Aktívna slovná zásoba – schopnosť nie iba porozumieť počutému, ale aj adekvátne slovne reagovať – nie je niečím, čo nám v detstve spadlo z neba. Hoci máme pre používanie reči genetické predispozície, v konečnom dôsledku je to niečo, čo sa jednoducho musíme naučiť, či už v materinskom, alebo v cudzom jazyku, ktorý chceme ovládať.

V dobe stláčania tlačidiel na dotykových obrazovkách a písania stručných odkazov podporovaných emotikonmi v internetovej komunikácii sa klasická diskusia postavená na konfrontácii hovorených argumentov dostáva do úzadia.

Lenže v jazyku neformulujeme len vety určené konkrétnemu auditóriu, v jazyku aj myslíme. Ak sa naša schopnosť formulovať v jazyku svoje postoje a rečou ich argumentovať navonok dostáva do úzadia v bežnej komunikácii, stráca sa aj z našich hláv. V skutočnosti tým strácame schopnosť kritickej reflexie reality, stávame sa zraniteľnými. A ľahko manipulovateľnými.

Je dôležité, aby náš systém vzdelávania včas tento problém identifikoval a reagoval naň. Lebo riziká sú veľké.

Moc ako kontrola mysle
„Ak chcete vládnuť nad inými ľuďmi, docieľte, aby si mysleli to, čo podporuje vaše záujmy; alebo docieľte, aby prestali túžiť po zmene svojej situácie aj napriek tomu, že je pre nich nevýhodná. Ak ste dosiahli jedno z uvedeného, máte moc. Skutočnou mocou nie je polícia alebo vojsko; po nich sa siaha až vtedy, keď sa mocenské záujmy ocitnú v chúlostivej situácii. Moc sídli v mozgu. Ak by politici verejne priznali, že ich moc je len v našom mozgu, stratili by ju.“

Takto na rovinu to v roku 2012 v jednom televíznom rozhovore povedal španielsky sociológ Manuel Castells Oliván – toho času jeden z najcitovanejších vedcov v oblasti sociálnych vied. A vysvetlil, ako sa moc cez myseľ uplatňuje. Naša myseľ sa organizuje pod vplyvom komunikačných sietí; inými slovami závisí od neuronálnych sietí nášho mozgu, ktoré sú v kontakte s komunikačnými sieťami jeho okolia. Kto kontroluje vonkajšiu komunikáciu, kontroluje aj myseľ, a preto má (pod kontrolou) moc.

Ak pod komunikáciou chápeme výmenu informácií, pôjde v prípade ľudských bytostí o kontrolu vstupných textov, prípadne kontrolu vzájomnej výmeny myšlienok, názorov, skúseností a pod. Teda kontrolu nad tým, o čom ľudia premýšľajú, nad čím sa zamýšľajú, ako vidia svet.

Väčšina ľudí vníma svet a dianie okolo seba vo veľkej miere tak, ako im to sprostredkúva jazyk – prostredníctvom textu, vo vetách tvorených slovami. Verbálnymi posolstvami sa do mysle ľudí dá podsunúť všeličo; prípadne odtiaľ možno vytesniť to, o čom nie je žiaduce príliš rozhutovať (prirodzene, opäť z pohľadu záujmov moci). V dnešnom svete masmediálnej komunikácie sú teda mocnými tí, čo kontrolujú masmédiá...

Kontrola môže mať rôzne podoby. V médiách možno napríklad donekonečna opakovať to, čo si ostatní majú osvojiť. Ak väčšina ľudí bude neustále niečo opakovať, nie je jednoduché chcieť tvrdiť opak. V tomto kontexte nie je prekvapivé, aké veľké percento ľudí podlieha sugescii svojho okolia.

Ďalším spôsobom kontroly myslenia je jednoduchý proces fabrikovania polopravdy, teda lži: zamlčanie istej (časti) informácie. Skutočnosť, že v pretekoch skončil Ján ako druhý a Peter predposledný získa úplne iný kontext po doplnení zamlčaného zvyšku informácie – že totiž súťažili iba dvaja. Takto sa tiež dosahuje, aby príjemca informácie dospel k želaným záverom...

Ak sa podarí takto spracovať myslenie dostatočnej časti verejnosti, tých ťažšie podliehajúcich indoktrinácii postačí vhodne onálepkovať a mediálne pranierovať. Kto by netušil, o čo ide: to je novodobá verzia klietok hanby. Len veľmi nezávislé mysle dokážu v takomto ovzduší obhajovať vlastný (odlišný) názor.


Adekvátnosť jazykového výraziva
Kontrolu komunikovaných obsahov je možné modelovať aj v predstihu, zásahmi do jazykového vyjadrovania. Pod rúškom napr. „politickej korektnosti“ sa transparentné slová a zrozumiteľné slovné spojenia menia na netransparentné a nezrozumiteľné, resp. sa siaha po cudzích výrazoch.

Z výskumov psycholingvistiky je známe, že vnímanie vulgarizmov alebo inak nepríjemných slov či slov označujúcich problematické (napr. morálne neprijateľné) fenomény, je v nerodnom jazyku omnoho benevolentnejšie než v rodnom. Netransparentnosť tu funguje ako zastierací manéver, ako rušička kontrolky, ktorá v našej mysli zabliká, keď niečo nie je v súlade so zaužívaným poriadkom sveta.

Je očividné, že spracúvanie myslí želaným smerom nie je behom na krátku trať, nedeje sa zo dňa na deň; treba ho skôr vnímať ako plazivé narastanie objemu náležite spracovaných a podsúvaných informácií.

Avšak v konečnom dôsledku je výsledok ten, že problematické skutočnosti – pôvodne spoločnosťou vnímané ako neprijateľné – po istom čase publikum vníma ako všeobecne akceptova(teľ)nú realitu.


Kyberpriestor
K ohýbaniu reality do správneho uhla významne pomáha kyberpriestor. Umožňuje celoplanetárne zdieľať nielen informácie, ale aj fikcie. Nekonečný počet fikcií. A neobmedzuje sa iba na text; dokáže vsugerovať hotovú zvukovú a priestorovú simuláciu reality.

Kyberpriestorom a jeho možnosťami sa k masovému ovplyvňovaniu nezávislosti mysle subjektu pridáva ďalšia obludnosť. Ako upozorňuje talianska filozofka Cristiana Senigagliová (2011), znásobovanie a zintenzívňovanie konzumu fiktívnych projekcií smeruje k odpútaniu sa od hraníc tela, od fyzického priestoru i časových zákonitostí. Jedinec dlhodobo ponorený do virtuálneho sveta, kde nemá možnosť zažívať trvácny obraz samého seba, podlieha nielen riziku manipulácie, ale v zásade stráca možnosť vôbec dosiahnuť vedomie svojho autentického ja.

Jeho postoj k čisto fiktívnemu svetu mu zabraňuje vyvinúť si zmysel pre konkrétne konanie a zodpovednosť. Tým sa stráca aj jeho postoj voči inému človeku, stráca sa pojem ty. Nejestvujúci alebo len nedostatočný vzťah k inej bytosti spolu s rozplynutím hraníc vlastného tela komplikujú otázku vymedzenia subjektivity. Zo subjektu (ja) sa stáva objekt (to).


Jazyk v procese výchovy
Všimnime si ešte jeden závažný príklad straty subjektu, tentoraz z novodobej histórie našej krajiny. Ide o používanie slovenčiny, teda nášho rodného, alebo ak chcete, prvého jazyka, ktorý je nevyhnutný na rozvoj abstraktného myslenia.

Rečová činnosť (hoci na ňu máme genetickú predispozíciu) si vyžaduje u každého jedinca náležité rozvinutie, pričom pripomeňme, že obdobie intelektualizácie reči začína už od štvrtého roku veku. Žiaľ, v našich školských zariadeniach dochádza k postupnému okliešťovaniu aktívneho používania jazyka práve v dôsledku nie celkom premysleného využívania nových technologických výdobytkov v oblasti komunikácie.

Kedysi bežné ručné prepisovanie, pri ktorom dochádza k aktivovaniu príslušných pamäťových mozgových centier, je nahrádzané písaním na počítači. Ústne skúšanie formou prerozprávania naštudovanej látky sa tiež vytráca, pretože je nahrádzané testovaním, či už písomne alebo stláčaním tlačidla. Výsledkom toho sú – a potvrdzujú to moje osobné skúsenosti, ako aj skúsenosti mnohých kolegov pôsobiacich na univerzite – čoraz výraznejšie rozdiely medzi pasívnym a aktívnym používaním rodného jazyka.


Autonómnosť subjektu
Pasívne používanie jazyka znamená, že hoci jedinec slovám rozumie, aktívne veľké množstvo slovnej zásoby nepoužíva. Dokáže čítať, no často už nedokáže plnohodnotne zdieľať význam prečítaného. Ak je rozdiel medzi aktívnou a pasívnou slovnou zásobou priveľký, jedinec nedokáže vyjadriť abstraktnejšie pocity alebo myšlienky – teda svoj vlastný pohľad na svet. Dochádza u neho k narušeniu kritickej funkcie vedomia subjektu.

Takýto človek rozumie príkazom, no nedokáže o nich polemizovať, argumentovať svoj postoj. Je to niečo podobné, ako keď emigrant neovláda dostatočne cudzí jazyk, a preto ostáva v pasívnom móde; neschopnosť vyjadriť sa ho odsúva na vedľajšiu koľaj v každej diskusii. Na rozdiel od človeka, ktorý sa pociťuje ako subjekt a dokáže sa ako taký vyjadriť, verbálne obmedzený jedinec vlastne prenecháva rozhodovanie o svojom osude niekomu (niečomu) inému.

Osvojiť si aktívnu slovnú zásobu možno len aktívnym používaním jazyka. Potlačenie rozvoja aktívnej slovnej zásoby v hlavnom (rodnom) jazyku má za následok potlačenie intelektuálneho rozvoja, a tým aj rozvoja autonómnej osobnosti jedinca. Národ, pozostávajúci z jedincov, ktorí ovládajú svoj materinský jazyk skôr na pasívnej úrovni, nemôže mať budúcnosť, pretože takíto jedinci majú problém abstraktne myslieť a sformulovať víziu svojej budúcnosti. Ak si k takejto situácii prirátame ešte intenzívny tlak na osvojovanie si cudzieho jazyka v raných fázach intelektuálneho vývinu (akýsi novodobý koloniálny inštitút bilingválneho vzdelávania od materskej škôlky), akcelerácia úpadku takéhoto jazykového spoločenstva je neodvratná.

Dialógom k rečovej kultúre
Aby som však svoje zamyslenie nezakončila víziou katastrofy, pridám skromný návrh, ako z tejto kaše von. Je formulovaný tak trochu v duchu tradície, ktorej vďačíme za kodifikovanú podobu jazyka, teda v šľapajach nadšencov, ktorí sa pre vec nielen boli zapálili, ale mnohí pre ňu aj zhoreli. Nestačí nám totiž iba zákon o spisovnej slovenčine a vyžadovanie dodržiavania jej zákonitostí z litery zákona, pretože takýto direktívny prístup naráža na odpor aj u predstaviteľov jazykovo zdatnej intelektuálnej vrstvy spoločnosti, alebo jej časti. Domnievam sa, že treba jednoducho a celkom osobným príkladom začať znovu zavádzať do škôl (všetkých úrovní) – azda sprvu iba dobrovoľné, no časom snáď prirodzene povinné – hodiny rečovej kultúry, ak chcete diskusné fóra, debatné krúžky, rétorické zápolenia. Rozprávať sa s deťmi, žiakmi, študentmi a viesť ich ku kultivovanému dialógu. Urobiť z umenia diskusie a argumentácie tú najdôležitejšiu disciplínu, akoby nám bez nej šlo o život podobne, ako starovekým Grékom, ktorí sa vlastnou výrečnosťou museli vedieť obhájiť pred súdom.