Bratislava 21. novembra (Teraz.sk) - Bratislava 21. november (Teraz.sk) -Prvé slovenské televízne vysielanie síce nezažil, no práci v televízii zasvätil zatiaľ úctyhodných 48 rokov. ,,Nepovedal by som, že sa ľudia menej stretávali v krčmách, to na Slovensku hádam ani nie je možné, ale skôr sa dá skonštatovať, že pribudla ďalšia možnosť a príležitosť na vzájomné stretávanie sa – posedenie (i popitie) pred televízorom. Najmä v začiatkoch bol televízor pomerne drahá záležitosť a jeho majiteľ mal automaticky vysoký spoločenský status,“ hovorí M. Antonič

S fenoménom televízie ste spojený už 48 rokov. Určite ste si nenechali ujsť ani prvé vysielanie na Slovensku. Čo vám z tých momentov najviac utkvelo v pamäti?
Prvé slovenské televízne vysielanie som "na vlastnej koži" nezažil, mal som vtedy kúsok cez 6 rokov. Priznám sa, že som ho ani neregistroval. Bývali sme v starej Petržalke a prvé vysielanie mohli diváci sledovať v meste, napríklad vo výklade obchodného domu Dunaj, kde bol nainštalovaný televízor. Ale pamätám si, že v začiatkoch vysielania si naši susedia kúpili televízor a občas moji rodičia išli k nim "na kávičku" a pozeranie televízie. Z tých čias mi utkvelo v pamäti najmä to, že bol problém so správnym nainštalovaním antény, aby bol obraz čo najlepší. A ani pri dobrej anténe výsledok nebol bohvieaký, pretože obrazovka bola maličká a televízor skôr pripomínal rádio. Až v dospelosti som zistil, že to bol prvý československý televízor Tesla 4001A. A až vtedy som zistil, čo to bol za zázrak. A ešte si pamätám, že moja mama spomínala, že jej otec (teda môj dedo, ktorý zomrel ešte pred mojim narodením) jej hovoril, že vtedy bude na svete dobre, keď ľudia budú v rádiu aj vidieť tých, čo tam hovoria. Mal na mysli televízor. Funguje už dlho, ale na svete stále nie je až tak dobre.

Akú úlohu zohrávala televízia vo svojich začiatkoch, ako bola vnímaná? Je ten zázrak na vtedajšie časy možné porovnať so súčasnosťou? Sú na nej podľa vás ľudia čoraz viac a viac závislí? Aj v tom negatívnom ponímaní...
Televízne vysielanie vo svojich začiatkoch v našich podmienkach bolo vnímané nadmieru pozitívne. Treba zdôrazniť, ak si odmyslíme tvrdý ideologický vplyv, čo znamenal tento fenomén napríklad v oblasti kultúrneho vývoja a rozvoja našej spoločnosti. Nie každý si uvedomuje, že televízia skutočne a nielen obrazne prinášala špičkovú kultúru a umenie v podaní našich tvorcov do veľmi veľa rodín od najväčších miest až po malé dedinky. Pamätám si, že druhá polovica 60. rokov minulého storočia bola v tomto zmysle nesmierne prajná pre televíziu. Televízory vlastnilo už dosť veľa ľudí, nastalo celkové politické uvoľnenie, čo sa zákonite prejavilo aj v kvalite televíznej tvorby a tým pádom aj v obľúbenosti televízie medzi divákmi.

Máte na mysli legendárne ,,bratislavské televízne pondelky“?
Fenomén "bratislavské televízne pondelky" je všeobecne známy. A napríklad televízne hlásateľky boli akýmsi etalónom módneho obliekania, účesov, ale aj správania. A práve v tomto období získavali programy Slovenskej televízie množstvo najvýznamnejších svetových ocenení na rôznych festivaloch. V tomto období existoval v Československu len jeden televízny kanál a divák od neho očakával najvyššiu kvalitu, čo sa v mnohých prípadoch podarilo naplniť. Opäť pripomínam, treba si odmyslieť nános povinnej ideológie. Ale aj ten bol práve koncom 60. rokov pomerne prijateľný. Nemyslím si, že ľudia sú v súčasnosti závislí na televízii. Práve naopak. Rozvoj najnovších informačných a komunikačných technológií znamená obrovskú konkurenciu pre televíziu a ľudia sú skôr závislí na mobiloch, smartfónoch, ifphonoch, ipadoch a všetkých tých ostatných elektronických zázrakoch, ktoré nám mali uľahčiť život.

Z tohto obdobia je zaujímavý jeden sociologický fakt. Vraj sa vtedy ľudia menej stretávali v krčmách...
Nepovedal by som, že sa ľudia menej stretávali v krčmách, to na Slovensku hádam ani nie je možné, ale skôr sa dá skonštatovať, že pribudla ďalšia možnosť a príležitosť na vzájomné stretávanie sa – posedenie (i popitie) pred televízorom. Najmä v začiatkoch bol televízor pomerne drahá záležitosť a jeho majiteľ mal automaticky vysoký spoločenský status.

V archíve vtedajšej ČST ste sa zamestnali v roku 1970, teda na počiatku normalizácie. Za akých okolností dokázali prežiť dokumenty, ktoré ste museli na príkaz zhora likvidovať?
Tak, ako celá spoločnosť, aj činnosť archívu Slovenskej televízie v 70. rokoch bola poznačená normalizáciou. Zámerne hovorím o Slovenskej televízii, pretože pod vplyvom prijatia zákona o československej federácii bola slovenská časť Československej televízie oficiálne pár rokov Slovenskou televíziou. Svedčia o tom záverečné titulky relácií z tej doby. Až zhruba od polovice 70. rokov sme sa oficiálne stali ČST v SSR. Hoci nikdy som sa nestretol so spojením ČST v ČSR. To boli paradoxy tej doby. Ale vrátim sa k archívu. Z najvyšších straníckych a štátnych miest boli snahy o odstránenie záznamov a archívnych dokumentov, ktoré nezodpovedali vtedajšej oficiálnej straníckej línii. Išlo najmä o spravodajské materiály z rokov 1968-69. Napriek týmto snahám vďaka osobnej odvahe a rozvahe vtedajšieho vedúceho Odboru archívov a programových fondov Slovenskej televízie Ferdinanda Brehovského sa podarilo ohrozené filmové materiály (lebo o tie najmä išlo) zachovať. Vedelo o tom len zopár spoľahlivých ľudí a zachovali sa v bočnej miestnosti veľkého filmového depozitára, ktorý sme mali mimo Bratislavy – v Chorvátskom Grobe. Po Novembri 1989 sme mohli tieto materiály opäť zaradiť na ich pôvodné miesta vo filmovom archívnom fonde.

Foto: Archív MA

Retrospektíva, teda fenomén návratov a spomienok sa v ľuďoch prebúdza neustále. No vy ste však aj okrem profesionálnej práce archivára zároveň aj excelentný dramaturg a scenárista. Oceňujú diváci, ak im ponúkate archívne dokumenty v určitých súvislostiach, kontexte istých udalostí, alebo sa uspokoja iba s tým, že dané materiály len tak hodíte ,,do pľacu“?
Dlhodobo, od roku 2003, autorsky pripravujem a moderujem "retro-relácie" (Pred rokmi, Retro noviny). Hlavným princípom projektov je sprístupnenie tej časti archívneho audiovizuálneho fondu, ktorý už svojim vznikom nie je určený na reprízové vysielanie – starých spravodajských materiálov. A predsa sa to dá... Televíznemu divákovi môžeme so zhovievavou úsmevnou nostalgiou ponúknuť, obrazne povedané, čokoľvek (v tom najlepšom slova zmysle), musíme mu však povedať, prečo práve toto a práve teraz. V každej relácii divákovi ukazujem a glosujem zopár pôvodných spravodajských materiálov z aktuálneho kalendárneho obdobia, ale spred niekoľkých desaťročí. Určujúcim momentom pre výber jednotlivých spravodajských archívnych materiálov je časovo-tematický princíp. Jednotlivé príspevky spolu súvisia, okrem dátumového určenia, aj istou vnútornou logikou, ktorú dané kalendárne obdobie ponúka (v súčasnosti napr. jesenná atmosféra prírody a miest, začínajúce predvianočné nákupy a pod.). Bolo by veľkou chybou vzácne archívne dokumenty odvysielať "len tak". Treba sa snažiť o veľmi zmysluplné využitie tohto jedinečného materiálu v programovej tvorbe. Práve preto ma vždy tešila moja aktívna účasť na divácky nesmierne úspešných projektoch – za všetky spomeniem cykly Hit storočia, Fetiše socializmu, Takí sme boli, Legendy popu, či seriál Televízia po slovensky.

Osobne vy ste spoluzakladateľom najmladšej časti archívu. Spomínate si na obdobie, kedy aj vašu prácu zasiahla informatizácia?
Práve tá najmladšia časť archívu priamo súvisí s informatizáciou. Vrátim sa ďaleko do minulosti, do roku 1977. Už vtedy mi bolo jasné, že moderný archív sa bez výpočtovej techniky (ako sa vtedy hovorilo) nezaobíde. Môjho vtedajšieho šéfa, už spomínaného Ferdinanda Brehovského som nemusel dlho presviedčať a poveril ma riešením dlhodobej perspektívnej úlohy, zjednodušene povedané, napojením nášho archívu na počítač. Táto činnosť sa stala hlavnou, i keď nie jedinou, náplňou mojej práce. Ako hardvérové prostriedky nám slúžili postupne veľké sálové počítače typu SMEP: EC-1030, neskôr EC-1045. V roku 1988 bolo v našom archíve zriadené špecializované oddelenie zamerané na využitie výpočtovej techniky v archívnej praxi – Informačné a dokumentačné stredisko a stal som sa jeho vedúcim. Začiatkom 90. rokov sme prešli plynule so všetkými agendami do prostredia personálnych počítačov, s využitím archívnych databáz sa vytvoril celotelevízny automatizovaný informačný systém a funguje to doteraz. Samozrejme s mnohými modifikáciami, hardvérovými i softvérovými zmenami, ale základ vznikol v archíve.

Celý archívny fond svojim významom tvorí národné televízne kultúrne dedičstvo Slovenskej republiky. Priblížte prosím bežnému laikovi ako je tento fond členený a koľko obsahuje dokopy dokumentov.
Budem hovoriť o televíznej časti Archívu RTVS, pretože televízny archív dôverne poznám a prežil som v ňom celý pracovný život. Formálne sa televízny archív v súčasnosti delí na 3 oddelenia – Televízne fondy a dokumentácia, Digitalizácia televíznych fondov, Filmotéka. Digitalizácia televíznych fondov a Filmotéka sú viac-menej technologické pracoviská, pričom Filmotéka je zameraná najmä na mechanickú údržbu filmových nosičov a ich prípravu na digitalizáciu. Televízne fondy sa v zásade členia podľa druhu nosiča záznamu: fond videozáznamov, fond filmov, fond zvukových záznamov, fond listinných dokumentov (vrátane fondu správnych dokumentov, osobných spisov, fondu spisov o výrobe relácií, fondu fotografií, fondu notových materiálov a fondu scenárov atď.). Celý televízny archív, všetky jeho fondy sú živý organizmus, neustále sa dopĺňajú, každodenne vznikajú nové diela, takže je veľmi ťažké určiť v danom okamihu presný počet. Okrem toho ja som už takmer 2 roky na dôchodku, takže nemám k dispozícii relevantné údaje. Ale jeden údaj používam rád. Televízni diváci každodenne prichádzajú do styku najmä s fondom audiovizuálnych dokumentov – teda filmami a videozáznamami. Keby sme tento fond začali vysielať a vysielali by sme ho 24 hodín denne, tak by diváci museli sedieť pred obrazovkami cca 13-14 rokov.

Kedy už môžeme akýkoľvek televízny záznam považovať za archívny? Koľko rokov musí uplynúť od jeho prvého odvysielania...
Tak ako každý archív v Slovenskej republike, aj Archív RTVS sa riadi Zákonom č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a jeho príslušnými novelami a vyhláškami. Takže každý vytvorený záznam (písomný, audiálny, vizuálny, audiovizuálny či elektronický) má svoj vlastný život. Aj náš archív musí rešpektovať registratúrny poriadok a registratúrny plán, ktorý každému záznamu určuje, akým spôsobom a po akej dobe s ním treba naložiť a teda kedy sa časť záznamov ocitne v archíve na trvalé uchovanie.

Ťažko je určiť, ktoré z archívnych materiálov považujete za najcennejšie. Máte svojich favoritov, tých najobľúbenejších?
Skutočne veľmi ťažká otázka. Najmä pre archivára, pre ktorého je každý archívny dokument veľmi cenný. Ale ak už musím niečo vybrať, tak napríklad večerníčkovský seriál "Pásli ovce valasi" (postavičky Kubko a Maťko), dlhodobý cyklus historika Pavla Dvořáka "Stopy dávnej minulosti" a v neposlednom rade viaceré TV relácie - televízne spracovania Hviezdoslavovej poézie v neopakovateľnej interpretácii Viliama Záborského.

Nahradila vám táto práca za ostatných 48 rokov nesplnenú túžbu stať sa hercom? Pripomeniem len to, že to bola daň za účasť na študentskom štrajku v dramatických časoch roku 1969...
Ťažko povedať, ťažko porovnať, ale hádam áno. Faktom je, že som v rokoch1968 – 1970 študoval herectvo na VŠMU, ale nebolo mi dopriate štúdium ukončiť. Plnohodnotne a zmysluplne môj pracovný život naplnila práca, ktorá bola a aj je mojou záľubou. Už ako malého chlapca ma okrem divadla zaujímali aj rôzne staré veci. Dokonca moja nebohá mama ma občas láskyplne nazývala "ty starý vetešník". To vtedy, keď som sa nevedel rozlúčiť s nejakou starou hračkou alebo iným "vzácnym" detským artefaktom. Ale hádam najkrajšie to definovala moja kolegyňa archivárka, predsedníčka Spoločnosti slovenských archivárov, po jednom z mojich referátov na archivárskom sympóziu. Citujem: "Milan, Slovensko možno prišlo o dobrého herca, ale získalo vynikajúceho archivára".