Omša, ktorú v Šaštíne slúžil pápež František pod lúčmi septembrového slnka, pripomenula mnohým návštevu Jána Pavla II. pred osemnástimi rokmi. Prinajmenšom vľúdnym počasím a slávnostnou atmosférou. Odvtedy sa veľa zmenilo. A nielen k lepšiemu. Sotva by niekto v roku 2003 predvídal, že nasledujúcu návštevu Svätého Otca budú ovplyvňovať protipandemické opatrenia. A že svet zažije epidémiu, ktorá dokonca na nejaký čas vyprázdni kostoly.

S istou mierou zjednodušenia sa dá povedať, že Ján Pavol II. bol pápežom svojej epochy – konca bipolárneho sveta, dožívania komunistických diktatúr, pádu železnej opony. On sám sa oň napokon významnou mierou zaslúžil. Ležal mu na srdci osud krajín východného bloku. Nepochybne aj preto, že ako Poliak veľmi dobre chápal rozpoloženie Čechov či Slovákov.

Navyše už pri prvej návšteve Bratislavy v apríli 1990 – ešte v rámci spoločného štátu s Čechmi – dal viacerými signálmi najavo svoj osobitý vzťah k Slovensku a jeho obyvateľom. „K Slovákom mal veľmi blízko, čo neustále zdôrazňoval, aj sa k nám hlásil a napokon trikrát navštívil našu krajinu, čo je na to, aká sme malá krajina, dosť veľa,“ povedal pre TASR cirkevný analytik Imrich Gazda.

Ako povzbudenie pôsobila jeho návšteva v roku 1995, v čase temného mečiarizmu (bolo to začiatkom leta, takže skutočná temnota mala ešte len prísť spolu s únosom Michala Kováča mladšieho). Pri poslednom pobyte v septembri 2003 bolo očividné podlomené zdravie pápeža – bola to jeho 102. zo 104 ciest, ktoré podnikol.

Pápež František takisto zosobňuje veľké zmeny a výzvy súčasnej civilizácie. Ale v inej situácii a iným spôsobom. Vo všeobecnosti si dosiaľ vyberal za ciele svojich ciest krajiny a oblasti skôr periférne, chudobné, zanedbávané, alebo sužované konfliktami, prípadne štáty, v ktorých kresťanská komunita potrebuje určité povzbudenie.

S trochou čierneho humoru by sa dalo povedať, že teraz už takéto parametre splnilo aj Slovensko. Ale nie je to zďaleka iba bonmot. Prišiel do našej krajiny vo chvíli, ktorá vôbec nie je ľahká. Krajina je po COVID-e oslabená ekonomicky aj morálne. V miere očkovania patrí k najhorším, spoločnosťou navyše lomcuje ťažký konflikt v tejto otázke a jeho tieň dopadol aj na návštevu Svätého Otca.

Napokon nejde len o spor prívržencov a odporcov očkovania, ale oveľa zásadnejší hodnotový konflikt, v ktorom je v stávke dôvera ľudí v systém, v spoločnosť, v médiá – skrátka to, čomu sa hovorí spoločenský a hodnotový konsenzus. Veľká časť ľudí verí konšpiračným teóriám, žije v akomsi paralelnom svete vychádzajúcom z celkom iných faktov a informácií. Alebo „faktov“ a „informácií“.

Mizne dôvera, ochota počúvať sa, diskutovať, hľadať riešenia, chápať ostatných ľudí a brať na nich elementárny ohľad – skrátka schopnosť koexistovať v rámci určitého spoločenstva. Nie je to slovenské špecifikum. Prispieva k nemu nová éra internetu a sociálnych sietí, kde sa môže prejaviť akákoľvek hrubá nekompetentnosť a akákoľvek silná nenávisť. Slovensko však má – povedané súčasným slovníkom – zníženú imunitu. Nie je dostatočne zaočkované proti hrozbám dnešnej doby.

Pápež František predstavuje autoritu, ktorá nazerá na svet a na jeho problémy z veľkej časti srdcom. Celkom jednoduchou a predsudkov zbavenou optikou dobra a viery. A tým aj veľmi jednoznačne a pravdivo.
„Vidím svet, ktorý sa nechal oklamať falošným a arogantným pocitom bezpečia založeným na túžbe po zisku. Vidím model hospodárskeho a spoločenského života poznačený mnohými formami nerovnosti a sebectva, kde malá časť svetovej populácie vlastní väčšinu bohatstva a neváha využívať ľudí a zdroje na svoj prospech,“ hovorí pápež a nedbá na to, či dostane takú alebo onakú politickú nálepku.

„Odmietnuť strápeného migranta, odhliadnuc od jeho vierovyznania, zo strachu z oslabenia ´kresťanskej´ kultúry je absurdná dezinterpretácia kresťanstva aj kultúry,“ tvrdí František, pretože nemusí tak ako politickí populisti nadbiehať voličom ovládaným najnižšími pudmi.

„Nesmieme zaťažiť ďalšie generácie problémami, ktoré spôsobila predchádzajúca generácia. Namiesto toho by sme im mali dať možnosť zapamätať si našu generáciu ako tú, ktorá konala - čestne, zodpovedne a rozvážne,“ vraví pápež na margo klimatickej zmeny, pretože ju vníma ako globálny problém dnešnej civilizácie a nemusí sa obávať nálepky ekologického fanatika.

Pápež dal počas svojej návštevy aj odpoveď na súčasné problémy Slovenska, resp. na stav jeho spoločnosti. Napríklad v posledný deň pobytu na omši v Šaštíne povedal: „Prosím vás, zostaňte na ceste, stále! Nezastavte sa!“. A tiež vyzval ľudí, aby aj ich viera bola vždy na ceste, „aby mala nádych proroctva a bola vierou bohatou na súcit“.

Ďalej oslovil veriacich slovami: „A práve takýchto prorokov potrebuje aj dnešné Slovensko. Nejde o to, aby sme boli k svetu nepriateľskí, ale aby sme boli vo svete znamením... ...kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu Evanjelia, ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva...“

Ak o niekom možno spoľahlivo povedať, že koná spontánne, bez bočných úmyslov, potom je to pápež František. Sám o sebe tvrdí, že je hriešnym človekom. Stelesňuje lásku a dobro natoľko dojemne, že len málokoho necháva chladným – dokáže osloviť veriacich i neveriacich, inovercov, možno aj zarytých ateistov. Človek by až uveril pocitu, že by bol svet lepší, keby mal každý možnosť osobne pohovoriť pár minút s pápežom. Alebo keby boli všetci aspoň trochu takí ako on. A aj keď to samozrejme možné nie je, azda nejaká stopa tohto úprimného dobra Slovensku – i súčasnému svetu – pomôže.