Začiatkom tohto týždňa sa zdalo, že to nepotrvá dlho a v Taliansku vznikne nová vláda, odvráti sa hrozba opakovaných parlamentných volieb a tým aj obavy z ďalšieho vývoja tretej najväčšej ekonomiky v eurozóne.

Na spoločnom vládnutí sa dohodli volební víťazi marcových volieb, populistické Hnutie piatich hviezd a pôvodne separatistická Liga. Inými slovami, dve strany, ktoré v minulosti pálili do európskeho integračného projektu zo všetkých možných uhlov.

Brusel bol označovaný za pôvodcu všetkého zla, ktoré Taliansko v posledných rokoch postihlo, či už to boli tlak na rozpočtovú politiku alebo bezvýchodnosť pri riešení migračnej krízy.

Aj napriek tomu ale partneri Talianska v Európskej únii, rovnako ako finančné trhy, reagovali prekvapujúco pokojne nielen na volebné víťazstvo Hnutia piatich hviezd a Ligy, ale aj na ich vládnu dohodu. Zrejme sa tak stalo s presvedčením, že nič sa neje také horúce ako sa uvarí a že talianski populisti nakoniec pod tiažou vládnej zodpovednosti prídu k rozumu.

Tento optimizmus by však mohol v najbližších dňoch vyprchať. Na verejnosť totiž prenikli plány, ako by mohla nová vláda voči EÚ vystupovať. A nie je to veľmi veselé čítanie. Na prvom mieste je potrebné zmieniť úvahy o možnom odchode krajiny z eurozóny, požiadavku na zmazanie dlhu v Európskej centrálnej banke vo výške 250 miliárd eur.

Rozhodne sa v Taliansku

K ďalším návrhom potom patrí požiadavka na radikálnu zmenu maastrichtských kritérií stanovujúcich maximálne prípustnú trojpercentnú hranicu pre schodok verejného rozpočtu voči HDP.
Takmer obratom po ich odhalení boli tieto body lídrami oboch budúcich vládnych strán Luigi Di Maiem a Matteo Salvinim odmietnuté. Vraj išlo o pasáže zo skoršej verzie vládneho programu, ktoré sú však teraz už neaktuálne.

Ďalšie tézy z pripravovaného návrhu už ale nikto nedementoval. Medzi ne patrí radikálne zníženie daňového zaťaženia zavedením rovnej dane, garantovaný príjem vo výške niekoľko sto eur na osobu a predovšetkým zrušenie dôchodkovej reformy z roku 2012 - ktorá kedysi odvrátila bankrot talianskeho dôchodkového systému - a zníženie veku odchodu do dôchodku na 65 rokov.

Kde na to všetko vziať v situácii, keď miera zadlženia štátu dosahuje 130 percent HDP, čo je druhá najvyššia hodnota hneď po Grécku a ekonomický rast Talianska dosiahol po mnohých rokoch stagnácie minulá rok skromných 1,5 percent, je vo hviezdach. Isté ale je, že dopady štedrej politiky talianskej vlády by negatívne pocítil aj zvyšok Európskej únie.

V minulých týždňoch a mesiacoch sa veľmi písalo o tom, s akými víziami chce Európu reformovať francúzsky prezident Emmanuel Macron, či bude posilnená integrácia krajín platiacich eurom a čo na to hovorí nemecká kancelárka Angela Merkelová, prípadne iní lídri únie. Realita je však taká, že o tom či európsky integračný projekt prežije, sa nakoniec rozhodne v Taliansku.