, ak nie rovno odpor.

Verejnoprávna televízia poskytla Dudovi ako opäť kandidujúcemu prezidentovi priestor na dva a pol hodinový prejav. Stalo sa tak 1. mája, krátko pred pôvodným termínom volieb, ktoré sa napokon z 10. mája posunuli pre COVID-19 na súčasný termín.

Ešte závažnejšia bola antikampaň proti Trzaskowskému, v ktorej musel varšavský starosta čeliť obvineniam, že chce do krajiny pustiť desaťtisíce migrantov, je spojený s akousi tajnou lobby, zastupuje „elitu“ (sú vám tieto motívy povedomé?), a že chce splniť „židovské požiadavky“.

Pod týmto sloganom sa skrýva oveľa zložitejšia otázka odškodnenia osôb židovského pôvodu, ktoré nezanechali príbuzenstvo. Každopádne sa pomerne komplikovaná téma zázračne vtesnala do skratky s jednoduchým antisemitským posolstvom.

Lepší život bez LGBTI?

Pritom sa k tomuto slovníku neznížil nejaký miestny poľský „zemavek“, ale verejnoprávna televízia. Kaczyński tiež na adresu Trzaskowského vyhlásil, že nemá poľské srdce. To sú príklady nenávistného a lživého naratívu, ktorý dobre poznáme aj z našich pomerov – a ktorý v rôznych obmenách koluje ako zmutovaný vírus po celom Visegráde. Vírus xenofóbie, homofóbie, skrátka nenávisti – nebezpečnejší než korona, dodajme.

Klímu v krajine napokon veľavravne ilustruje takmer stovka poľských obcí, v ktorých žije dvanásť miliónov obyvateľov a ktoré sa vyhlásili za „zónu bez LGBTI“. Nech už máme k právam homosexuálov akýkoľvek postoj (opäť demokratické právo) asi sotva sa obce pyšniace sa titulom „bez LGBTI“ môžu zároveň pochváliť vyššou životnou úrovňou, alebo čímkoľvek iným, čo by ich občanom výrazne zvyšovalo kvalitu života.

Inými slovami, urobiť si z ľudí LGBTI terč nenávisti a označiť ich za druhotriednych, bez ktorých sa cítime lepšie, aj keď nevieme prečo, to je to isté ako bolo pripínanie žltých hviezd za nacistickej éry.

Bohužiaľ napríklad aj v Maďarsku sú takýmto terčom nenávisti nielen sexuálne menšiny, ale aj mimovládky. A opäť sa tu stretávame aj s antisemitskými náladami a na rozdiel od rusofóbneho Poľska aj s veľkou mierou náklonnosti minimálne vodcu Orbána k vodcovi Putinovi.

Dva tábory v Poľsku aj u susedov

V Česku neohrozene vládne populista Babiš a krajinou sa úspešne šíri hrubozrnná protieurópska propaganda či hoaxy ortelovského typu „som biely Čech a nemienim sa za to nikomu ospravedlňovať“. (Žiada to niekto?) A u nás na Slovensku je v „kurze“ silno sa vzmáhajúci konzervativizmus okorenený konšpiračnými a antibruselskými ingredienciami.

Istá poľská obec sa vyhlásila za LGBTI-free zónu s odôvodnením zastupiteľstva, že chce „ochrániť (…) deti, mládež, rodiny a poľské školy od sexuálnej skazenosti a indoktrinácie, vedúcim k mnohým patológiám, ktoré už v západných krajinách existujú, akými sú akceptovanie pornografie, potratov, či sexuálnej kriminality”. Koľko Slovákov by to podpísalo – aj s demagogickým tvrdením, že Západ rovná sa pornografia?

Samozrejme, kým na Slovensku sa brnkanie na nenávistné struny a podliezanie konzervatívnym voličom často pripisuje AJ propagande v ruskom štýle, Poľsko je iný prípad. Veď Dudu pred voľbami prijal sám veľký Donald Trump. No predsa len nemôže uniknúť našej pozornosti, že silnejšie zázemie má Duda (ako aj kedysi nebohý Lech Kaczyński) na východe krajiny, ktorá akoby sa nešťastne kopírujúc históriu rozdelila na dva tábory.

A ani s týmto prehlbujúcim sa spoločenským konfliktom nie je Poľsko osamote. Vyhliadky na jeho riešenie sú pritom problematické. Preto ak sa máme vrátiť k prirovnaniu s predpoveďou počasia – nielen pre Poľsko, ale pre celý stredoeurópsky, alebo ak chceme visegrádsky región – je najmä v dlhodobom horizonte neistá a rozhodne nie optimistická z pohľadu politického, civilizačného i kultúrneho napredovania. Slovensko nevynímajúc.