Ak ste zúrivým komunistom a fanatickým prisluhovačom totalitného režimu a ak pozvete cudziu armádu a aby zasiahla proti vlastnému národu, máte šancu, že sa za svoje skutky nebudete musieť zodpovedať a dožijete v pokoji bez toho, aby vás okrem novinárov ktokoľvek vyrušoval. Ak na protest oblejete pomník fanatického predstaviteľa totalitného režimu farbou červenou farbou, tak môžete hovoriť o šťastí, že vyviaznete s podmienkou.

Toto je slovenská realita. Ešte aj vyše tri desaťročia po páde komunizmu spoločnosť chráni jeho predstaviteľov a trestá jeho odporcov. Nič iné si nemožno myslieť potom, ako výtvarníkom Petrovi Kalmusovi a Ľubošovi Lorenzovi súd definitívne potvrdil dvojmesačný podmienečný trest (s 18-mesačným odkladom) za to, že poškodili sochu Vasiľa Biľaka.

Možno niekomu nemusí byť sympatická práve takáto forma protestu. Možno keby niekto na protest poškodil iný historicky „neutrálny“ pamätník alebo sochu, mohol by právom očakávať nejaký ten trest za „vandalizmus“.

Ibaže v tomto prípade je pamätník Vasiľovi Biľakovi pomníkom našej neschopnosti vyrovnať sa s minulosťou. Je pamätníkom zvráteného politického a právneho prostredia – predstavitelia režimu, ktorý ľudí prenasledoval, mučil, zatváral, popravoval a či strieľal na hraniciach, ktorý ich špehoval, ničil im životy, neboli potrestaní ani donútení aspoň k symbolickému pokániu.

Až dnes sa napríklad v susednej Českej republike našiel spôsob, ako niekdajších papalášov volať na zodpovednosť – napríklad cez vyšetrovanie a potrestanie konkrétnych skutkov, akými boli úmrtia ľudí na hraniciach so Západom. Beztrestnosť komunistických prominentov totiž nie je slovenskou špecialitou.

Platforma európskej pamäti a svedomia v rámci projektu Justice 2.0. začala podávať trestné oznámenia za úmrtia na hraniciach ČSSR zdokumentované na modelových prípadoch piatich zabitých občanov Nemecka. Tieto zločiny sú totiž nepremlčateľné. A výhovorky zodpovedných, že iba „dodržiavali vtedy platné zákony“ neobstoja. Ako sa nedávno pre TASR vyjadril historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa, je politická zodpovednosť najvyšších funkcionárov nespochybniteľná. Smernice aj legislatívu podľa ktorých konala a aj zabíjala Pohraničná stráž prijímali štátne orgány s požehnaním straníckych orgánov. Bez politického rozhodnutia by neprichádzali ani rozkazy veliteľov.

Áno, aj pod tým je podpísaný Vasiľ Biľak. Nielen pod inváziou v auguste 1968. Dnešný trest pre Kalmusa a Lorenza sa tak zaraďuje do série udalostí potvrdzujúcich neschopnosť potrestať komunistické zločiny a ich páchateľov. Niet sa čo čudovať, že sa Biľakovi nasledovníci nielenže necítia zahanbení a netrápia ich výčitky svedomia, ale práve naopak – KSS sa dokonca objavila v parlamente a s ňou aj Biľakov zať ako jej predseda. A dokonca stúpenci totality našli svojich spojencov v iných stranách – nie, nebudeme ich menovať – aby mohli spolu s nimi spomínať na dvojkorunové mlieko a na komplexnú bytovú výstavbu. A schvaľovať tak aj všetko násilie, ktorého sa režim dopúšťal.

Dnešný rozsudok im dal za pravdu, vlial im sebavedomie. A potvrdil, že na Slovensku je normálne a legitímne velebiť zlo, ospravedlňovať násilie, ba dokonca s ním i sympatizovať – a pohŕdať spravodlivosťou. Dnešný deň totiž priniesol spravodlivosť pre Biľaka. A po dnešnom dni bude opäť o čosi ťažšie a namáhavejšie sa z tejto deformovanej genetickej výbavy vymaniť.