Vláda Igora Matoviča vbehla či skôr bola vhodená do natoľko náročného a nepredvídateľného koronavírusového terénu, že vypracovanie a schválenie jej programu vo všetkých ostatných otázkach pôsobí skôr ako vedľajší úväzok. Avšak v deň D, keď Matovičov kabinet získal dôveru poslancov NR SR a opiera sa o viac než 90 poslaneckých hlasov, sa pozornosť spoločnosti začína predsa len upriamovať aj na iné veci, než je vírusové ochorenie.

Zároveň sa nová vláda môže opierať už nielen o svoje sľuby, ale aj o doterajšie skutky, ktoré si vyžiadal boj proti pandémii. A nech už ich hodnotíme akokoľvek a s akýmikoľvek pripomienkami, predstavovali skúšku, v ktorej kabinet v zásade obstál. To je aj jeho výhodou v celej nevýhodnej situácii.

Málokto si totiž zrejme prečíta celé Programové vyhlásenie vlády, ale hodnotí skôr konkrétnych ľudí – to, čo robia, čo hovoria (áno, žiaľ aj to, a veľmi pozorne!) a tiež, čo robili doteraz. Z tohto pohľadu je Matovičova vláda oveľa čitateľnejšia, než povedzme často skloňované i kritizované duševné pochody jej predsedu.

Obnova konsenzu
Ako príklad možno uviesť takú kľúčovú oblasť, akou je zahraničná politika. Najskôr zacitujme: „Slovenská republika vníma ako najakútnejšie vonkajšie výzvy: pásmo pretrvávajúcej nestability na hraniciach EÚ... porušovanie či odklon od základných noriem medzinárodného práva a princípov povojnovej európskej architektúry... tradičné a nové hybridné formy hrozieb.“ Pripojme tiež sľub, že „vláda sformuluje základné ciele bezpečnostnej a obrannej politiky v aktualizovanej bezpečnostnej stratégii a obrannej stratégii SR“ a že dokument „predloží do NR SR najneskôr v roku 2017“.

Áno, toto všetko avizovala vláda Roberta Fica, keď nastupovala v roku 2016. A hoci oficiálne neustúpila zo svojej zahraničnopolitickej línie – a napríklad počas slovenského predsedníctva v EÚ sa hrdo hlásila k jadru Únie – postupne dopustila rozpad konsenzu v oblasti medzinárodnej politiky a eróziu prozápadnej orientácie Slovenska. Miroslav Lajčák na čele svojho rezortu sa stával osamelým vojakom tým viac, čím aktívnejšie sa zahraničných tém zmocňovali Andrej Danko či Ľuboš Blaha. A Návrhy obrannej stratégie a bezpečnostnej stratégie neprijal parlament ani do konca volebného obdobia...

Preto v programe súčasnej vlády stojí za vyzdvihnutie bod: „Obnovíme zahraničnopolitický konsenzus. Rozdielne názory sú súčasťou demokracie, komunikovať s verejnosťou a partnermi však budeme tak, aby nevznikali pochybnosti o našom smerovaní.“

Aj keď niektoré pasáže vládneho programu vyznievajú úradnícky či nejednoznačne („naša euroatlantická orientácia je zároveň vyjadrením toho, že napriek chybám a nedostatkom, neexistuje lepšia alternatíva“) a hoci takisto existuje predpoklad, že taký Boris Kollár si v zahraničnej politike „pôjde svoje“ (jedine, že by v jeho srdci odzneli sympatie k Salvinimu, LePenovej), predsa len existuje reálny predpoklad, že sa základný cieľ – teda obnova zahraničnopolitického konsenzu – podarí. A to aj s prihliadnutím na portfólio skúseností a postojov ľudí, ktorí vedú kľúčové rezorty (diplomacia, obrana).


Návrat do normálu
O podobný princíp možno oprieť očakávania aj v ďalších oblastiach. Teda, že sa napríklad korupcia nebude prikrývať, ale odhaľovať a stíhať. Hoci treba jedným dychom dodať, že policajné akcie smerujúce k podozreniam v Štátnych hmotných rezervách, alebo v Pôdohospodárskej platobnej agentúre, by asi premiér nemal nazývať svojimi skalpami – a tiež, že sa v polícii, prokuratúre a justícii prebudili zdravé tendencie už po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a nie až po voľbách. Ale samozrejme – na to, či prostredie praje zákonnosti alebo nie, má určujúci vplyv vláda.

Takisto sa dá očakávať, že normálne bude prírodu chrániť a nie ničiť – a to opäť vzhľadom na profily, ale aj na prvé kroky ministra pôdohospodárstva Mičovského a ministra životného prostredia Budaja (personálne výmeny na čele Štátnych lesov či Štátnej ochrany prírody a prešetrovanie podozrivých zmlúv).

Zhrnuté a podčiarknuté: Určite je čo vytknúť vládnemu programu a s najväčšou pravdepodobnosťou bude čo pripomínať aj na margo jeho plnenia či neplnenia. Novú vládu navyše čakajú skôr ťažké než jednoduché časy. Jej východisková pozícia a jej prvé týždne však zodpovedajú tomu, čo bolo jej hlavným mottom – teda očakávaniu zásadných zmien.

Pozor na slová
Výhodou koalície tiež je, že má oproti sebe opozíciu v podobe opotrebovaného Smeru (hoci z filozofického hľadiska si možno klásť aj otázku, či by kvalitná opozícia nemala byť pre vládu skôr požehnaním).

Ak sa dnes Fico rozhorčuje, nazýva Matoviča bláznom a vládny program prirovnáva k sci-fi, má na to právo – veď to patrí do výbavy opozičného politika. Ale jeho slová vyznievajú krajne nepresvedčivo v čase, keď ešte ani nezaschol náter po dvanásťročnom maľovaní obrazu Slovenska podľa vízií a potrieb Smeru. Môžeme sa právom pýtať, či je touto inou alternatívou, za ktorou sa nám má cnieť, kičurovské vedenie štátnych hmotných rezerv, kaliňákovsko-gašparovské vedenie polície... A tiež, či máme úprimne poľutovať štátnych úradníkov alebo sudcov podozrivých resp. obvinených z korupcie, že už naďalej nemôžu nerušene robiť svoj biznis, atď, atď... Zoznam by bol až priveľmi dlhý.

Vláda Igora Matoviča sa v tejto chvíli opiera o spoľahlivú väčšinu v parlamente. Do akej miery sa bude opierať aj o dôveru občanov, závisí už nielen od jej skutkov, ale aj od výberu slov (vrátane dnes už okrídleného výrazu „múdrosráč“). Na hodnotenie skutkov bude ešte dostatok času, ale negatívny účinok zle zvolených slov býva okamžitý.