Popri irelevantných menách uchádzačov o prezidentskú funkciu konečne ohlasujú kandidatúru aj osobnosti, ktoré majú šancu nielen uspieť, ale si ich vieme v úrade prezidenta predstaviť.

Napríklad advokátka Zuzana Čaputová zocelená dlhoročným a v konečnom dôsledku úspešným bojom proti pezinskej skládke.

Róbert Mistrík, ktorý svojou vedeckou kvalifikáciou pripomína českého kandidáta Jiřího Drahoša.
Aby sme neobišli koaličnú stranu mince, možnosť kandidatúry naznačil Béla Bugár, hoci sa k nej oficiálne vyjadrí až na straníckom sneme.

Samozrejme, podstatná je otázka, čo sa od budúceho prezidenta očakáva. Ak v niečom Andrej Kiska nastavil latku vysoko, potom je to oblasť zahraničnej politiky, pretože ako jeden z mála politikov otvorene podporoval prozápadnú orientáciu Slovenska, jeho väzby na EÚ a NATO, ktoré sú v súlade so záujmami krajiny.

Model, ktorý môže zlyhať

Keď však Kiska oznamoval, že sa o prezidentské kreslo nebude uchádzať druhý raz, vyslovil aj inú ambíciu, k naplneniu ktorej chce ešte vždy prispieť, hoci nie v pozícii hlavy štátu: „Na začiatok novej, lepšej éry nestačí iba zmena vlády. Slovensko potrebuje zmenu štýlu vládnutia.“

Aby jeho nástupca takýto cieľ dokázal reálne presadzovať či aspoň podporovať (s ohľadom na rozsah prezidentských právomocí), musí predovšetkým vyhrať.

Ako ukázal slovenský príklad, kvalifikácia človeka nepošpineného politickým svetom môže byť plus – najmä ak je jeho súperom ostrieľaný politik, ktorý mobilizuje svojich odporcov. Tak ako v roku 2014 Robert Fico, ktorý pootvoril dvere dovtedy neveľmi známemu dobrému anjelovi.

Ale ako pre zmenu ukázal český príklad, ani model „Drahoš“ nemusí vždy fungovať. A po druhý raz ani model Dobrého anjela. Veľa závisí najmä od toho, koho do volieb vyšle koalícia, resp. kto bude jej favoritom – a teda aká úzka skupinka resp. dvojica relevantných súperov sa odtrhne od peletónu a zamieri k finišu.

Čo sa za štyri roky zmenilo?

Od roku 2014 sa však zmenila ešte jedna vec: Vďaka sociálnym sieťam sa medzi voličmi podarilo kultivovať oveľa viac antagonizmu, než kedykoľvek doteraz. A tak môže voličom, ktorí sú kritickí k Sulíkovi prekážať, že Mistrík mal niečo spoločné s SaS a jej predseda je z jeho kandidatúry nadšený.

Pravicoví voliči zas môžu cez prsty hľadieť na Progresívne Slovensko, ktoré ma za chrbtom Čaputová. Lenže kto pozná už takmer 20-ročný príbeh skládky, vie, že išlo o boj proti znečisteniu životného prostredia nielen v doslovnom, ale aj prenesenom význame – ak berieme do úvahy kontamináciu verejného priestoru bezohľadnými obchodnými záujmami a zneužívaním politického vplyvu.

Zápas proti Mečiarovi, resp. systému, ktorý reprezentoval, bol úspešný vďaka mobilizácii verejnosti (čo sa deje aj teraz) ale aj vďaka tomu, že realita dotlačila k schopnosti komunikovať či spolupracovať aj názorové skupiny, ktoré sa javili antagonisticky. A nebyť toho, mohlo ostať Slovensko čiernou dierou Európy dodnes.

Schopnosť prekonávať názorové rozdiely a nachádzať body spoločného (verejného) záujmu, je rovnako aktuálna i dnes, či už je reč o prezidentských alebo parlamentných voľbách – ak sa má vyčistiť skládka politického neporiadku. Nech už by sa na túto úlohu podujal ktokoľvek.