Bratislava 1. septembra (TASR) - Spôsob, akým sa neraz menila Ústava SR, ukazuje, že politici často neprejavujú k základnému zákonu štátu dostatočnú úctu. Vyplýva to z vyjadrení vedeckej pracovníčky Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied (SAV) Lucie Berdisovej v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky. Berdisová považuje mnohé zmeny ústavy za zbytočné. Nemyslí si, že by bolo dobré dať do ústavy napríklad stratifikáciu nemocníc. Zdôrazňuje, že ľudia by mali ústavu poznať, inak podľa Berdisovej nevedia, aké majú práva voči iným ani štátu.

-Ústava SR má už takmer 30 rokov. Za ten čas prešla približne dvadsiatkou zmien. To je celkom dosť za takú krátku dobu.-

Je samozrejmé, že nová spoločenská zmluva sa usádza a postupne zisťujeme, aké má problémy a ako ju ladiť, ale počet noviel ústavy je skutočne príliš vysoký. V susednom Česku bola ústava zmenená ani nie desaťkrát.


-Čo sú najväčšie problémy slovenskej ústavy, ktoré by bolo skutočne treba riešiť?-

Najväčším problémom ústavy nie je jej text, ale jej realizácia. Mali by sme v ňu takpovediac skutočne veriť a veriť v hodnoty, ktoré zakotvuje, inak sa autenticky dodržiavať nebude a bude vnímaná len ako pekná fasáda, ktorá prekrýva to, čo sa skutočne deje.


-Boli tu napríklad pokusy o zrušenie kvóra pre referendum, maďarské strany by si zas želali zmeniť preambulu, ktorá hovorí o národe a nie o občanoch. Bola tu tiež otázka, či je naša preambula preambulou modernej ústavy 21. storočia. Čo hovoríte na tieto problémy?-

Referendum je podľa môjho názoru v ústave koncipované ako inštitút so silnými právnymi účinkami, a preto je vysoké kvórum rozumné, rovnako ako obmedzenie toho, o čom sa môže konať, keďže predmetom referenda nemôžu byť napríklad ľudské práva.

Čo sa týka preambuly, rozumiem sile jej symboliky a osobne preferujem občiansky princíp pred národným princípom, lebo viac pasuje modernému právnemu štátu a demokracii opierajúcej sa o občiansku spoločnosť. Rozumiem však aj tomu, prečo historicky a pri konfigurácii síl pri tvorbe ústavy bol akcentovaný národný princíp. Zdá sa mi však, že sme sa už posunuli a sme sebavedomejší a nemusíme tak zdôrazňovať štátotvornosť národa.

Celkovo je preambula ústavy príbehom, ktorý si o sebe rozprávajú obyvatelia danej krajiny, najmä pri jej vzniku. Takže nielen slovenská preambula, ale aj iné je trochu nadsadená a mierne patetická. Základná otázka vždy je, či sa s ňou vieme stotožniť, či máme pocit, že je naša a že je príbeh preambuly náš. Ja osobne silné emočné puto k práve tomu príbehu z preambuly necítim, viem si predstaviť aj silnejšie a aktuálnejšie príbehy nášho spoločenstva, ktoré by mohli byť v preambule.

Foto: TASR/Marko Erd

-S narastajúcim počtom novelizácií sa objavujú aj názory, že by bolo možno vhodné napísať novú ústavu. Aký je váš postoj? Ak ste za novú ústavu, ako by mala vyzerať?-

Ako som už spomenula, problémom ústavy nie je jej text, ani čo sa týka nejasností vzťahov medzi štátnymi orgánmi, ktoré riešime už dlhodobejšie, spomeňme si len na diskusie o právomociach prezidenta vymenovať či nevymenovať zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora či ústavných sudcov. Základom je, aby sme mali k ústave emóciu, aby sme mali pocit, že je naša a že sa v nej vieme nájsť, lebo len tak k nej budeme mať skutočný rešpekt. Pripúšťam, že napísanie novej ústavy, ale hlavne diskusia o nej a prípadné referendum by tomu mohli napomôcť.


-Napísať zákon, ktorý vytvára základné rámce fungovania štátu a spoločnosti, zrejme nie je jednoduché. Možno aj preto to ešte doteraz nikto ďalší po tvorcoch aktuálnej ústavy reálne neurobil. Vo vašom ústave sa o také čosi pokúšate?-

Ústava sa podľa mňa nemá písať vedcami a vedkyňami od stola s hlavou ideálnej spoločnosti. Nie je to len technické vymedzenie ľudských práv a právomocí orgánov, ale predovšetkým hodnotový dokument reflektujúci identitu tých, ktorí sú ňou viazaní. Má byť teda písaná s vedomosťou a objednávkou hodnôt od občianok a občanov. Preto sa má tvoriť v parlamente, resp. v kontakte s ním, nie na Ústave štátu a práva SAV.


-Čo bola podľa vás najdôležitejšia zmena ústavy? Čo, naopak, zmena, bez ktorej by sme sa pokojne zaobišli?-

Najdôležitejšia bola zmena ústavy z roku 2001, tzv. euronovela, ktorá napríklad posilnila právomoci Ústavného súdu, zriadila inštitút verejného ochrancu práv a Súdnej rady, či pozmenila vzťah národného práva a medzinárodného práva. Bez všetkých ostatných by sme sa v podstate zaobišli, aj bez niektorých častí spomenutej novely. Podstatou je, ako ústavu ako celok rešpektujeme, ak ju nerešpektujeme, prestáva byť dôležité, čo je v nej. Niektoré novely považujem za vyslovene škodlivé, napríklad fixáciu maximálneho veku, pri ktorom vznikne nárok na dôchodok, ak nás ekonómovia a ekonómky upozorňujú, že to nie je udržateľné.


-Všetky zmeny Ústavy SR sú medzi politikmi širokodiskutované. Z tých posledných najviac vášní asi vzbudilo rušenie Mečiarových amnestií. Ako ste vnímali tento krok? Názory sa líšili. Jedni tvrdili, že amnestie sú nezrušiteľné, iní, že sa zrušiť dajú a napokon ich aj zrušili. Sú podľa vášho názoru naozaj zrušené?-

V danom čase som vyjadrila názor, že sú zrušiteľné prostredníctvom ústavného zákona, ktorý by bol všeobecný a nebol by to len ústavný zákon na zrušenie amnestií. Prijaté riešenie tento parameter má. Nevadila mi ani ústavná kontrola ústavným súdom. Môj názor sa od vtedy nezmenil a amnestie i milosť pokladám za zrušené.

Foto: TASR - Jakub Kotian

-Za posledné roky sa do ústavy dostala definícia manželstva ako zväzku muža a ženy, ochrana pôdy či vody. Boli tieto zmeny nevyhnutné? Nechránila už ústava tieto oblasti dostatočne?-

Myslím, že nevyhnutné neboli. Nevidím u nás aktuálne ohrozenie vody a pôdy, ktoré by tie novely ústavy zvrátili, ale zas nie je na škodu zaviazať sa, že neobnoviteľné prírodné zdroje budú používať osobitnú ochranu. Kľúčom však potom je, ako je daný prísľub realizovaný na zákonnej úrovni. Podobne, nevidím ohrozenie inštitútu manželstva, skôr jeho transformáciu, ale rozumiem snahy časti spoločnosti súčasný stav zafixovať, ak cítia, že je to vec identity krajiny. Právne tu však máme problém rovnosti distribúcie dobier vrátane manželstva, na základe sexuálnej a citovej orientácie. O tejto téme sa malo podľa mňa diskutovať, ale nie formou referenda, teda pod tlakom. A tiež nie je riešením silové pretlačenie definície manželstva cez politický obchod, keď bola príležitosť. Je to príliš vážna téma na skratkovité riešenia.


-Ako môže ústava samotná ochrániť vodu, pôdu či heterosexuálne páry?-

Text ústavy nerobí veci sám o sebe, musí byť aplikovaný, a to buď priamo, alebo sa prejaví v tom, že zákony sa zmenia tak, aby ho realizovali.


-Najnovšie je v ústave aj dôchodkový strop. Expremiér Robert Fico svojho času hovoril celkovo o sociálnych právach v ústave. Sú takéto zmeny v základnom zákone štátu vhodné či dokonca potrebné?-

Ostatná novela ústavy je podľa toho, čo sme počuli od ekonómov a ekonómok v časti vekovej hranice dôchodkového stropu škodlivá a neudržateľná. Sociálne práva však do ústavy patria, navyše, ak sa považujeme za sociálne orientovanú ekonomiku. Ich úroveň je však typicky závislá na tom, ako sa štátu ekonomicky darí, čo je potom zrkadlené v zákonoch o sociálnych dávkach a podobne.

Foto: TASR/Peter Brenkus

-Sú tu aj pokusy dostať do ústavy reformu nemocníc. Patrí niečo také do ústavy?-

To, čo patrí do ústavy, sú typicky ľudské práva, systém organizácie štátnej moci či princípy hospodárstva a zároveň to, čo spoločenstvo, ktoré si ústavu dalo, považuje za kľúčové pre svoju identitu. Osobne mne nepríde stratifikácia nemocníc kľúčová pre našu identitu. Nemyslím si, že tendencia snažiť sa nejakú právnu normu zmraziť, ale jej zabezpečiť vyššiu nezmeniteľnosť cez formu ústavného zákona, je dobrá. Práve naopak.


-Raz za čas sa ozývajú názory, že slovenská ústava by potrebovala zmodernizovať. Aktuálna bola aj otázka práv homosexuálov. Mala by sa táto skupina ľudí v ústave osobitne spomínať?-

Vôbec by nevadilo, ak by bola explicitne spomenutá sexuálna orientácia ako dôvod, na základe ktorého nesmie byť nikomu daných viac alebo menej práv, tak, ako to už je v antidiskriminačnom zákone. Zo súdnej judikatúry však i tak vyplýva, že je ústavný zákaz inak distribuovať základné práva na základe sexuálnej orientácie. Teda toto už vieme, len je otázne, ako sme to pretavili do života. Dobré je konečne tiež viac pripomínať práva transrodových ľudí. Symbolicky je veľmi dôležité, ak ste ako „skupina“ spomenutá v ústave, ale prakticky by LGBTI ľuďom pomohli aj zmeny v samotných zákonoch či nariadeniach vlády a zmeny niektorých praxí štátnych orgánov.


-Slovensko je súčasťou EÚ. Už dlhší čas sa hovorí o väčšej integrácii. Nemala by slovenská ústava obsahovať nejaké záruky na udržanie si istej národnej integrity a obhajobu národnoštátnych záujmov?-

Záruky už dávno v ústave sú – napríklad na EÚ je presunutý iba výkon časti práv SR, nie práva samotné, navyše, po prijatí Lisabonskej zmluvy je jasná možnosť z EÚ vystúpiť. Už teraz funguje viacrýchlostná integrácia a je len vecou našich štátnych inštitúcií, ako a v čom sa chceme integrovať. Nikto nám nedrží nôž pri krku.


-Ústava rieši aj štátne občianstvo. Podľa nej ho nemožno "nikomu odňať proti jeho vôli". Pre túto vetu bol na Ústavnom súde zákon o štátnom občianstve, ktorý pripravuje o slovenský pas ľudí, ak prijmú občianstvo iného štátu. Dochádza podľa vás k odoberaniu občianstva na základe tohto zákona protiústavne? Nemala by sa ústava dôslednejšie zaoberať otázkou občianstva?-

Keď o tom rozhodoval Ústavný súd, nenašiel väčšinu pre žiadne riešenie, teda hmotne ústavnosť neposúdil. Prikláňam sa k názoru, že odnímanie občianstva, keď súhlas so stratou občianstva iba akoby fingujete, lebo si hovoríte, že veď ten občan vedel, že následkom prijatia iného občianstva bude strata toho slovenského, je ústavne problematické. Právne veci vôbec nepomohla vyhláška ministerstva vnútra, cez ktorú možno požiadať o vrátenie, lebo je to ústavne pokútny spôsob, keď vyhláška je prakticky v rozpore so zákonom.  


-Ako vnímate, že Ústavný súd nevedel rozhodnúť o tom, či je tento zákon protiústavný?-

Také situácie sa nemajú stávať, ale rozumiem, že čiastočne bolo dôvodom neobsadenie všetkých miest ústavných sudcov. Nemať jasnú odpoveď je niekedy horšie, ako mať negatívnu odpoveď.  


-Problémom sú aj čierne stavby na cudzích pozemkoch. Pri riešení tohto problému dochádza ku kolízii vlastníckeho práva a práva na bývanie. Ktoré z týchto práv je nadradené? Ako sa dá táto situácia riešiť? Nebolo by na mieste aj v tomto prípade ústavu upraviť?-

Ústava je založená na tom, že má iba zopár absolútnych práv, do ktorých sa nesmie nikdy zasiahnuť (zákaz mučenia, neľudského zaobchádzania a trestu či zákaz otroctva a nútených prác). Ostatné práva sa vždy vážia a zisťuje sa, ktoré má v konkrétnej situácii prevážiť. Právo na bývanie teda nemá prednosť pred právom vlastniť majetok a naopak. Ústava teda dáva priestor na to, aby bola vec riešená v zákone a to tak, aby nebolo popreté ani jedno právo a aby zásah do každého z nich bol tak primeraný. Všeobecná formulka neexistuje.


-V ústave je tiež zmienka o nerastnom bohatstve. "Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky." Je toto dostatočná záruka na to, aby štát neprišiel o svoje bohatstvo. Nemôže dôjsť napríklad k jeho rozpredaju?-

Tento text ústavy musí byť nejako reflektovaný v zákonoch. Viem, že existujú limity na predaj napríklad liečivých zdrojov a podobne, ale podrobne úpravu nepoznám, keďže ide o veľmi špecifické predpisy z oblasti práva životného prostredia. Podstata je, že ústava je rámec, ktorý je napĺňaný zákonmi a potom ich realizáciou. Vo finále teda úroveň realizácie ústavných princípov závisí hlavne od zákonov.

Foto: TASR/Vladimír Benko

-Problematická je tiež otázka výsledkov platného referenda. Mali by sa pretaviť do prijatia zákonov. Tu ale prichádza problém. Zákony prijíma parlament. Takže aj keď občania v referende povedia napríklad, že počet poslancov NR SR sa má znížiť na 100, tak sa tak nemusí stať, lebo na to treba prijať zákon a o ňom rozhodujú poslanci. A podľa ústavy hlasuje každý poslanec podľa svojho svedomia a presvedčenia, čiže nikto mu nemôže prikázať hlasovať tak, ako povedali občania v referende. Ako sa vyrovnať s týmto? Čo sledoval zákonodarca takouto zákonnou úpravou? Bol to zámer?-

Argument Ústavného súdu, že ústava zakotvuje voľný mandát poslancov, je podľa mňa zjednodušujúci, lebo nie je vylúčené, že iná časť ústavy stanovuje výnimku. Za takúto výnimku považujem platné výsledky referenda, keď ich poslanci majú „pretaviť“ do novely predpisov, hoci „sankciou“ za to, ak sa tak nestane, bude iba to, že prípadne nebudú opätovne zvolení. Išlo by tu iba o politickú zodpovednosť. Myslím si však, že najdôležitejší je charakter konkrétnej referendovej otázky a spôsob, akým je položená. Ak by bola formulovaná takmer ako normatívna veta, ktorá by mohla byť sama o seba súčasťou právneho predpisu, ani nie je potrebné, aby bola v prípade súhlasu s ňou poslancami prepracovaná do návrhu novely ústavy alebo zákona. Respektíve, ak by sa tak nestalo, dá sa na takto vyhlásené výsledky referenda odvolávať, ak poskytujú nejaké práva smerom k verejnej moci.


-Keď vidíte množstvo ústavných zmien a ich obsah, správajú sa politici k ústave adekvátne k tomu, že ide o základný zákon štátu?-

Tu je podľa mňa ilustratívnejší kontext, rýchlosť a motív zmien, to, ako parlamentnou diskusiou prešli, či išlo skôr o silové riešenie, než prediskutované riešenie, či sa autenticky hľadala zhoda a kompromis, alebo sa len rátali hlasy. Na množstve až tak nezáleží. Z pohľadu vyššie spomenutých parametrov veľkú úctu k ústave často nevidno.


-Väčšina ľudí na Slovensku svoju Ústavu SR zrejme ani nečítala. Mala by? Mali by sa o nej napríklad učiť už deti v školách?-

Ústava je súbor hodnôt, podľa ktorých sme sa rozhodli, ako spoločenstvo žiť, a schéma inštitúcií na realizáciu týchto hodnôt. Je to rámec, ktorý sme sa dohodli, aby sme tu spolu vydržali tak, aby každý vedel žiť čo najviac slobodne a dôstojne a aby sa sebarealizoval. Ak ho nepoznáme, nevieme, aké práva máme voči druhým ani voči štátu, voči systému vlády, resp. vieme to len nepresne, z dopočutia. Verejnú moc sme vytvorili, aby naše práva chránila a ak nepoznáme ústavu, nevieme ju vlastne konfrontovať, kontrolovať, až raz zistíme, že sme o práva a veci, ktoré sme považovali za samozrejmé, napríklad možnosť slobodne študovať, cestovať, športovať, využívať internet, či byť sám bez permanentnej kontroly od iných, vlastne prišli. Ústavu potrebujeme čítať, aby sme mohli byť aj občiankami a občanmi, nie len ľuďmi.