Prvý pocit odpútania sa od Zeme nastane v kozmickej lodi tesne po vzlete, keď sa odpojí posledný tretí stupeň nosnej rakety a nastane bezváhový stav. Je to vo výške okolo 200 až 220 km, necelých deväť minút po štarte.

„Bezváhový stav nastane veľmi prudko, intenzívne, až šokovo, pretože pri zrýchlení rakety vás to neustále tlačí do kresla. Telo je stlačené ako tenisová loptička a zrazu má človek pocit, že vystrelí zo sedačky. Nastane absolútne ticho a v zlomku sekundy sa vám zdá, akoby vás otočili dolu hlavou. Je to spôsobené prerozdelením tekutín v organizme, pretože pri preťažení boli tekutiny tlačené dole. Zrazu nastal bezváhový stav a tekutina sa v tkanive tlačí hore. Je to jeden zo sprievodných javov, keď sa dostanete do kozmu,“ zaspomínal si slovenský kozmonaut Ivan Bella v relácii Pohľad na oblohu na televízii Tablet.TV na svoje prvé pocity pri vstupe do kozmického priestoru.

Prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella odštartoval do vesmíru na palube kozmickej lode Sojuz TM-29 20. februára 1999 z kozmodromu Bajkonur. Spolu s ním leteli ruský kozmonaut Viktor Michajlovič Afanasiev a jeho francúzsky kolega Jean-Pierre Haigneré. Po dvoch dňoch sa vo výške 350 kilometrov nad Zemou spojili s orbitálnym komplexom Mir. Na Zem sa vrátil 28. februára spolu s ruským kozmonautom Gennadijom Padalkom, ktorý dovtedy na stanici Mir strávil 198 dní. Dvojica kozmonautov úspešne pristala v Kazachstane.
Príprava na let bola zdĺhavá, náročná a okrem iného obsahovala obrovské množstvo lekárskych vyšetrení a testov.



„S lekármi som nikdy nemal problémy, injekcie ani biele plášte vo mne nevyvolávajú emócie, jedine som mohol mať strach, aby niečo neobjavili,“ povedal kozmonaut Ivan Bella. „Museli sme absolvovať viac než stovku lekárskych a psychologických testov, pri ktorých sa postupne zužoval okruh kandidátov. Pri vyšetreniach sme stratili decilitre krvi, zröntgenovali nás od hlavy po päty, takže nám povedali, že sme dostali dávku žiarenia na päť rokov dopredu. Zisťovali našu odolnosť proti stresovým situáciám. Vyviezli nás do výšky 7,5 kilometra, čo je 500 metrov pod hranicou prežitia, a tam v riedkom vzduchu, bez kyslíkových masiek, museli sme riešiť matematické rovnice. Preverovali tak odolnosť nášho organizmu voči nepriaznivým podmienkam – ako je v takýchto situáciách schopný pracovať mozog človeka.“

Bella sa dostal do užšieho výberu spomedzi vyše tridsiatich uchádzačov o let do vesmíru, ktorý Slovensku ponúkla ruská strana v rámci deblokácie ruského dlhu. Vo februári 1998 odcestovala do tzv. Hviezdneho mestečka štvorica adeptov, kde nasledoval opäť maratón vyšetrení. Napokon ostala dvojica Ivan Bella – Michal Fulier.

Kozmonauti ako námorníci

Kozmonauti v rámci prípravy musia zvládnuť navigáciu podľa vesmírnych telies pre prípad, že by technika vypovedala službu. Vytrénovaní sú aj na prežitie v akýchkoľvek podmienkach, ak by neočakávane pristali napríklad na mori, za polárnym kruhom, v tropických pralesoch alebo v iných odľahlých oblastiach.
Pred štartom Ivan Bella necítil strach, pretože pod jeho vplyvom človek robí chyby. Navyše bol ako vojenský pilot na riziko vytrénovaný. Pociťoval skôr rešpekt, najmä ak si uvedomil, že si sadá do „bomby“, ktorá štartuje formou riadeného výbuchu – obsahuje 300 ton paliva, ktoré zhorí v priebehu 8 minút a 46 sekúnd.
„Štart prebieha v plne automatickom režime, ale to neznamená, že kozmonauti majú ´veget´ a pohov. Každý kozmonaut zodpovedá za svoju oblasť prístrojov a ovládačov. Má pred sebou itinerár a v každom zlomku sekundy musí sledovať, či všetko prebieha, ako má. Keď nastane nesúlad, musí zasahovať ručne,“ priblížil kľúčové okamihy letu Ivan Bella.

Náročným manévrom bolo spojenie kozmickej lode so stanicou Mir. Oba objekty sa na obežných dráhach pohybovali rýchlosťou takmer 30.000 kilometrov za hodinu a postupne sa k sebe približovali. Tesne pred prepojením ich vzájomná rýchlosť nesmie byť väčšia než 10 centimetrov za sekundu, čo si vyžaduje mimoriadnu presnosť.

„Mali sme tesne pred koncom pocit, že automatika nás trochu odvádza od osi napojenia. Tak sme ju vypli a k spojeniu došlo v ručnom režime. Veliteľ posádky Afanasjev prevzal riadenie a joystickmi sme sa ´dostrkali´ až ku kontaktu so stanicou,“ dodal Ivan Bella.

Človek má miesto vo vesmíre

Ivan Bella sa podieľal na šiestich výskumných úlohách, z ktorých sa štyri realizovali priamo na palube kozmickej lode, resp. na stanici Mir. Súčasťou boli opäť pravidelné odbery krvi, ktorej vzorky sa v zmrznutom stave previezli na Zem, kde boli predmetom ďalšieho skúmania. Cieľom pokusu bolo zistiť ako ľudský organizmus reaguje na vonkajšie podnety a stresy v najťažšej fáze vesmírneho letu, teda v prvých dňoch, keď sa človek ocitne v bezváhovom stave.

V rámci výskumu musel Ivan Bella svojmu organizmu spôsobovať šoky. Napríklad si podať inzulín, po ktorom sa mu znížil obsah cukru v krvi a v rámci experimentu sa potom sledovalo, ako sa cukor dostával späť do normy. Na ďalší deň musel zasa vypiť glukózu, aby sa zistilo, ako sa cukor v organizme odbúrava. Takisto v rámci experimentu Bella opäť riešil matematické rovnice, aby sa vyskúmalo, ako organizmus reaguje na stresové situácie.

Dnes nám sprostredkujú veľa poznania aj vesmírne sondy bez ľudskej posádky, no koniec letov do vesmíru to podľa Bellu určite neznamená. „Stroje dokážu veľa, ale nedokážu všetko. Ľudský faktor je zatiaľ nenahraditeľný aj pokiaľ ide o inteligenciu, schopnosť reagovať na vzniknuté situácie. Človek má svoje miesto vo vesmíre a ide aj o to, aby sa v ňom naučil žiť a aby zistil, ako toto prostredie na ľudský organizmus pôsobí,“ uviedol kozmonaut Ivan Bella v relácii Pohľad na oblohu na TABLET.TV. Je totiž možné, že sa v bližšej alebo vzdialenej budúcnosti človek bude musieť z rôznych dôvodov adaptovať na život mimo svojej planéty.

Vo vesmíre strávil Ivan Bella počas 125 obehov Zeme celkovo 7 dní 21 hodín 56 minút 19 sekúnd. Pri príležitosti 20. výročia svojho letu do kozmu plánuje usporiadať podujatie s reprezentatívnou účasťou: Pozval naň svojich kolegov, kozmonautov, s ktorými mal možnosť spolupracovať.

A ešte odkaz pre tých, ktorí podľahli módnym bludom: Kozmonaut mal možnosť presvedčiť sa na vlastné oči, že je Zem je naozaj guľatá.