Spravodlivosť striasla zo seba pavučiny, priam vstala z mŕtvych. Existuje teda šanca, že aj v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bude mať rozhodujúce slovo, píše M. kopcsay.
Autor Márius Kopcsay
Poslaním súdnictva je hľadať spravodlivosť – a preto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý prípad vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vrátil späť na pôdu Špeciálneho trestného súdu (ŠTS) – možno vnímať len a len pozitívne.
Keď 3. septembra 2020 sudcovia v Pezinku oslobodili spod obžaloby Alenu Zs. a Mariána K., vyvolalo to u mnohých – nielen u príbuzných obetí – pochopiteľné rozčarovanie. Na druhej strane napríklad predseda ŠTS Ján Hrubala vylúčil, že by jeho kolegovia rozhodovali „na základe strachu či na základe horších motivácií“. Vyhlásil, že sudcovia tohto senátu „majú jeho dôveru a je presvedčený, že rozhodovali na základe svojho svedomia a presvedčenia“.
Áno, ako už v tejto súvislosti uviedol novinár a spisovateľ Arpád Soltész, „...je jedným zo základov nášho právneho systému, že radšej necháme bežať desať vinníkov, než by sme potrestali jediného nevinného. V opačnom prípade by totiž nikto nemal istotu, že ho nepošlú na dlhé roky za mreže len preto, lebo sa znepáčil dostatočnému počtu ľudí, ktorí si o ňom niečo pomysleli.“
Na druhej strane, aj keby súd vlani v septembri rozhodoval čo najsvedomitejšie a bez akýchkoľvek tlakov, z Najvyššieho súdu včera zazneli na jeho adresu vážne výhrady a pochybnosti. Podľa predsedu senátu Petra Paludu, ktorý na NS o kauze Kuciaka rozhodoval, špeciálny súd rozhodol o oslobodení Mariana K. a Aleny Zs. predčasne. „Nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami, neodôvodnil zrozumiteľne rozhodnutie, nevykonal všetky dôkazy.“ Dôkazy, ktoré vykonal, hodnotil izolovane, z čoho vyplynul nesprávny právny záver rezultujúci do oslobodzujúceho rozsudku.
Paluda tiež povedal, že ŠTS niektoré dôkazy hodnotil v rozpore s elementárnou logikou a neposudzoval ich chronologicky. Nesprávne hodnotenie sa malo týkať povestnej komunikácie obžalovaných prostredníctvom aplikácie Threema.
Súd však vrátil prípad tomu istému senátu, teda nevyhovel žiadosti prokurátora, aby ho dostali do rúk iní sudcovia. Dôvod, ktorý Paluda uviedol, sa zhoduje s argumentáciou šéfa ŠTS Hrubalu spred tri štvrte roka: „Odvolací súd nezistil dôvody, ktoré by preukazovali, že prvostupňový súd bol ovplyvnený pri svojom rozhodovaní. Konal tak, ako prvostupňové súdy konajú. Nebol zistený zámer, alebo úmysel ovplyvniť alebo zmariť dôkaznú situáciu.“
Otázkou je, či teraz, pri opakovanom hodnotení dôkazov, už budú prvostupňoví sudcovia postupovať chronologicky a logicky a môžu dospieť k iným záverom.
V každom prípade vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej mala od začiatku všetky znaky politickej kauzy. Spôsobila politické zemetrasenie, keďže po desiatich rokoch (s prestávkou vlády Ivety Radičovej) opustil Robert Fico premiérske kreslo a prenechal ho Petrovi Pellegrinimu. Popri rekonštrukcii vlády sa na Slovensku tiež konala séria mítingov proti korupcii.
Vyšetrovanie Kuciakovej kauzy a súdny proces (podobne ako súbežne proces s kauze zmenky) vystavili slovenskej spoločnosti a jej politickým elitám nemilosrdnú diagnózu: Potvrdilo sa, čo mnohí tušili – jednak, že organizovaný zločin má svoje cvičené opičky v politike, v justícii či v polícii. A tiež, čo je horšie, že sa mu podarilo nanútiť pravidlá a normy prakticky celej spoločnosti, teda aj jej slušnejšej (nevedno akej veľkej) časti.
Tou normou sa stalo obohacovanie sa na úkor štátu (teda nás všetkých), zmanipulované tendre, i bezškrupulózne podvody.
A to všetko v presvedčení, že spravodlivosť pracuje len na čiastočný úväzok, a teda je všetko dovolené – samozrejme bohom a nie volom, ako vraví známe príslovie. Napokon aj pri vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zjavne asistovalo presvedčenie, že aha, aj toto, takúto krajnosť, si my, bohovia, môžeme dovoliť a nič sa nestane.
Na tejto klíme sa však čosi zmenilo – najmä v porovnaní s časmi, keď sa na Úrade vlády SR vystavoval milión určený na dolapenie vraha a potom zas dlažobné kocky ako smrtiaci nástroj prevratu. V skutočnosti spravodlivosť vycúvala z kúta a striasla zo seba pavučiny, priam vstala z mŕtvych. Existuje teda šanca, že aj v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bude mať rozhodujúce slovo. Nie v zmysle, že ten a ten a tá a tá pôjdu za mreže (tam sú aj tak za iné hriechy), ale že konečný verdikt bude naozaj čo najspravodlivejší.
Keď 3. septembra 2020 sudcovia v Pezinku oslobodili spod obžaloby Alenu Zs. a Mariána K., vyvolalo to u mnohých – nielen u príbuzných obetí – pochopiteľné rozčarovanie. Na druhej strane napríklad predseda ŠTS Ján Hrubala vylúčil, že by jeho kolegovia rozhodovali „na základe strachu či na základe horších motivácií“. Vyhlásil, že sudcovia tohto senátu „majú jeho dôveru a je presvedčený, že rozhodovali na základe svojho svedomia a presvedčenia“.
Áno, ako už v tejto súvislosti uviedol novinár a spisovateľ Arpád Soltész, „...je jedným zo základov nášho právneho systému, že radšej necháme bežať desať vinníkov, než by sme potrestali jediného nevinného. V opačnom prípade by totiž nikto nemal istotu, že ho nepošlú na dlhé roky za mreže len preto, lebo sa znepáčil dostatočnému počtu ľudí, ktorí si o ňom niečo pomysleli.“
Na druhej strane, aj keby súd vlani v septembri rozhodoval čo najsvedomitejšie a bez akýchkoľvek tlakov, z Najvyššieho súdu včera zazneli na jeho adresu vážne výhrady a pochybnosti. Podľa predsedu senátu Petra Paludu, ktorý na NS o kauze Kuciaka rozhodoval, špeciálny súd rozhodol o oslobodení Mariana K. a Aleny Zs. predčasne. „Nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami, neodôvodnil zrozumiteľne rozhodnutie, nevykonal všetky dôkazy.“ Dôkazy, ktoré vykonal, hodnotil izolovane, z čoho vyplynul nesprávny právny záver rezultujúci do oslobodzujúceho rozsudku.
Paluda tiež povedal, že ŠTS niektoré dôkazy hodnotil v rozpore s elementárnou logikou a neposudzoval ich chronologicky. Nesprávne hodnotenie sa malo týkať povestnej komunikácie obžalovaných prostredníctvom aplikácie Threema.
Súd však vrátil prípad tomu istému senátu, teda nevyhovel žiadosti prokurátora, aby ho dostali do rúk iní sudcovia. Dôvod, ktorý Paluda uviedol, sa zhoduje s argumentáciou šéfa ŠTS Hrubalu spred tri štvrte roka: „Odvolací súd nezistil dôvody, ktoré by preukazovali, že prvostupňový súd bol ovplyvnený pri svojom rozhodovaní. Konal tak, ako prvostupňové súdy konajú. Nebol zistený zámer, alebo úmysel ovplyvniť alebo zmariť dôkaznú situáciu.“
Otázkou je, či teraz, pri opakovanom hodnotení dôkazov, už budú prvostupňoví sudcovia postupovať chronologicky a logicky a môžu dospieť k iným záverom.
V každom prípade vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej mala od začiatku všetky znaky politickej kauzy. Spôsobila politické zemetrasenie, keďže po desiatich rokoch (s prestávkou vlády Ivety Radičovej) opustil Robert Fico premiérske kreslo a prenechal ho Petrovi Pellegrinimu. Popri rekonštrukcii vlády sa na Slovensku tiež konala séria mítingov proti korupcii.
Vyšetrovanie Kuciakovej kauzy a súdny proces (podobne ako súbežne proces s kauze zmenky) vystavili slovenskej spoločnosti a jej politickým elitám nemilosrdnú diagnózu: Potvrdilo sa, čo mnohí tušili – jednak, že organizovaný zločin má svoje cvičené opičky v politike, v justícii či v polícii. A tiež, čo je horšie, že sa mu podarilo nanútiť pravidlá a normy prakticky celej spoločnosti, teda aj jej slušnejšej (nevedno akej veľkej) časti.
Tou normou sa stalo obohacovanie sa na úkor štátu (teda nás všetkých), zmanipulované tendre, i bezškrupulózne podvody.
A to všetko v presvedčení, že spravodlivosť pracuje len na čiastočný úväzok, a teda je všetko dovolené – samozrejme bohom a nie volom, ako vraví známe príslovie. Napokon aj pri vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zjavne asistovalo presvedčenie, že aha, aj toto, takúto krajnosť, si my, bohovia, môžeme dovoliť a nič sa nestane.
Na tejto klíme sa však čosi zmenilo – najmä v porovnaní s časmi, keď sa na Úrade vlády SR vystavoval milión určený na dolapenie vraha a potom zas dlažobné kocky ako smrtiaci nástroj prevratu. V skutočnosti spravodlivosť vycúvala z kúta a striasla zo seba pavučiny, priam vstala z mŕtvych. Existuje teda šanca, že aj v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bude mať rozhodujúce slovo. Nie v zmysle, že ten a ten a tá a tá pôjdu za mreže (tam sú aj tak za iné hriechy), ale že konečný verdikt bude naozaj čo najspravodlivejší.