Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár O. Konráda uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.
Autor Ondŕej Konrád
Kto rád dáva aj veci viac-menej náhodné do pevných súvislostí, má po utorkovom vystúpení českého prezidenta počas Parlamentného zhromaždenia Rady Európy teraz príležitosť. Teda pokiaľ bude prejav interpretovať ako obhajobu ruských záujmov, čo sa ponúka.
Deň predtým vyšiel v týždenníku Respekt veľký materiál o tom, prečo sa Miloš Zeman nemôže domôcť prijatia Donaldom Trumpom v Bielom dome: vraj sú za tým výhrady Trumpovho tímu k českému prezidentovi, ako veľmi prokremeľskému (tak ho vníma aj americká tlač) a k nejasnej minulosti i ruským kontaktom jeho poradcu Nejedlého.
Avšak s tým, že Trump sa chce očistiť od podozrení na svoju vlastnú kremeľskú koketériu a Zeman sa mu už takpovediac „nehodí do krámu“. Toho ale domáce výčitky za priveľkú ústretovosť voči Vladimírovi Putinovi nevzrušujú a tak pred plénom v Štrasburgu znovu spochybnil funkčnosť protiruských sankcií a tiež povedal, že ruskú kultúru nie je možné oddeliť od európskej.
Preto by sa Rada Európy nemala snažiť deliť ani politickú štruktúru kontinentu siahajúcu vraj od Atlantiku po Ural. A snažiť sa skôr o dialóg medzi občanmi. Čo si pod tým máme predstaviť, je však tajomstvom.
Tuzemským pamätníkom augusta 1968 sa pri tých slovách možno vybaví snaha o dialóg s mužmi na tankoch. Ako je známe neviedla k ničomu a keď trvala dlhší čas, obyčajne ju ukončilo strieľanie do vzduchu.
Najväčšiu pozornosť však vzbudil český prezident vyjadrením ku krymskej otázke. Tá je podľa neho „fait accompli“, teda diplomatickým termínom „daná vec“, holý fakt. A Ukrajina by mala s Ruskom rokovať o finančnej náhrade.
K tomu možno povedať iba to, že anexia Krymu je síce aspoň v nedohľadne nezmeniteľná a teda „fait accompli“, ale to neznamená, že sa s tým máme zmieriť a s úsmevom prikývnuť hlavou.
Pretože by to ľahko mohlo viesť Kremeľ k domnienke, že sa to môže a pokojne si vziať – následne aj skutočne zaplatiť – hocijaké ďalšie územia v štátoch bývalého SSSR. Pretože v nich žijú etnickí a ohrození Rusi. Alebo z rovnakých dôvodov, aké kedysi uplatnil Hitler v Sudetoch.
Lebo de facto vyslovený súhlas hlavy demokratického štátu s hrubým porušením medzinárodného práva je - eufemisticky povedané - veľmi neobvyklý.
A tak rýchlo sa na neho nezabudne. Možno to bol aj hlavný účel..
Deň predtým vyšiel v týždenníku Respekt veľký materiál o tom, prečo sa Miloš Zeman nemôže domôcť prijatia Donaldom Trumpom v Bielom dome: vraj sú za tým výhrady Trumpovho tímu k českému prezidentovi, ako veľmi prokremeľskému (tak ho vníma aj americká tlač) a k nejasnej minulosti i ruským kontaktom jeho poradcu Nejedlého.
Avšak s tým, že Trump sa chce očistiť od podozrení na svoju vlastnú kremeľskú koketériu a Zeman sa mu už takpovediac „nehodí do krámu“. Toho ale domáce výčitky za priveľkú ústretovosť voči Vladimírovi Putinovi nevzrušujú a tak pred plénom v Štrasburgu znovu spochybnil funkčnosť protiruských sankcií a tiež povedal, že ruskú kultúru nie je možné oddeliť od európskej.
Preto by sa Rada Európy nemala snažiť deliť ani politickú štruktúru kontinentu siahajúcu vraj od Atlantiku po Ural. A snažiť sa skôr o dialóg medzi občanmi. Čo si pod tým máme predstaviť, je však tajomstvom.
Tuzemským pamätníkom augusta 1968 sa pri tých slovách možno vybaví snaha o dialóg s mužmi na tankoch. Ako je známe neviedla k ničomu a keď trvala dlhší čas, obyčajne ju ukončilo strieľanie do vzduchu.
Hotová vec? Ako pre koho
Najväčšiu pozornosť však vzbudil český prezident vyjadrením ku krymskej otázke. Tá je podľa neho „fait accompli“, teda diplomatickým termínom „daná vec“, holý fakt. A Ukrajina by mala s Ruskom rokovať o finančnej náhrade.
K tomu možno povedať iba to, že anexia Krymu je síce aspoň v nedohľadne nezmeniteľná a teda „fait accompli“, ale to neznamená, že sa s tým máme zmieriť a s úsmevom prikývnuť hlavou.
Pretože by to ľahko mohlo viesť Kremeľ k domnienke, že sa to môže a pokojne si vziať – následne aj skutočne zaplatiť – hocijaké ďalšie územia v štátoch bývalého SSSR. Pretože v nich žijú etnickí a ohrození Rusi. Alebo z rovnakých dôvodov, aké kedysi uplatnil Hitler v Sudetoch.
Lebo de facto vyslovený súhlas hlavy demokratického štátu s hrubým porušením medzinárodného práva je - eufemisticky povedané - veľmi neobvyklý.
A tak rýchlo sa na neho nezabudne. Možno to bol aj hlavný účel..
