Jánovi Pavlovi II. hovorili mnohí „náš pápež“, ako v rozhovore pre TASR povedal historik Patrik Dubovský. Svätý otec vedel ľudí nadchnúť, povzbudiť a spájať. Dokázal ich osloviť neformálne. A nepochybne ho za „svojho“ považovali nielen katolíci, ale aj veriaci iných konfesií, ba aj neveriaci. Jeho veľkou témou bol ekumenizmus. (Roztrieštenosť sa protiví Kristovej vôli – je svetu na pohoršenie a na ujmu ohlasovaniu evanjelia.)

Vďaka týmto osobnostným kvalitám spolu s rozhľadom a osobnou odvahou prispel Ján Pavol II. významnou mierou k pádu komunistického režimu.

Nie náhodou práve vieru a slobodu, považoval komunistický režim za svojich úhlavných nepriateľov. Nie náhodou prenasledoval duchovných, zatváral kláštory aj predstaviteľov cirkví. A nie náhodou práve kresťanský disent na Slovensku efektívne podkopával zdanlivo pevné základy totalitného zriadenia.

To všetko bolo možné v čase, keď ľudia, veriaci, menej veriaci i neveriaci, držali pokope. Na pamätnú Sviečkovú manifestáciu na Hviezdoslavovom námestí predsa mnohí išli z náboženských i z občianskych pohnútok – pretože považovali za životne dôležitú nielen náboženskú, ale aj občiansku slobodu. Slobodu pre každého. Slobodu, ktorá je nedeliteľná, je iba jedna.


Lolek a Bolek – príklad nevinnosti
Za pripomenutie to všetko – vrátane osobnosti Jána Pavla II. ktorý sa narodil pred 100 rokmi – stojí práve preto, že dnes akoby si ľudia prestali rozumieť. Prestali si rozumieť veriaci a neveriaci, konzervatívci a liberáli. Sloboda jedných irituje a uráža tábor druhých. Ekumenizmus v tom laickom a najširšom slova zmysle je zabudnutý.

Kam sa posunula úroveň verejnej diskusie, naznačí príklad: Staršia generácia si nepochybne pamätá na kreslený seriál Lolek a Bolek. Pochádza z Poľska, dnešnej bašty konzervativizmu. A vznikol za hlbokej totality. V jednom z dielov chlapci neúspešne stopujú. Keď vidia mladú atraktívnu stopárku v luxusnom aute, pochopia, že žena má v tejto disciplíne väčšie šance. Najprv jeden a potom druhý teda skúšajú šťastie tak, že si oblečú sukňu a v ženskom odeve krútia bokmi. Nevinný detský žart, na ktorom sa diváci po celé roky smiali – bez akéhokoľvek náznaku sexuality, či nebodaj mravného úpadku.

Keď pred časom chceli akciu na podobnom princípe zorganizovať študenti istého bratislavského gymnázia, spustil sa hon na čarodejnice. Na sociálnych sieťach horliví zástancovia mravnosti školu doslova lynčovali.


Nie sme všetci rovnakí
No iste, samotný Ján Pavol II. bol v hodnotových otázkach (aj v otázkach sexuality) konzervatívny, odmietal kondómy, interrupcie, homosexuálne partnerstvá. Asi ani nemôžeme čakať, že akokoľvek moderný Svätý otec pôjde pochodovať na Pride. Veď o to ani nejde.

Ide o to, že akokoľvek významné sú hodnotové otázky – povedzme práva LGBTI osôb alebo ochrana života pred narodením – nikdy na ne nebudú mať všetci rovnakú odpoveď. Nie je to možné. Nikdy totiž nebudeme všetci rovnakí. Nikdy nebudú všetci katolíci ani luteráni ani židia ani neveriaci. Nikdy nebudú všetci heterosexuáli ani homosexuáli. Nikdy nebudú všetci konzervatívni ani všetci liberáli. A nikdy nebudú všetci veriacimi a ani ateistami.

Môžu, ba musia, o týchto témach diskutovať. Ale ešte pred pár rokmi nám takáto diskusia nijako nebránila v tom, aby sme spoločne – bez ohľadu na konfesiu, pohlavie či sexuálnu orientáciu – dokázali poraziť komunizmus. A o dekádu neskôr mečiarizmus. Otvorená a rôznorodá spoločnosť dokázala veľké veci.

Ak sa ale rozdielnosti stanú prioritou, či dokonca predmetom nezmieriteľného sporu, komunikácia a spolupráca sa končí. To sa presne deje dnes. Konsenzus v rozmanitosti je preč. Verejná diskusia sa znížila k obsedantnému prepieraniu toho, kto s kým spí, kto to ako „robí“, kto interrupcie odmieta a kto ich pripúšťa resp. v akých prípadoch ich pripúšťa. A či si študenti z recesie môžu obliecť ženské šaty ako Lolek a Bolek pred 50 rokmi.

Konzervatívna vládna koalícia v parlamente nemá liberálnu opozíciu, ako by diktovala logika, lež ešte konzervatívnejšiu. V NR SR, ako už vieme od čias Istanbulského dohovoru, sa navyše rysujú črty iného naprieč stranami sa rozprestierajúceho zoskupenia – ku ktorému sa účelovo hlási Smer.

Pre vládnuce strany to bude politická skúška. (Obyčajní ľudia síce vyhlásili, že sa nepridajú k tzv. konzervatívnej koalícii Smeru a kotlebovcov, no pravdu odhalia konkrétne hlasovania. Anna Záborská už teraz v spojitosti so sprísnením interrupcií avizuje: „Nájde sa dosť kresťanov v parlamente? Mám nádej, že to tak bude. Musíme ísť krok za krokom.“)


Prečo svet skonzervatívnel?
Sto rokov od narodenia Karola Wojtylu a 30 rokov od porážky komunistického systému, rozhorel sa boj medzi konzervatívcami a liberálmi (zjednodušene povedané) – boj, ktorý nemá víťaza a jeho jediným výsledkom je paralyzovanie spoločnosti a znižovanie jej schopnosti reagovať na závažné civilizačné témy.

Netýka sa to len Slovenska. Podľa prieskumov napríklad v rámci Európy majú k ľuďom s odlišnou sexuálnou orientáciou najviac odmietavý vzťah obyvatelia postkomunistických štátov, pričom prvenstvo patrí Slovensku. Je to iba jeden z ukazovateľov, ale o tolerancii hovorí veľa. A čiastočne vyvracia obvyklé vysvetlenie, že „skonzervatívnenie“ sveta a či Európy je odpoveďou na prílišné rozmáhanie sa liberalizmu.

Nie celkom. Už dlhší čas sme svedkami toho, ako sa radikalizujú umiernené časti spoločnosti usadené v širokej a pestrofarebnej škále medzi ortodoxnými svätuškármi a bezhraničnými voľnomyšlienkármi. Ako sa spomínaná – a vo svojej podstate večná – diskusia mení na konflikt, ako sa vyhrocujú postoje a pritvrdzujú slová aj činy (viď trestné stíhanie spisovateľa a publicistu Michala Havrana).

Medzi veriacich pociťujúcich odcudzenie od príliš „svetských“ médií sa ako had s toxickým jablkom dezinformácií votreli šíritelia konšpiračného evanjelia. Teda nemožno podceňovať fakt, že vývoj má propagandistické a hybridné pozadie. A paradoxne, kým kedysi boli sloboda a viera spoločnými nepriateľmi totality, dnes sa neraz sloboda označuje za nepriateľa viery.

Pre európsku i slovenskú spoločnosť to znamená víziu ďalšej rozdrobenosti a ochromenia. S výzvami, ktoré nás v 21. storočí čakajú, totiž nepohneme, ak to, čo nás delí, bude dôležitejšie, než to, čo nás spája. Možno by bolo treba viac osobností rozmeru „nášho pápeža“, alebo aj terajšieho Svätého otca Františka. Či už by mali sutanu alebo tričko. Ibaže také sa rodia raz a či pár razy za sto rokov.