Niektorí z nás si ešte pamätajú na obdobie minulého režimu, tzv. „komunistickej totality“ aj s jej štátnou cenzúrou všetkého, čo sa dialo vo verejnom priestore. V Sovietskom zväze, s ktorým sme chceli byť – podľa hesiel propagandy – „na večné časy a nikdy inak“, sa na ministerstve kultúry kontroloval obsah vydávaných kníh; čítali sa vopred scenáre filmov a odsúhlasovali konkrétni herci, ktorí mali byť ich protagonistami; kontroloval sa repertoár koncertov a potvrdzoval zoznam interpretov... A ešte mnoho iného.

Pamätníci z prostredia umelcov potvrdia, že u nás to nebolo iné, pretože napríklad aj texty piesní prechádzali „sitom“ príslušnej kultúrnej komisie. To, prirodzene, nie je slobodné prostredie. Ale položme si otázku: kedy v histórii boli umelci slobodní? Mám teraz na mysli tých, čo sa im „umenie“ stalo zdrojom obživy.

Umenie bolo v drvivej časti stredoveku a ešte i neskôr sponzorované cirkvou, pretože vznikalo na oslavu Boha. Okrem portrétov nájdete aj u takého Leonarda predovšetkým sakrálne motívy. Či (a ako) do nich zakódoval vlastné posolstvo, je druhá otázka, alebo možno to „pravé“ umenie. Sakrálno-oslavná bola dlho aj literárna spisba: vznikala ako svedectvo ľudských skutkov pre Najvyššieho. Zrod literatúry pre iné účely – osvetu, poučenie či zábavu – je datovaný omnoho neskôr. Novodobá „slobodná“ literárna fikcia však priniesla aj negatíva. Napríklad ilúziu romantickej lásky... Také „Utrpenie mladého Werthera“, teda četba tohto Goetheho románu, priviedla viacero citovo labilnejších jedincov svojho času k samovražde... Bolo by (ne)správne takú knihu zakázať?

Čo sa týka scénického umenia, ťažko si predstaviť Molièra bez patronátu mocných z radov aristokracie, čo mu samozrejme neprekážalo prepašovať do svojich hier občasnú kritiku spoločnosti, najmä cirkvi. A keďže ľudská podstata sa príliš nemení, je vďaka tomu dodnes nadčasovým autorom. Skutočne slobodnými umelcami však boli snáď len potulní kaukliari, očividne neoplývajúci závideniahodným bohatstvom, no zato úchytkom bodavo úprimní vo svojich rýchlo pominuteľných performanciách...

Keď chcel byť umelec sýty aj nebitý, ostával mu kompromis alebo hľadanie „vyššieho“ umenia, ako to príslovečné Leonardovo šifrovanie. Takí, čo netvorili na čiusi objednávku, ale nekompromisne v súlade so svojím vnútrom, často pomreli v chudobe neuznaní... Zoznam tu nemusím pridávať, každý si na niektorého z veľkých spomenie...

Vráťme sa ale k aktuálnemu programu dňa. Mnohí sa zhodneme v tom, že napriek cenzúre minulého režimu uzrelo svetlo sveta (u nás i v Sovietskom zväze) požehnané množstvo umelecky cenných artefaktov, osobitne mám na mysli oblasť spojenú so slovesným umením, teda literatúru, divadlo, potom film, a prirodzene piesne... Podľa môjho skromného laického názoru možno dokonca všeobecný úpadok umenia, úpadok umeleckej hodnoty toho, čo na poli slovesného umenia vzniká dnes, merať textami súčasných autorských piesní.

Nespomeniem si totiž na jediný text slovenskej piesne za posledné obdobie, ktorý by vo mne zarezonoval svojou poetickosťou. A pritom možno jednoznačne preukázať, že ich interpreti si nežijú materiálne horšie, ba že sa im vodí dokonca lepšie, než tým totalitným. Zdá sa, že „netotalita“ a finančné pohodlie k umeleckej hodnote tvorby neprispievajú automaticky.

Ťažko možno hovoriť o umení pri pohľade na niektoré projekty tučne financované EÚ, ako napr. seminár pre mládež 16+ organizovaný v spolupráci mimovládok 11 štátov (vrátane Slovenska), kde sa má osvojiť vystupovanie v „drag šou“ – čiže prevteľovanie sa do opačného pohlavia a pohyby so sexuálnym podtónom, teda aktivita odohrávajúca sa v istých nočných kluboch, kam by ste svoje 16-ročné dieťa asi sotva pustili... Samozrejme, projekt sprevádza náležitá propaganda, že ide o formu osvetového „art-aktivizmu“, hoci fotografie z týchto výmenných pobytov svedčia o inom. Skôr o cielenom útoku na krehkú psychiku pubertálneho veku. Nehovoriac už o podpore nevkusu.

Je to totiž tak, že aj „artefakty“ môžu byť neumelecké, gýčové... Hranice v tejto oblasti sú veľmi tenké a definície toho či onoho sa tvoria ťažko... Často ide skôr o pocit, ktorý vo vás ten-ktorý výtvor či výkon zanechá, než o konkrétne sformulovateľné výhrady. Poznáte ten pocit, že sa hanbíte za to, čo sa deje na scéne? Povedalo vám vaše dospievajúce dieťa počas mládežníckeho predstavenia Novej scény, že sa cíti trápne a chce odísť? Mne áno... Odišli ste sami v poslednej dobe predčasne z niektorého predstavenia pre dospelých? Ja viackrát...

Sme atakovaní nevkusom poklesnutých žánrov, vulgarizovaným slovníkom a bizarnými symbolmi a z úst tých, čo sa pasujú za záchrancov slobody kultúry, sa šíri nekultúra... Naposledy som si to uvedomila v súvislosti s reklamným plagátom výstavy v galérii Gumelka: Don´t be a dick! (doslova: Nebuď ko*ot!) Napísané po slovensky by to iste vzbudilo pohoršenie okoloidúcich, ale v posvätnej angličtine to znie hrdo, tak progresívne, kozmopolitne a najmä slobodne... Aj s tým vôbec nie šifrovaným falickým symbolom.

Dnešné zavýjanie o slobode kultúry má ešte jeden problém. Už na základnej škole sme sa učili (mali sme veľmi múdru učiteľku dejepisu), že kultúra je súhrnom hodnôt vytvorených ľudskou spoločnosťou. Všetkých. Hodnôt. Kultúrou, respektíve vizitkou nekultúrnosti je teda pre mňa aj nedostatok slušných, čistých a hygienickými potrebami vybavených verejných záchodov v našom hlavnom meste. Rovnako tak opadávajúca omietka či potrieskaná dlažba verejných nemocníc, ošarpané budovy bývalých colníc na štátnej hranici so susednými štátmi – hovoriac len o tom, čo bije do očí aj jednodňovým turistom.

A potom sú tu skryté prejavy úrovne kultúry našej spoločnosti, ako napríklad bezcitnosť voči najmenším a najstarším, keď pre tých prvých nebolo v metropole zriadené jediné vonkajšie klzisko počas nekonečných zimných karantén, aby na mraze bez strachu z „vírusu“ mohli zažiť zopár chvíľ obyčajnej detskej radosti; alebo keď pre tupé ochranné opatrenia boli starkí v DD zariadeniach okradnutí aj o to málo ľudskej interakcie pred smrťou...

Takže drahí „umelci“: kultúra nie je iba umenie. Umenie je skôr marginálna časť kultúry tej-ktorej spoločnosti. Veľmi potrebná, no žiaľ, vytrácajúca sa. Hovorím o umení, ktoré má silu provokovať pozitívne zmeny, privádzať ku katarzii, nastavovať zrkadlo, nepodliehať kompromisom...

Nepáčia sa vaše výtvory mocným? Buď tancujte, ako klient píska, alebo si hľadajte iného mecenáša. Zriaďte si potulné divadlo, kabaret či hudobnú scénu a odvážte sa byť slobodní...