Víta nás na podnikovej oslave hostiteľ alebo "hostiteľstvo"? Máme v podniku úsek riaditeľa alebo "riaditeľstva", stretli sa u sváka Ragana gazdovia alebo „gazdovstvo“? Ak sa vám zdá, že na tom nezáleží, veľmi sa mýlite. Medzi niektorými zástupcami humanitných vied práve prebieha pomerne intenzívna diskusia o tom, či je cennejšie použiť v reči tradičný výraz, ktorému každý rozumie, ale nie je rodovo vyvážený, resp. inkluzívny, alebo sa máme začať učiť iný jazyk... Jazyk, v ktorom budú všetky slová označujúce skupiny ľudí zbavené rodových príznakov, nebudú ukazovať žiadnym smerom k mužskosti, či ženskosti, ale iba k podstate slova.

V skutočnosti nie je na stole iba otázka, či je potrebná zmena jazyka na rodovo vyvážený a v akej miere, ale aj mnoho jednoduchšia vec – či sa to v proklamovaných hraniciach vôbec dá. Či môžeme na základe v podstate politického rozhodnutia prinútiť ľudí hovoriť úplne inak, ako sú zvyknutí, alebo je takéto rozhodnutie prejavom odtrhnutosti od reality...

Čo je jazyková rodová inklúzia?
Pre nezasvätených krátke vovedenie do témy „jazykovej rodovej inklúzie“: generické maskulínum v slovenčine znamená, že keď pred zmiešaným publikom poviem „vážení diváci“, mám na mysli divákov aj diváčky. Tento jazykový stereotyp sa však od istej doby istým jednotlivcom nepáči, lebo evokuje údajne len mužský rod. Feministické snahy o dôsledné zviditeľňovanie žien, teda uvádzanie aj ženských foriem, aktuálne naráža na osoby, ktoré sa nestotožňujú ani s mužským, ani s ženským pohlavím (v jazyku reflektovanými mužským, resp. ženským rodom), a následne sa necítia byť začlenené už ani v zdvojenom oslovení. Prostredníctvom rôznych tlakov začali presadzovať na tieto účely umelo vytvárané podstatné mená stredného rodu s cieľom označovať rôzne skupiny ľudí – v našom príklade by to bol tvar „diváctvo“.

Úloha lingvistiky vo vzťahu k jazyku
Nedávno som mala možnosť zúčastniť sa odborného seminára, na ktorom na danú tému debatovali univerzitní pedagógovia slovenčiny, translatológie a iných humanitných odborov s pracovníkmi jazykovedného i literárneho ústavu SAV. Ako rámcové ukotvenie zaznelo konštatovanie, že slovenská lingvistika zaznamenala posun od predpisujúceho postoja k postoju vysvetľujúcemu a odporúčaciemu. Ak máte teda zo školy zafixovaný pocit, že lingvisti sú na to, aby predpisovali, ako máme hovoriť, nie je to tak celkom pravda. Jazykovedci si všímajú, čo sa s jazykom deje a ktoré slová či javy do systému jazyka vnikajú odinakiaľ; upozorňujú na také, ktoré so systémom nie sú súrodé, alebo sú v ňom nadbytočné, pretože má vlastné, slúžiace rovnakému účelu. Konečnú podobu jazyka však formujú každodenné rečové interakcie jeho používateľov. Jazykové spoločenstvo pôsobí ako formovateľ i ako korektív – napríklad v prípade javov, ktoré pôsobia v komunikácii rušivo.

Osobne zastávam názor, že aj odporúčania jazykovedcov treba laikom jasne, zreteľne a v súlade s jazykovým systémom odôvodňovať. V prípade tzv. „rodovo citlivých“ novotvarov typu „hosťovstvo, uchádzačstvo, učiteľstvo...“ (vo význame hostia, uchádzači, učitelia), ktoré sa objavujú už aj v oficiálnych komunikátoch na univerzite, je lingvisticky podloženým odôvodnením ich neodporúčania fakt, že v jazyku aj časti slov, ako napr. slovotvorná prípona -stvo, majú svoj význam, ustálený prirodzeným vývinom, ktorý nemožno ignorovať. Rozhodne tu nie je namieste argumentácia individuálnou rečovou tvorivosťou či metaforickým použitím jazyka, ktorú žiaľ, zdá sa, podporujú aj niektorí akademici. Uvedené tvary stredného rodu nemajú s metaforou nič spoločné. A nie sú ani prejavom prirodzeného jazykového dynamizmu.

Jazyk a politika
Zmeny v jazyku možno, pravda, presadiť aj neprirodzenou cestou. Takúto situáciu dostaneme, keď o jazyku rozhoduje moc. Spomeňme len občanov Francúzska, ktorí po revolúcii z roku 1789 museli používať napríklad novovymyslené mená mesiacov v roku. Do času, kým nová moc nenastolila iný poriadok. Príkladom novodobého mocenského tlaku na jazyk je záväzné implementovanie Plánov rodovej rovnosti vo verejných inštitúciách, ktoré majú teoreticky zaručiť odstránenie diskriminácie. Do snáh o rodovú rovnosť spadá i oblasť používania jazyka (zatiaľ vo formálnej komunikácii). Európska únia sa vydala cestou finančného motivovania, resp. upierania finančnej podpory – v závislosti od plnenia či neplnenia tejto požiadavky.

Čo je to rod?
Kameňom úrazu je nenáležité používanie slova „rod“. V slovenčine má viac významov a vyjadruje vzťah k slovesu rodiť, patriť do jedného rodu, k rodine, byť rovnakého pôvodu, prenesene národnosti, a napokon má dva významy v gramatike – ako kategória pre slovesá a podstatné mená. Zástancovia tzv. genderizmu ho používajú však v celkom inom význame. Ten sa týka sociálnej identity. Z pozície sociokultúrnej kategórie vyvíjajú však tlak na jazykovú (gramatickú) kategóriu rodu, ktorá pri niektorých podstatných menách odráža biologickú kategóriu pohlavia.

Nebudem rozoberať dôvody, pre ktoré bol v anglofónnej časti sveta zavedený termín gender ako kľúčový pojem hnutia či ideológie bojujúcej za nediskriminačný prístup k jedincovi rodu Homo sapiens v jeho neopakovateľnej individualite: teda ako k súhrnu jeho genotypovej a fenotypovej konfigurácie spolu s jeho kultúrnym naformátovaním v podobe jazyka, národnostného prináležania, viery, politického presvedčenia, vzťahovej orientácie, prípadne gastronomických a ešte ktovieakých ďalších preferencií či stavov... Podľa môjho skromného názoru bol tento termín svojho času do slovenčiny nenáležite preložený. Nezaznamenala som, že by jednotlivé podskupiny tohto sociokultúrneho konštruktu boli jasne definované, a teda pomenované. (Ak teda odhliadneme od písmen z názvu známeho dúhového hnutia, ktoré však reprezentujú iba preferovanú sexuálnu (či vzťahovú) orientáciu alebo preferované sexuálne praktiky. A to je trochu primálo na proklamovaný multidimenzionálny nediskriminačný prístup k ľudskej bytosti, či nie?)

Ocitáme sa v situácii, že sa miešajú hrušky s jablkami. Rozhodne nejde o spôsob, ako možno dospieť k pravde. Nemožno predsa na jednej strane volať po rešpektovaní všetkých rodov v jazyku (teda všetkých dvoch či koľkých?), argumentovať „fluidnosťou“ rodu (azda odrazom biologickej intersexuality?) a následne požadovať v jazyku zneviditeľnenie rodu (či pohlavia?) používaním čo najneosobnejších formulácií, prípadne už spomenutých neadekvátnych tvarov stredného rodu, s ktorými sa odteraz máme identifikovať pre zmenu všetci.

Tlak na používanie inkluzívneho jazyka
Tento tlak na tzv. scitlivovanie jazyka, ktorého výsledkom je splošťovanie kategórie osoby na úroveň neživých predmetov a vytváranie často nezrozumiteľných formulácií (prinajmenšom v slovenčine, kde sú niektoré formy stredného rodu, vytvorené príponou -stvo už obsadené, napr. „učiteľstvo“ označuje študijný odbor), je navyše finančne dôsledne dotovaný a nasmerovaný, len tak mimochodom, pôsobiť na väčšinu jazykového spoločenstva. Kam sa podela proklamovaná nediskriminácia, keď niektorí proaktívni zástancovia tohto hnutia v akademickej sfére požadujú od študentov používanie inkluzívneho jazyka aj v seminárnych prácach, pod hrozbou zníženia známky? V rámci kľúčovej snahy genderistického hnutia o nediskrimináciu má predsa „študentsvo“ právo vyjadrovať sa v súlade so svojím jazykovým citom v rodnom jazyku, prípadne s aktuálne platným jazykovým úzom, či nie?

Čo človek, to rod?
Uvedený prístup neadekvátneho používania odborného jazyka a následne jazyka všeobecne môže ľahko zaviesť k neželateľnej subjektivizácii a následnej atomizácii spoločenstva. Budeme chcieť každé indivíduum rešpektovať v jeho neopakovateľnej individualite natoľko, že stratíme možnosť abstrakcie, a tým možnosť nájsť to, čo nás vlastne spája? Aktivistické snahy orientované na neadekvátne jazykové pôsobenie na jedinca už v predškolskom zariadení, ako to dokladajú niektoré chýry zo zahraničia, teda „sloboda zvoliť si rod“ (no bez ohľadu na pohlavie, pričom nie je jasné, čo je vlastne na výber) môžu byť v budúcnosti príčinami omnoho závažnejších problémov s identitou.

Všetci sme ľudské bytosti, na tom sa predsa zhodneme. Slovo „človek“ je v tejto súvislosti presne tým nadradeným pojmom, ku ktorému anonymní tvorcovia jazyka v minulosti dospeli, keď si uvedomili našu jednotu v rozmanitosti. Bojujme za dôsledne ľudskú spoločnosť a dôstojné uplatnenie každého jedinca. To vytvára minimálny predpoklad pre individuálny pocit šťastia, o ktorý by nám v skutočnej inklúzii, chápanej z hľadiska humánnych, humanitných i humanistických prístupov, malo ísť.