Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prežil koncentrák v Seredi, Auschwitz-Birkenau, pochod smrti, tábor Budy i Buchenwald. Do bývalého tábora v Seredi sa dostal pred 74 rokmi, kde strávil dva a pol roka svojho života. mal iba 9 rokov.
Autor TASR
Sereď 27. novembra (TASR) – Svedectvá preživšieho z čias druhej svetovej vojny by mali byť ponaučením najmä pre mladú generáciu. "Myslím si, že z môjho života sa dá poučiť, aby sa také niečo ako holokaust, už viac nezopakovalo. Budúca generácia by si mala z toho zobrať to, že sa nesmie poddať, aj keď človek trpí, je hladný či sa dostal do bezvýchodiskovej životnej situácie. Vždy treba hľadať možnosť, ako ďalej žiť." Odkazuje mladej generácii preživší holokaustu Naftali Fürst, ktorého familiárne prezývajú Ďurko.
Prežil pracovný a koncentračný tábor v Seredi, Auschwitz-Birkenau, pochod smrti, tábor Budy i Buchenwald. Do bývalého tábora v Seredi sa dostal pred 74 rokmi, kde strávil dva a pol roka svojho života. Vtedy mal iba deväť rokov.
"Prešli už tri generácie a teraz tu stojím opäť. Všetko to tu prežívam znova. Vidím appelplatz, baraky, viem presne, kde som vtedy spal, kde sme pracovali. Je to veľmi emotívny zážitok. Ale chodím sem, pretože vždy tu stretnem ľudí, ktorých to zaujíma. A dúfam, že to pomôže," vyjadril svoju nádej preživší počas svojej stredajšej (23.11.) návštevy Múzea holokaustu v Seredi.
Uviedol, že pri spomienke na Sereď sa mu vybavia najmä tri zážitky. "Prvým je, keď sme naraz všetci museli ísť počas noci z barakov von a museli sme utekať do kruhu, pričom nás bili. Trvalo to niekoľko hodín. Vtedy v Seredi zomrelo aj niekoľko ľudí," spomína si Fürst.
Apely boli druhou strašnou spomienkou, počas nich sa vyberali ľudia na transporty. Podľa jeho slov to bolo niečo strašné, pretože ľudia nevedeli, či sa majú postaviť do prvej či druhej rady, vždy to bola neistota, čo má človek robiť. Poslednou spomienkou bolo, keď ich naložili do vagóna.
Šesťdesiat rokov mlčal, nenavštívil Nemecko ani Rakúsko a ani nerozprával po nemecky napriek tomu, že to bol jeho materinský jazyk. O tom, čo prežil, začal rozprávať, až keď ho pozvali do Buchenwaldu na výročie oslobodenia. "Môj brat bol ten, ktorý o tom rozprával, ja som mlčal. Avšak po tom, čo zomrel, rozhodol som sa, že je potrebné v rozprávaní pokračovať, lebo na také veci sa nemôže zabudnúť," zdôraznil, pričom rozprávanie o minulosti považuje za svoje poslanie a povinnosť.
V otázke extrémizmu a antisemitizmu vyjadril obavy. "Viem povedať len toľko, že čím viac rozprávam svoje zážitky z obdobia holokaustu, tým viac antisemitov sa vynára. To mi robí veľkú starosť. Žiaľ, vidím, že napriek tomu, čo sme prežili a koľko ľudí už zomrelo, ľudia sa nepoučili," konštatoval.
Prežil pracovný a koncentračný tábor v Seredi, Auschwitz-Birkenau, pochod smrti, tábor Budy i Buchenwald. Do bývalého tábora v Seredi sa dostal pred 74 rokmi, kde strávil dva a pol roka svojho života. Vtedy mal iba deväť rokov.
"Prešli už tri generácie a teraz tu stojím opäť. Všetko to tu prežívam znova. Vidím appelplatz, baraky, viem presne, kde som vtedy spal, kde sme pracovali. Je to veľmi emotívny zážitok. Ale chodím sem, pretože vždy tu stretnem ľudí, ktorých to zaujíma. A dúfam, že to pomôže," vyjadril svoju nádej preživší počas svojej stredajšej (23.11.) návštevy Múzea holokaustu v Seredi.
Uviedol, že pri spomienke na Sereď sa mu vybavia najmä tri zážitky. "Prvým je, keď sme naraz všetci museli ísť počas noci z barakov von a museli sme utekať do kruhu, pričom nás bili. Trvalo to niekoľko hodín. Vtedy v Seredi zomrelo aj niekoľko ľudí," spomína si Fürst.
Apely boli druhou strašnou spomienkou, počas nich sa vyberali ľudia na transporty. Podľa jeho slov to bolo niečo strašné, pretože ľudia nevedeli, či sa majú postaviť do prvej či druhej rady, vždy to bola neistota, čo má človek robiť. Poslednou spomienkou bolo, keď ich naložili do vagóna.
Šesťdesiat rokov mlčal, nenavštívil Nemecko ani Rakúsko a ani nerozprával po nemecky napriek tomu, že to bol jeho materinský jazyk. O tom, čo prežil, začal rozprávať, až keď ho pozvali do Buchenwaldu na výročie oslobodenia. "Môj brat bol ten, ktorý o tom rozprával, ja som mlčal. Avšak po tom, čo zomrel, rozhodol som sa, že je potrebné v rozprávaní pokračovať, lebo na také veci sa nemôže zabudnúť," zdôraznil, pričom rozprávanie o minulosti považuje za svoje poslanie a povinnosť.
V otázke extrémizmu a antisemitizmu vyjadril obavy. "Viem povedať len toľko, že čím viac rozprávam svoje zážitky z obdobia holokaustu, tým viac antisemitov sa vynára. To mi robí veľkú starosť. Žiaľ, vidím, že napriek tomu, čo sme prežili a koľko ľudí už zomrelo, ľudia sa nepoučili," konštatoval.
