Kremeľ vyhlásil, že parlamentné voľby v Rusku boli čestné; sčítaných je viac ako 98 percent hlasov. Európska únia naopak odsúdila "atmosféru zastrašovania" pred ruskými voľbami a upozornila na nedostatok nezávislých volebných pozorovateľov.

No tak si vyberme. Slovenský rusofil, pardon, putinofil, môže spolu s Moskvou jasať nad ďalším v poradí piatym víťazstvom proputinovskej strany Jednotné Rusko.

Človek by si povedal, že je to strana predurčená pre víťazstvo. Jej volebné zisky sú nasledovné: V roku 2003 dostala 37,57 percenta hlasov, o štyri roky neskôr už 63,78 percenta, v roku 2011 to bolo 49,32 percenta a napokon naposledy, v roku 2016, vyhrala s 54,2 percentami. Tohoročných cca 50 percent a dvojtretinová väčšina teda nikoho neprekvapia.

Samozrejme ide o stranu prezidentskú, teda stranu spojenú s vládcom Kremľa Vladimirom Putinom. Kto volí Putina, volí aj Jednotné Rusko, dalo by sa povedať.

Volebný súper za mrežami

Toto vysvetlenie úspechu Jednotného Ruska však nie je postačujúce. Treba vidieť aj druhú stranu ruskej mince. Na nej sú pochybnosti o regulárnosti volieb a podozrenia z ich manipulácie. Nezávislý volebný monitor GOLOS (Hlas) v nedeľu večer avizoval, že zaznamenal viac než 4900 správ o podvodoch počas hlasovania. Tejto monitorovacej organizácii však ruské úrady dali nálepku zahraničného agenta. A skutočný medzinárodný dohľad na voľbami v Rusku chýbal.

Popri jednotlivých podozreniach z „čachrov“ za plentou či v jednotlivých volebných miestnostiach je tu však faktor oveľa vážnejší a globálnejší. A ním je brutálna mocenská eliminácia akejkoľvek reálnej opozície proti Putinovi a teda i proti Jednotnému Rusku.

Opozičný líder Navaľnyj je za mrežami. Nemohol byť nielenže volený, ale ani sám voliť. Navaľného politickí spojenci a sympatizanti boli terčom policajných a súdnych perzekúcií alebo boli nútení ujsť z Ruska.
Organizácie a združenia spájané s Navaľným boli postavené mimo zákona a ľudia, ktorí v nich pracovali alebo sa angažovali, sa nemohli uchádzať o volené funkcie.

Ruská Federálna služba pre dozor v oblasti telekomunikácií (Roskomnadzor) medzičasom zablokovala desiatky webových stránok prepojených s Navaľným.

Ako vyhlásil kritik Kremľa Michail Chodorkovskij, Putin "do týchto volieb nepustil nikoho, kto systémovo ide proti nemu".

Ukradnuté voľby

Zúfalým pokusom aspoň podložiť nohu pod rozbehnutý parný valec mocenskej mašinérie bola výzva opozície, aby jej voliči – keďže vlastne nemajú koho voliť – odovzdali svoje hlasy komukoľvek inému, len nie Jednotnému Rusku. Hoci aj ultranacionalistovi Žirinovskému alebo komunistovi Zjuganovovi.

Mimochodom títo dvaja politici sa tiahnu ako červená (či azda čierna) niť celým príbehom ruských demokratických volieb. Od čias, keď demokratickými naozaj boli, teda od roku 1993.

Navaľného tím vyvinul aplikáciu, ktorá umožňovala voličom dať hlas tomu, kto mal najväčšie šance poraziť kandidáta za Jednotné Rusko. Treba totiž dodať, že polovica zo 450 mandátov v Ruskej dume pochádza z tzv. jednomandátových obvodov. Taktiež sa cez víkend volilo nielen do parlamentu, ale aj ďalších zastupiteľských orgánov.

Aj táto stránka však bola počas volieb zablokovaná a rovnako štátna moc donútila Google a Apple, aby príslušnú Navaľného aplikáciu odstránili z Google Play aj App Store.

"To je skutočne neuveriteľné. Pamätám si ten pocit z roku 2011, keď ukradli voľby. To isté sa deje práve teraz," povedala Navaľného hovorkyňa hovorkyňa Kira Jarmyšová.

130 nezávislých vs. jeden

Z pohľadu na voľby v Rusku v rokoch 1993, 1995 či 1999 je totiž na prvý pohľad zrejmé množstvo odlišností v porovnaní s dneškom. Mimochodom v roku 1993 vyhral práve ultranacionalista Žirinovskij, v ďalších rokoch 1995 a 1999 komunista Zjuganov.

V ruskom politickom systéme podriadenom prezidentovi to nehralo zásadnú rolu. Predsa len sa však dalo hovoriť o existujúcej politickej súťaži, do ktorej, ako to pri nezrelých demokraciách býva zvykom, sa zapojilo celé priehrštie strán, straničiek a hnutí často bez reálneho vplyvu.

A predsa – niektoré z nich do štátnej dumy pretlačili svojich kandidátov cez jednomandátové obvody. Teda hoci strana ako taká neprekročila päťpercentnú hranicu potrebnú pre vstup do parlamentu, mohla uspieť cez kandidáta v niektorom z obvodov. A tak v roku 1993 vstúpilo do Štátnej dumy 21 zástupcov malých strán a ďalších 130 nezávislých kandidátov. V minulých voľbách uspeli dvaja kandidáti malých strán a jeden, slovom JEDEN nezávislý. Predtým v roku 2011 ich bolo NULA.

Práve po voľbách v roku 2011, ktoré Navaľného hovorkyňa nazvala ukradnutými, sa prvý raz v krajine rozhoreli masové protesty proti voľbám a ich výsledkom. A do ulíc vyšli desaťtisíce demonštrantov. Neboli však úspešní.

Ostala len kulisa

Od roku 2011 akoby sa posledné náznaky demokratickej súťaže v Rusku definitívne zmenili na kulisu, ktorá sa prakticky nemení: Po konci každého volebného obdobia sa jednoducho replikuje model jednej silnej strany opierajúcej sa o všemocného prezidenta a dvoch antisystémových opozičných strán (komunisti a nacionalisti) ktoré nemôžu byť a ani nikdy nebudú reálnou mocenskou alternatívou.

Kombinácia voličskej apatie, rezignácie a represií štátnej moci voči akejkoľvek opozičnej iniciatíve, udržujú tento model pri živote. A ľudia mimo Ruska sa môžu len zamýšľať nad tým, či takéto spravovanie vecí verejných je naozaj ruskému človeku súdené a či si nemožno predstaviť ešte horšie alternatívy.

Víkendové voľby, ktoré bez akejkoľvek reálnej súťaže potvrdili pri moci vopred predpokladaného víťaza, sú však fackou nielen ruskému voličovi, ale aj zdvihnutým prstom voči ostatným krajinám. Pretože ak kedysi Západ vyvážal svoje demokratické hodnoty do postkomunistického Ruska, momentálne prevládli opačné vetry v potrubí a Rusko exportuje svoj model svojej „neslobodnej demokracie“ v rámci propagandy a hybridnej vojny.

Zasiahlo v duchu svojej doktríny do amerických volieb v roku 2016, ťahá za nitky v Európe prostredníctvom extrémistov a populistov. A tak zoznam krajín, kde je volič – pre svoje vlastné blaho – ušetrený starostí koho voliť a kto vyhrá, nemusí začínať a končiť Bieloruskom a Ruskom. O slobodu (a slobodné voľby) – obzvlášť keď máme skorumpovanej a rozhašterenej demokracie po krk – je ľahké prísť, ale aké je ťažké si ich vybojovať zasa späť.