Krajinu, v ktorej kráľ zakázal spievať, si mnohí pamätajú z českej filmovej rozprávky Pyšná princezná. Zákaz hudby – ako neislamského umenia – sa stáva realitou v súčasnom Talibanom ovládanom Afganistane. (Hoci treba dodať, že napr. zákaz spevu pre dievčatá presadzovala aj predošlá, dnes už zvrhnutá afganská moc.)

V porovnaní s českou filmovou klasikou je tu však jeden zásadný rozdiel. Kým film o Pyšnej princezne divákov bavil a rozosmieval, realita Afganistanu je tragická. V nedeľu bojovníci hnutia zastrelili z doposiaľ nezistených príčin afganského speváka ľudových piesní Fawáda Andarábiho. Niekoľko dní predtým ho „Talibanci“ navštívili, prehľadali jeho domov a vraj si s ním vypili šálku čaju.

Po pár dňoch nešťastný syn speváka poskytol otrasné svedectvo: „Bol to nevinný spevák, ktorý len zabával ľudí... Strelili ho do hlavy na farme.“ Taliban nielenže zakazuje hudbu, ale zabíja spevákov.

Z krajiny odleteli posledné americké lietadlá, takisto aj spomedzi domáceho obyvateľstva odišli tí čo mohli a stihli – a krajina ostala ponorená do ticha, ponechaná napospas osudu, či skôr bradatým mužom so samopalmi na pleciach.

Samozrejme sa Taliban snaží svetu ukázať, že bude vládnuť inak, než pred štvrťstoročím, keď zaviedol krutovládu náboženského fanatizmu a teroru.

Ubezpečuje napríklad, že nebude brániť ženám vo vzdelávaní sa ako v minulosti. K aspoň približne rovnoprávnemu postaveniu však budú mať ženy v Afganistane ešte stále ďaleko. Ako uvádza aj česká novinárka Petra Procházková, predmetom diskusie je tu napríklad celkom vážne otázka, ako dlho môže byť mimo domova žena bez sprievodu svojho manžela.

Vážnejšou hrozbou sú potom praktiky, ktorými bol Taliban známy počas svojej predošlej vlády: Nemilosrdné účtovanie s protivníkmi. Vrátane popráv, mučenia a iných, pre civilizovaný svet nepredstaviteľných trestov.
Už dnes sa objavujú svedectvá, podľa ktorých Taliban vyhľadáva bývalých spolupracovníkov NATO a členov afganskej armády, aby ich verejne potrestal resp. popravil. V niektorých prípadoch aj so sadistickým mučením obete pred popravou (prípad muža, ktorého udusili vlastnou šatkou, pričom mu odrezávali kožu a svaly z končatín). Vyskytli sa aj prípady, keď ozbrojenci nenašli hľadaného človeka – a tak potrestali či rovno zabili jeho rodinných príslušníkov.

Americký minister zahraničných vecí Antony Blinken vyhlásil: „Talibanci žiadajú legitimitu a medzinárodnú podporu. Naším odkazom je, že legitimitu a podporu si treba zaslúžiť.“ Nevylúčil, že ak Taliban dodrží záväzky a sľuby, budú s ním Spojené štáty spolupracovať.

Je však oveľa pravdepodobnejšie, že Taliban podmienky pre medzinárodnú podporu nesplní. Pretože je to jednoducho Taliban. Bude sa skôr snažiť vytvárať lepší a krajší obraz Afganistanu ako krajiny, v ktorej vládne pokoj a obyvateľstvo sa cíti bezpečne. Realita predovšetkým v odľahlejších oblastiach však bude zásadne odlišná. Novinári sú v krajine ohrození už dnes. Mnohí ju opúšťajú, medzi nimi moderátorka spravodajskej televízie Tolo News Behešta Arghandová, ktorá sa ako mediálne známa žena stala tiež symbolom emancipácie. Dá sa očakávať aj to, že sa Taliban pokúsi kontrolovať aj internet.

Tak či onak bolo pokračovanie americkej resp. spojeneckej misie neúnosné. Čochvíľa uplynie 20 rokov od teroristických útokov na newyorské Dvojičky, Pentagon a ďalšie ciele. Práve tento úder radikálov z al-Káidy sústredil pozornosť na Afganistan, ktorý teroristom poskytoval zázemie a stal sa dôvodom pre ozbrojenú akciu s názvom Trvalá sloboda. Neskôr vyslanie medzinárodných jednotiek do Afganistanu odsúhlasila Bezpečnostná rada OSN.

Od 1. januára 2015 už krajinu kontrolovala domáca afganská armáda a „Trvalú slobodu“ vystriedala „Rozhodná podpora“.

Sloboda však nikdy nie je trvalá. A naivne dnes pôsobí predstava, že sa rastlinu slobody podarí tak ľahko zasadiť do neúrodnej krvou nasiaknutej afganskej pôdy. Možno len dúfať, že posledných dvadsať rokov predsa len afganskú spoločnosť posunulo dopredu a zvýšilo jej šance, aby mala v budúcnosti takú vládu, akú si zaslúži.

Lebo vládu Talibanu si Afganistan rozhodne nezaslúži – tak ako si žiadny národ nezaslúži, aby ho ovládla nedemokratická, totalitná a násilná moc. (Aj keď po tom niektorí volajú, a to dokonca aj na Slovensku – v scestnom presvedčení, že „za komunistov“ bolo lepšie.)

Skôr by sa dalo konštatovať, že Afganistan má vládu Talibanu, lebo sa mu nepodarilo vypestovať a skultivovať lepšiu alternatívu. Kým sa tak stane, bude krajinou, v ktorej je zakázané spievať – a tiež, v ktorej, podobne ako v iných diktátorských režimoch vrátane oveľa bližšieho Bieloruska – nikomu nie je do spevu.