Jedno je isté – pomery v Bielorusku sa už nikdy nevrátia pred 9. august. Ako tvrdí český analytik Michal Lebduška z Asociácie pre medzinárodné otázky, nie je už pravdepodobné, že by sa demonštrácie upokojili: „Prekročili určitú kritickú medzu. Demonštranti budú chcieť, aby Lukašenko odstúpil.“

Teda buď sa krajina oslobodí od diktatúry, alebo sa snaha o udržanie Lukašenkovho systému skončí katastrofálne. Blížiaci sa dátum 21. august evokuje rôzne asociácie v súvislosti so sovietskou inváziou, najmä potom, čo sa mali Lukašenko a Putin rozprávať o bližšie nešpecifikovanej pomoci Ruska susednému Bielorusku. Obe krajiny navyše spája zväzová zmluva.

Ibaže teraz sa nepíše rok 1968. Nezúri studená vojna a v Kremli nesedí Brežnev. Vzťahy medzi Ruskom a Západom sú síce naštrbené, Putin má od demokratického politika ďaleko – ale predsa len jestvuje reálna šanca, že sa Bielorusi domôžu slobody a vyjdú von zo skanzenu totality, ktorým sa ich vlasť stala.

Situácia tam dospela do štádia, ktoré si pamätáme z prvých ponovembrových dní. Ešte v januári roku 1989 sa zdalo, že proti komunistickému režimu v Československu protestuje len hŕstka disidentov, ktorých štátne médiá označovali za skrachovancov. V Novembri 89 sa odrazu pridali študenti, herci, potom robotníci a potom policajti, vojaci... Bolo zrejmé, že silové zložky na zaplnených námestiach nezasiahnu. A médiá začali po pár dňoch otvorene informovať o demonštráciách, čo definitívne prelomilo mocenský monopol Jakeša, Husáka a spol.

Vypískaný Lukašenko

V Minsku bolo v nedeľu 16. augusta v uliciach vyše 200.000 ľudí. Veľké množstvo podnikov sa zapojilo do štrajku. Medzi robotníkov zavítal Lukašenko podobne ako sa kedysi snažil hasiť požiar Miloslav Štěpán v pražskej fabrike ČKD. Tak ako na nich aj na Lukašenka začali robotníci nečakane kričať: „Odíď!“
Snažil sa ich chlácholiť ústupkami: „Bude to tak, chlapi. Musíme prijať novú ústavu (…) a tú by ste mali schváliť v referende, pretože i predchádzajúcu ústavu sme prijali v referende. A po novej ústave sa dá, pokiaľ si to budete priať, usporiadať voľby – parlamentné, prezidentské aj miestne.“

Aj v médiách, ktoré mala štátna moc pod palcom, prejavili zamestnanci svoj názor a podporili protesty.
Zároveň sa množia svedectvá o tom, ako hrubo boli voľby zmanipulované. Vo volebnom okrsku v Hrodne vyhrala Cichanovská so 78 percentami hlasov, no keď volebná komisia odmietla podpísať sfalšovaný protokol, policajti zo špeciálnych jednotiek OMON presvedčili jej členov ku kompromisu – 56 percent pre Cichanovskú.

Podľa nezávislého prieskumu Golos s viac než miliónom účastníkmi mala Cichanovská získať až 80 percent hlasov. Jeho výpovednú hodnotu nemožno preceňovať, ale ani podceňovať – aj napriek zjavnej spriaznenosti s opozíciou.

Zdá sa, že v Bielorusku teraz už nešlo o „prikreslenie“ nejaké percenta v prospech Lukašenka, ale o bezprecedentnú a hrubú manipuláciu s faktami a číslami. Struna skrátka praskla.

Nákazlivá chuť na slobodu

Znepokojujúco pôsobia správy o bratskej pomoci, ktorú si mal Lukašenko dohadovať s Putinom. Ibaže záujmom Kremľa nie je udržať pri moci posledného európskeho diktátora aj za cenu vyčerpávajúceho mocenského zásahu, ktorý by sa Kremľu vypomstil a vyšiel by ho poriadne draho – a to aj doslova, finančne, ale aj politicky.

Ak je resp. bude pre Moskvu niečo dôležité, potom najmä to, aby Bielorusko ostalo vo sfére jeho vplyvu. Vzhľadom na previazanosť oboch štátov, ale tiež na neantagonistické naladenie Bielorusov voči Rusku to tak zrejme dlho aj ostane. „Pre Rusko je teraz asi výhodné, aby v Bielorusku malo slabého Lukašenka. Môže sa ukázať, že to je neudržateľné, a potom by bolo pre Rusko výhodné ho vymeniť za niekoho, kdo ostane voči Rusku na rovnakej pozícii ako súčasný prezident,“ tvrdí analytik Lebduška.

Inými slovami Moskva nebude záujem držať pri moci politika, ktorého odmietajú davy vlastných občanov. Nepotrebuje Bielorusko, v ktorom zatvárajú oponentov, v ktorom sú ľudia bití, mučení, alebo jednoducho zmiznú, kde ešte existuje trest smrti a politická emigrácia.

Ale možno sa domnievať, že Rusko nemá záujem ani na tom, aby nepokojná situácia trvala pridlho. Hranica je priepustná obojstranne. Túžba po slobode, ktorá vytryskla v Minsku, je vysoko nákazlivá a presakuje aj do Moskvy. Ruské protesty na podporu slobodného Bieloruska napríklad môžu ľahko vyústiť do prejavov nespokojnosti s Putinom. To nahráva záujmu Moskvy ukončiť bieloruskú krízu rýchlo a bezbolestne.
V každom prípade sa Bielorusko nevráti pred 9. august a verme, že ani 21. august sa nezopakuje.