Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Hosťom Máriusa Kopcsaya v cykle Osobnosti Nežnej revolúcie bol František Mikloško.
Autor TASR
Bratislava 11. november (TABLET.TV) - František Mikloško bol jednou z tvárí Novembra 89, dlhé roky bol potom aktívny aj v politike. V rokoch 1990-1992 bol predsedom parlamentu za Verejnosť proti násiliu. Potom vstúpil do Kresťanskodemokratického hnutia, v ktorom pôsobil do roku 2008. Funkciu poslanca zastával nepretržite do roku 2010 a niekoľkokrát – naposledy tento rok – sa uchádzal aj o post prezidenta.
František Mikloško bol pred Novembrom 89 disidentom a aktivistom Tajnej cirkvi. Hoci sa venoval kybernetike, dobrovoľne sa vzdal odbornej kariéry a pracoval ako robotník v rôznych zamestnaniach. Nestrácal vieru, že komunistický režim musí jedného dňa padnúť.
„V prostredí tajnej cirkvi sme žili víziami. Don Bosco, zakladateľ Saleziánov, bol zázračný človek. Mal za svojho života sny – a tie sny sa mu plnili. Iba jeden mu zostal nesplnený. Bol to sen, že najneskôr sto rokov po jeho smrti Panna Mária, ktorej bol ctiteľom, urobí vo svete veľký zázrak. Don Bosco zomrel v roku 1888, takže s blížiacim sa rokom 1988 sme všetci na ten zázrak čakali. Do toho pápež Ján Pavol II. vyhlásil mimoriadny mariánsky rok. Hovoril som vtedy mladým ľuďom, aby sa pripravili, že komunizmus padne,“ povedal František Mikloško v rozhovore pre TABLET.TV.
Ani keď prišiel 17. november 1989 a ľudia vyšli na námestia, však nebolo všetko jasné. Organizátori demonštrácií dostávali správy o tom, že sa armáda či milicionári pripravujú na zásah. Udalosti sa vyvíjali veľmi spontánne.
„To hovoril aj Petr Pithart, že keď na čele s Václavom Havlom rokovali s predsedom vlády Ladislavom Adamcom, bolo vo vzduchu cítiť, že Adamec nevie, kam môže ustúpiť a oni nevedia, čo môžu žiadať. Všetci čakali, čo urobí Sovietsky zväz a jeho vojská u nás. Až potom sa ukázalo, že to naozaj padá. Pre mňa bol ten moment až na Vianoce 1989. Z ústavy bol vypustený článok o vedúcej úlohe strany a mal som pocit, že sloboda prichádza,“ povedal František Mikloško.
Federálny parlament odhlasoval 29. novembra vypustenie článku 4 z Ústavy – práve to bol článok, ktorý Komunistickej strane Československa zabezpečoval mocenský monopol, pretože ju definoval ako vedúcu politickú silu. Podľa Mikloška však kľúčovú úlohu zohrali slovenskí komunisti, pretože návrh na tento krok schválili už na svojom zasadnutí 26. a 27. novembra
„Generálny štrajk bol vyhlásený na 27. novembra a noc predtým zasadalo ÚV KSS. A v pondelok ráno som užasol, keď som počul v správach, že ÚV KSS prijal uznesenie, že odporúča, aby bol článok 4 zrušený,“ dodal František Mikloško.
Podľa jeho názoru sa prejavilo, že na Slovensku nebol veľký podiel komunistov z presvedčenia, čo doložil aj kurióznou príhodou z roku 1968:
„Vtedy sa hovorilo, že bude koniec sveta. V jednej obci na Slovensku zasadal v tomto období miestny výbor komunistickej strany. V susednej miestnosti sa ozvala obrovská rana. Predseda strany vbehol pod stôl a začal kričať – panebože, ja nie som komunista, ja sa len tak robím. Nakoniec sa ukázalo, že praskla kuchta. Myslím, že toto boli slovenskí komunisti. Keď videli, že sa niečo chveje, tak zakričali – panebože my nie sme komunisti, my sa len tak robíme. Komunizmus sa v prvom období ujal ako prejav zloby z obdobia II. svetovej vojny. Potom si myslím, že to bol pragmatizmus a karierizmus a na Slovensku nás ideovo komunizmus nikdy nezasiahol tak, aby boli ľudia ochotní zaň zomierať. Za tie stáročia našich dejín sme prijali skôr filozofiu prežitia.“
Ako politik strávil František Mikloško dvadsať rokov v parlamente. Zažil chvíle napätia na jeseň roku 1990, keď vypukli nepokoje a protesty v súvislosti s prijímaním jazykového zákona. Druhý raz to bolo na jar roku 1991, keď vyvolalo vášne odvolanie Vladimíra Mečiara z postu premiéra. Vzopätie nacionalizmu krátko po porevolučnej eufórii ho prekvapilo. Podľa jeho názoru mohlo ísť o fenomén, ktorý bol v spoločnosti vždy prítomný, ale ponúka sa aj iné vysvetlenie.
„Tí ľudia, ktorí boli v Novembri bokom a čakali ako to dopadne, napríklad mnohí komunisti, odrazu zistili, že sú na vedľajšej koľaji. Bolo pre nich veľmi prijemné naskočiť na nacionalistickú vlnu. A vrátili sa naspäť triumfálne. Napokon citát Vladimíra Mináča, že ´ako komunista som v živote zlyhal, ale ako Slovák stojím na prahu nových dejín,´ ten hovorí za všetko o tejto triumfálnej premene, ktorá ich vrátila na mocenskú trajektóriu,“ povedal František Mikloško. Ako dodal, s odstupom tridsiatich rokov je tiež jasné, že sa na Slovensku udomácnia potreba hľadať si nepriateľa.
„Nenaučili sme sa žiť bez nepriateľa, lebo to je veľmi ťažké. Keď nemáte nepriateľa, musíte ukázať, čo je vo vás, musíte vytvárať nejaké hodnoty. To je ešte obrovská úloha Nežnej revolúcie, aby sa naše generácie dokázali zbaviť vízie nepriateľa a aby sme skúsili žiť normálne,“ povedal František Mikloško v rozhovore pre TABLET.TV, v ktorom spomína aj na politický zápas proti „mečiarizmu“, ale hodnotí tiež súčasné neporozumenie medzi liberálnou a konzervatívnou časťou spoločnosti.
Za najväčšie plus Novembra 89 považuje slobodu, za najväčšie mínus chamtivosť. „Nad Slovenskom stále visí akýsi otáznik, vždy tu budú ľudia, ktorí sú schopní ho rozkradnúť a rozvrátiť, takže o Slovensko treba stále zápasiť,“ uzavrel rozhovor František MIkloško, ktorý vidí nádej v mladej generácii.
František Mikloško bol pred Novembrom 89 disidentom a aktivistom Tajnej cirkvi. Hoci sa venoval kybernetike, dobrovoľne sa vzdal odbornej kariéry a pracoval ako robotník v rôznych zamestnaniach. Nestrácal vieru, že komunistický režim musí jedného dňa padnúť.
„V prostredí tajnej cirkvi sme žili víziami. Don Bosco, zakladateľ Saleziánov, bol zázračný človek. Mal za svojho života sny – a tie sny sa mu plnili. Iba jeden mu zostal nesplnený. Bol to sen, že najneskôr sto rokov po jeho smrti Panna Mária, ktorej bol ctiteľom, urobí vo svete veľký zázrak. Don Bosco zomrel v roku 1888, takže s blížiacim sa rokom 1988 sme všetci na ten zázrak čakali. Do toho pápež Ján Pavol II. vyhlásil mimoriadny mariánsky rok. Hovoril som vtedy mladým ľuďom, aby sa pripravili, že komunizmus padne,“ povedal František Mikloško v rozhovore pre TABLET.TV.
Ani keď prišiel 17. november 1989 a ľudia vyšli na námestia, však nebolo všetko jasné. Organizátori demonštrácií dostávali správy o tom, že sa armáda či milicionári pripravujú na zásah. Udalosti sa vyvíjali veľmi spontánne.
„To hovoril aj Petr Pithart, že keď na čele s Václavom Havlom rokovali s predsedom vlády Ladislavom Adamcom, bolo vo vzduchu cítiť, že Adamec nevie, kam môže ustúpiť a oni nevedia, čo môžu žiadať. Všetci čakali, čo urobí Sovietsky zväz a jeho vojská u nás. Až potom sa ukázalo, že to naozaj padá. Pre mňa bol ten moment až na Vianoce 1989. Z ústavy bol vypustený článok o vedúcej úlohe strany a mal som pocit, že sloboda prichádza,“ povedal František Mikloško.
Federálny parlament odhlasoval 29. novembra vypustenie článku 4 z Ústavy – práve to bol článok, ktorý Komunistickej strane Československa zabezpečoval mocenský monopol, pretože ju definoval ako vedúcu politickú silu. Podľa Mikloška však kľúčovú úlohu zohrali slovenskí komunisti, pretože návrh na tento krok schválili už na svojom zasadnutí 26. a 27. novembra
„Generálny štrajk bol vyhlásený na 27. novembra a noc predtým zasadalo ÚV KSS. A v pondelok ráno som užasol, keď som počul v správach, že ÚV KSS prijal uznesenie, že odporúča, aby bol článok 4 zrušený,“ dodal František Mikloško.
Podľa jeho názoru sa prejavilo, že na Slovensku nebol veľký podiel komunistov z presvedčenia, čo doložil aj kurióznou príhodou z roku 1968:
„Vtedy sa hovorilo, že bude koniec sveta. V jednej obci na Slovensku zasadal v tomto období miestny výbor komunistickej strany. V susednej miestnosti sa ozvala obrovská rana. Predseda strany vbehol pod stôl a začal kričať – panebože, ja nie som komunista, ja sa len tak robím. Nakoniec sa ukázalo, že praskla kuchta. Myslím, že toto boli slovenskí komunisti. Keď videli, že sa niečo chveje, tak zakričali – panebože my nie sme komunisti, my sa len tak robíme. Komunizmus sa v prvom období ujal ako prejav zloby z obdobia II. svetovej vojny. Potom si myslím, že to bol pragmatizmus a karierizmus a na Slovensku nás ideovo komunizmus nikdy nezasiahol tak, aby boli ľudia ochotní zaň zomierať. Za tie stáročia našich dejín sme prijali skôr filozofiu prežitia.“
Ako politik strávil František Mikloško dvadsať rokov v parlamente. Zažil chvíle napätia na jeseň roku 1990, keď vypukli nepokoje a protesty v súvislosti s prijímaním jazykového zákona. Druhý raz to bolo na jar roku 1991, keď vyvolalo vášne odvolanie Vladimíra Mečiara z postu premiéra. Vzopätie nacionalizmu krátko po porevolučnej eufórii ho prekvapilo. Podľa jeho názoru mohlo ísť o fenomén, ktorý bol v spoločnosti vždy prítomný, ale ponúka sa aj iné vysvetlenie.
„Tí ľudia, ktorí boli v Novembri bokom a čakali ako to dopadne, napríklad mnohí komunisti, odrazu zistili, že sú na vedľajšej koľaji. Bolo pre nich veľmi prijemné naskočiť na nacionalistickú vlnu. A vrátili sa naspäť triumfálne. Napokon citát Vladimíra Mináča, že ´ako komunista som v živote zlyhal, ale ako Slovák stojím na prahu nových dejín,´ ten hovorí za všetko o tejto triumfálnej premene, ktorá ich vrátila na mocenskú trajektóriu,“ povedal František Mikloško. Ako dodal, s odstupom tridsiatich rokov je tiež jasné, že sa na Slovensku udomácnia potreba hľadať si nepriateľa.
„Nenaučili sme sa žiť bez nepriateľa, lebo to je veľmi ťažké. Keď nemáte nepriateľa, musíte ukázať, čo je vo vás, musíte vytvárať nejaké hodnoty. To je ešte obrovská úloha Nežnej revolúcie, aby sa naše generácie dokázali zbaviť vízie nepriateľa a aby sme skúsili žiť normálne,“ povedal František Mikloško v rozhovore pre TABLET.TV, v ktorom spomína aj na politický zápas proti „mečiarizmu“, ale hodnotí tiež súčasné neporozumenie medzi liberálnou a konzervatívnou časťou spoločnosti.
Za najväčšie plus Novembra 89 považuje slobodu, za najväčšie mínus chamtivosť. „Nad Slovenskom stále visí akýsi otáznik, vždy tu budú ľudia, ktorí sú schopní ho rozkradnúť a rozvrátiť, takže o Slovensko treba stále zápasiť,“ uzavrel rozhovor František MIkloško, ktorý vidí nádej v mladej generácii.
