Nemôže prekvapiť, že udalosti v Chemnitz, dvestotisícovom meste na druhej strane Krušných hôr, vzbudili taký ohlas v Česku aj v ďalších krajinách Vyšehradskej štvorky.

Vražda miestneho občana žiadateľom o azyl z Iraku napĺňa najčernejšie obavy, ktoré zdieľa značná časť tunajšej spoločnosti od roku 2015, kedy do strednej Európy zamierili prúdy migrantov z Blízkeho Východu. Nejde pritom iba o samotnú vraždu, ale tiež o rozruch, ktorý spôsobila v saskom meste Chemnitz a neskôr v celom Nemecku.

Usporadúvajú sa demonštrácie, prichádza k potýčkam s políciou, píše sa o tom, ako chuligáni z iných východonemeckých miest napádajú žiadateľov o azyl. Pozornosť vzbudzujú výroky zakladateľa iniciatívy Pro Chemnitz Martina Kohlmanna, ktorý odporúča väčšiu nezávislosť Saska od Nemecka a úzku spoluprácu s krajinami Vyšehradu, ktoré majú tú výhodu, že migrantov jednoznačne odmietajú.

Ide o mimoriadne tragický prípad. Žiadateľ o azyl z Iraku zabil miestneho občana na ulici niekoľkými ranami nožom. Jeho žiadosť pritom bola zamietnutá už pred dvomi rokmi, odvtedy ho Nemecko nedokázalo vrátiť späť, hoci sa dopustil kriminálnych činov, obchodoval s drogami a bol všeobecne považovaný za nebezpečného človeka, ktorý nenosí nôž iba pre parádu.

Vražda v Chemnitz sa tak stala exemplárnou udalosťou, ktorá rozpútala potlačované vášne, obavy a strach, ktorý od príchodov migrantov zasiahol značnú časť nemeckej spoločnosti. Tento strach má navyše potenciál, aby sa šíril aj medzi občanmi, ktorí sa boja extrémnych pravičiarov, búrlivo protestujúcich proti násilnostiam zo strany migrantov.


>Príliš málo rozumu
A rovnako, ako si nemecký štát nevie rady s odsunom odmietnutých žiadateľov o azyl, nedokáže sa vyrovnať ani s divokými protestmi v uliciach Chemnitz. „Nechali nás v tom samotných,“ vyhlásila miestna starostka Barbara Ludwigová a na jej výroku bolo dôležité zamlčané slovo „oni“.

Tým je mienená predovšetkým kancelárka Angela Merkelová, ktorá počas migračnej krízy vyhlásila „zvládneme to“. Z pohľadu starostky v Chemnitz však „oni“ nič nezvládli, iba pridelili stovky cudzincov do obcí, nech si s nimi miestni poradia. Tí však nevedia ako.

Pri pohľade z našej strany Krušných hôr je na tom pozoruhodná veľká miera nervozity, ktorá sa konfliktom v Chemnitz ventiluje. Vždy tak usporiadaná nemecká spoločnosť si naraz nevie rady a práve preto, že toľko dbá na poriadok, snaží sa neuroticky neporiadku až do najmenších detailov zbaviť. Jeden hrozný čin sám o sebe stabilitu spoločnosti neohrozuje, môže však spustiť spoločenskú zmenu, ktorej perspektíva nie je jasná ani jej protagonistom.

Sasko ani iné východonemecké spolkové krajiny nemôžu zorganizovať brexit ako Briti, čo ale chcú urobiť? Otvára sa možnosť, že budú hľadať silného vodcu, ako sa už dlhší čas snažia krajiny Vyšehradu vrátane Česka. V Nemecku však ide o iný, nebezpečnejší podnik.

Dá sa to pochopiť, keďže základom všetkého je túžba po nejakom pevnom mieste v tomto neistom svete, preto je tiež nepochybne potrebné nejaké riešenie. Napriek tomu z celej histórie plynie jedno poučenie už dnes. Problémom nie je ani tak príliš veľa žiadateľov o azyl, ale príliš málo rozumu.