Bratislava 28. novembra (Teraz.sk) – V správnej spoločnosti by sme už pieseň Pravda víťazí vôbec nemali púšťať. Ešte aj dnes sú však ľudia, ktorí bojujú s krutosťou, akýmsi útlakom, nespravodlivosťou a nemajú to ľahké. V rozhovore pre Teraz.sk to povedal textár, dramaturg a producent Martin Sarvaš.

Na albume skupiny Elán Živých nás nedostanú je pesnička s vašim textom Páni pripime. Práve túto pesničku si veľmi obľúbili nielen fanúšikovia, ale i samotný Jožo Ráž. Dávnejšie ste spomínali, že text má veľmi osobné autobiografické črty. Môžete byť konkrétnejší?
Už dávnejšie sme s mojimi dobrými priateľmi našli znova cestu k jednému partizánskemu bunkru, ktorý sa nachádza nad Starými Horami a dá sa k nemu dostať aj zo Šachtičiek nad Banskou Bystricou. Otec tam pôsobil v počas bojov SNP, tajne tam tlačili časopis Mor ho! No a práve tie jeho spomienky na kruté boje sa mi v podstate začali prelínať so súčasnosťou. Skrátka, že aj dnes ešte stále sú ľudia, ktorí bojujú s krutosťou, akýmsi útlakom, nespravodlivosťou, no je ich čoraz menej a nemajú to ľahké. Podstatnú úlohu pri písaní tohto textu zohľadnili aj Jožove postoje a názory. No a skvele sa mi to všetko hodilo na výbornú hudbu Jana Baláža.

Bez okolkov sa dá povedať, že aj vy v podstate patríte presne k tým ľuďom, o ktorých v spomínanom texte píšete. Stačí si iba spomenúť na novembrové udalosti spred takmer 30. rokov. Ako ste videli tie vtedajšie búrlivé udalosti? Ako vidíte stav našej spoločnosti dnes?
V tých časoch som si z geopolitického hľadiska nedokázal vôbec predstaviť, že sa u nás niečo také môže odohrať. No a práve preto sme sa z tej virtuálnej reality našich pesničiek a videoklipov zrazu ocitli v tej prevratnej atmosfére priamo naživo. Vznikla pesnička Loď do neznáma, ktorá je veľmi aktuálna aj dnes. Mali sme veľké šťastie, že práve to, čo sme spievali sme aj zároveň žili. Nech si hovorí kto chce čo chce, myslím si, že aj dnes bude odvážlivcov v boji za lepší svet a život pribúdať. Aj napriek všemožným negatívam, s ktorými sa stretávame na dennom poriadku, buďme radi, že žijeme v relatívne prijateľných pomeroch a v mieri.

Platí to všetko nadčasové aj o hite Pravda víťazí?
V správnej spoločnosti by sme už túto pesničku vôbec nemali ani púšťať. No žiaľ, prázdni ľudia, ktorí sa nám smejú do očí, tak tí našu spoločnosť stále ovládajú a vládnu nám. Okrem toho sentimentu má aj táto pesnička stále čo povedať práve pre negatívne spoločenské javy, ktoré sú nezničiteľné.

Krátko po novembri 89 ste sa stali zakladajúcim členom Zväzu autorov a interpretov. Pomáhali ste nielen začínajúcim skupinám a spevákom, ale v podstate ste dali našej hudobnej scéne určitý poriadok a nový rozmer. Ako je to s týmto občianskym zdužením dnes?
Založením Zväzu autorov a interpretov (ZAI) sme vlastne chceli urobiť hrubú čiaru za hroziacimi spormi o tom, že všetko, čo bolo pred rokom 1989 bolo iba zlé. No a v podstate sme zrušili aj generačnú priepasť medzi jednotlivými hudobníkmi. Podarilo sa nám dostať mnoho kapiel na zahraničné festivaly a vyviesť našu muziku na západ, vyrábali sme rozhlasové hudobné programy. Ceny ZAI sme udeľovali do roku 2000. Dnes sa aktivity ZAI v súvislosti s bojom o vysoké percentuálne vysielanie pôvodnej tvorby uberajú skôr smerom k podpore aktivít hudobných redaktorov, rozhlasových staníc, klubov, festivalov. Skrátka sme zvolil takú evolučnú cestu. Skôr vyzdvihovať ľudí na opačnej strane barikády. Ukázať, že muzikanti si týchto ľudí vážia a nie tlačiť ich do kúta nejakými zákonom určenými percentami. Dnes ceny ZAI udeľujeme nie v takom širokom spektre kategórií ako kedysi, ale majú v hudobnej branži svoju prestíž.

Prečo bola iniciatíva za vyššie percento vysielania pôvodnej tvorby nešťastne zvolená?
Na jednej strane v tomto smere mojich kolegov a mnohých kamarátov chápem. Určite sa tým zvyšuje šanca na prezentáciu ich tvorby, čo by za iných okolností takmer vôbec nebolo možné. No na druhej strane si myslím, že by šéfovia, majitelia rádií ešte viac zatvrdli, ak by im to predpisoval striktne vládny zákon, nech by už tá politická nálepka s vládou jednej strany bola farebná akokoľvek. Výsledok je teraz taký, že aj po presadení tohto zákona sa gro pôvodnej hudobnej produkcie natlačilo do neskorých večerných, či nočných hodín, kde je efekt spätnej poslucháčskej väzby zanedbateľný. Práve v rádiách, kde to fungovalo prirodzene (napríklad Rádio Vlna, Jemné melódie), tam to funguje prirodzene aj ďalej.

Skôr si však myslím, že veľký dlh voči slovenskej hudbe má Slovenská televízia (RTVS). Neponúka ani jedno čisto hudobno - zábavnú reláciu, kde by si bez varenia a prezliekania sa za ženy mohol v pohode prezentovať svoju novú produkciu. Keby to bolo aspoň raz za mesiac, aj to by bol celkom slušný zázrak.

Hudobné festivaly sú výbornou možnosťou prezentácie. Už v spomínaných 90. rokoch minulého storočia ste týmto spôsobom podporovali mladú, začínajúcu scénu. Ako sa však pozeráte na novodobé zahraničné formáty televíznych talentových súťaží?
Problém týchto súťaží spočíva v tom, že dobrý je ten, kto je šťastný, keď ho vyradia v treťom kole a musí gratulovať víťazovi. Okrem toho si musí nechať aj nadávať od istých členov poroty namiesto toho, aby sa zvrtol na opätku, zmizol a predtým im ako správny rocker poriadne ,,naložil“. Ďalšou veľkou chybou je, že väčšina pesničiek sa v týchto súťažiach spieva po anglicky. Dávnejšie som začal robiť textárske semináre. Stretávam sa tu s veľkým problémom, že mladí textári sa nevedia vymaniť s osídel anglického jazyka, kde sa pri tvorbe textov ani nemusíte zaoberať obsahom... ...a o ich kvalite zvládania našej materčiny radšej pomlčím.

Ako a kde vaše textárske semináre prebiehajú?
Spočiatku som tieto semináre robil v Bratislave pre Akadémiu spevu Jara Žiga, potom pre David Hudba Musicpress. Nechodia na ne len mladí a začínajúci autori. Ak sa však dá dokopy partia ľudí so záujmom o tvorbu textov, tak za nimi prídem kdekoľvek. Aby som to ešte viac ozrejmil – mojim záujmom nie je vychovávať nejakú nastupujúcu generáciu, skôr im predostierať ako som sa k tvorbe textov prepracoval a podeliť sa s nimi o moje osobné skúsenosti. Opakujem, že väčšina tých, ktorí na semináre prichádzajú, zanedbávajú slovenský jazyk. Kto nemá v tomto smere základné vedomosti, ťažko ho budem učiť samotnej technike textárskej tvorby.

V ostatnom období sa vám darí na poli muzikálov, spevohry a hudobnej komédie. Ako vznikali texty pre stále vypredaný projekt Mama Mia?
Mám tu česť spolupracovať napríklad s pánom režisérom Sprušanským. Pôvodný slovenský muzikál je podľa mňa absolútne zbytočne zaznávaný. Ako textár som sa podieľal na muzikáloch Báthoryčka, František s Assisi...a som na to naozaj hrdý. Hoci týmto projektom chýba kvalitnejší marketing a upadli neprávom do zabudnutia.

V prípade muzikálu Mama Mia som samozrejme videl DVD, hoci som vtedy ani netušil, že s tým budem mať čo do činenia pracovne. Najprv sme samozrejme dostali pracovné podklady, hrubé scenáre. Majiteľom licencie sme museli poslať anglické preklady mojich slovenských textov na schválenie. Vznikol veľmi zaujímavý tvorivý pink- pong. Moje texty pochopiteľne nesmeli byť v rozpore s dejovou líniou a ani charakterom jednotlivých postáv. A vznikol projekt, ktorý je na dlhé mesiace dopredu vypredaný.