Hosťom v relácii Pohľad na oblohu bol astronóm Peter Vereš, ktorý pôsobí v Centre pre malé planétky na pôde Harvardského a Smithsonovho centra pre astrofyziku v Bostone.
Autor Tablet.TV
Bratislava 21. júna (TASR/Tablet.TV) - Spojené štáty americké a NASA finančne štedro podporujú objavovanie malých planétiek v Slnečnej sústave. Za posledných 20 rokov do tejto oblasti investovali množstvo peňazí, čomu vďačíme za objavenie 98 percent doteraz známych asteroidov. V relácii Pohľad na oblohu na TABLET.TV to uviedol astronóm Peter Vereš, ktorý pôsobí v Centre pre malé planétky na pôde Harvardského a Smithsonovho centra pre astrofyziku v Bostone.
„Dôvodom výskumu blízkozemských asteroidov je riziko zrážky so Zemou. Pretože Zem bola mnohokrát trafená asteroidom, pričom išlo o zrážky rôznorodé od malých lokálnych až po katastrofické, globálne. Druhým dôvodom je, že sa pracuje na metódach ako zabrániť zrážke, keby sa takéto teleso objavilo. Tretím dôvodom je ťažba surovín z asteroidov, teda nerastov, vzácnych kovov, ale aj vody. A samozrejme je tu aj základný výskum,“ povedal astronóm Peter Vereš.
Hlavný pás asteroidov sa nachádza medzi obežnými dráhami Marsu a Jupitera, pričom ide o pozostatky stavebného materiálu, z ktorého sa budovali planéty a ktorý ostal nepoužitý. Práve tu bol objavený 1. januára 1801 prvý asteroid, dnes klasifikovaný ako trpasličia planéta, Ceres, veľká približne 950 kilometrov.
„Momentálne poznáme asi 800.000 asteroidov, teda poznáme ich dráhy a vieme, kde sa nachádzajú. Z toho asi 780.000 je v hlavnom páse. V skutočnosti ich je tam oveľa viac, pričom asi milión je väčších ako jeden kilometer,“ povedal Peter Vereš. Podľa jeho slov telesá v hlavnom páse nie sú pre Zem nebezpečné, obiehajú na svojich dráhach asi 4,5 miliardy rokov. Dá sa povedať, že Jupiter je strážca našej bezpečnosti a väčšine z nich bráni, aby sa z tejto oblasti odpútali.
„V ostatných oblastiach je oveľa menej asteroidov, ale sú tam. Niektoré pretínajú dráhu Zeme. To sú tzv. blízkozemské asteroidy, ktorým sa venujeme a vďaka ktorým NASA financuje výskum planetárnej obrany . Tie už môžu padnúť aj na Zem, na Mesiac či na iné vnútorné planéty. Je ich podstatne menej a len asi tisíc objektov je väčších ako kilometer,“ uviedol astronóm Peter Vereš.
Ako dodal, asteroidy sú veľmi malé telesá a javia sa na oblohe ako svietiaci bod, ktorý relatívne rýchlo mení polohu vzhľadom na stálice. Drobný posun v jeho polohe môže nastať už v priebehu pár minút, no ďalekohľad takýto pohyb zaznamená.
Vznikli dokonca špeciálne ďalekohľady, ktoré sa sústreďujú na odhaľovanie malých telies s rozmermi niekoľko desiatok metrov. Takéto objekty neraz „prekvapia“, keď sa objavia až v tesnej blízkosti Zeme, na druhej strane by dopad menších asteroidov spôsobil len lokálne škody, ktorým sa dá predísť. Známym príkladom je meteoroid z Čeľjabinsku, ktorý 15. februára 2013 zranil viac ako tisíc ľudí – konkrétne tlaková vlna, ktorá vznikla pri jeho výbuchu v atmosfére. Jeho rozmery boli necelých 20 metrov a z takýchto telies je objavených len zanedbateľné množstvo. NASA sa sústreďuje na objekty väčšie ako 100 metrov, ktoré pri dopade spôsobia podstatne väčšiu škodu.
V skutočnosti ešte viac asteroidov krúži v oblasti za dráhou Neptúna. Ich objavovanie sa začalo až v roku 1992, pretože dovtedy na ne pozemské ďalekohľady nedovideli.
„Odrazu sa našlo teleso, ktoré malo stovky kilometrov a nachádzalo sa za obežnou dráhou Pluta. Odvtedy sa v tejto oblasti objavilo viac než 3000 objektov. Odhaduje sa, že hmotnosť planétiek v oblasti tzv. Kuiperovho pásu je 100-krát vyššia, ako hmotnosť telies v hlavnom páse asteroidov,“ vysvetlil Peter Vereš.
Ak by Slnečnú sústavu pozoroval z diaľky hypotetický mimozemšťan, videl by ľahšie Kuiperov pás ako hlavný pás asteroidov medzi dráhami Marsu a Jupitera.
V posledných rokoch sa objavili aj planétky s veľmi výstrednými eliptickými dráhami. A niektoré sa nachádzajú nevysvetliteľne ďaleko od Slnka. Medzi nimi aj nedávno objavená planétka 2018 VG18 neoficiálne prezývaná Farout, ktorá je zatiaľ najvzdialenejším pozorovaným objektom Slnečnej sústavy a podarilo sa ju „uvidieť“ až vo vzdialenosti 120 AU.
Jej pozorovanie je zatiaľ prikrátke na to, aby sa z neho dal odvodiť tvar jej dráhy. Existujú tiež planétky, ktoré sa pri obehu dostanú do obrovských vzdialeností od Slnka, napríklad 300 km veľká planétka s prezývkou Goblin (oficiálne 2015 TG387), ktorá je k Slnku najbližšie 65 AU a najďalej sa dostane až do vzdialenosti 2000 AU, pričom jej obežná doba predstavuje 32.000 rokov.
Znamená to, že v podobných diaľkach sa nachádzajú planétky, ktoré objavia až ďalšie generácie o stovky alebo tisícky rokov, keď sa priblížia bližšie ku Slnku.
Zvláštne dráhy vzdialených transneptunických telies môžu naznačovať, že existuje hypotetická deviata planéta Slnečnej sústavy.
„Astronómovia Konstantin Batygin a Michael E. Brown z Caltechu vyslovili hypotézu o planéte, ktorá sa nachádza vo vzdialenosti 400 až 600 AU a jej veľkosť je asi 10 hmotností Zeme. Tá by dokázala usporiadať dráhy vzdialených objektov tak, ako ich pozorujeme. Vypočítali, že možno takéto teleso existuje a momentálne sa po ňom intenzívne pátra,“ doplnil v relácii Pohľad na oblohu astronóm Peter Vereš. Ako dodal, problém je v tom, že sa tzv. Deviata planéta momentálne môže nachádzať mimo dosahu súčasných ďalekohľadov.
Iným vysvetlením pre dráhy týchto zvláštnych planétiek je vplyv vnútorného Oortovho oblaku, teda pásma objektov, z ktorého do Slnečnej sústavy prilietajú aj kométy a ktorý pravdepodobne „obaľuje“ Slnečnú sústavu podobne ako šupka cibule. Oblasť Oortovho oblaku môže siahať až do vzdialenosti dvoch svetelných rokov, teda na „polcestu“ k najbližšej hviezde Proxima Centauri.
Peter Vereš je jedným zo 129 účastníkov medzinárodnej konferencie Meteoroids, ktorá sa počas tohto týždňa konala v Bratislave. Je po ňom pomenovaný asteroid Petervereš, ktorý objavili jeho kolegovia Petr Pravec a Peter Kušnirák v Ondřejove v Českej Republike a navrhli, aby planétka niesla jeho meno.
Centrum pre malé planétky v Bostone, kde Peter Vereš pôsobí, je najväčším univerzitným astronomickým ústavom v USA a sústreďuje pozorovanie planétiek z celého sveta.
„Dôvodom výskumu blízkozemských asteroidov je riziko zrážky so Zemou. Pretože Zem bola mnohokrát trafená asteroidom, pričom išlo o zrážky rôznorodé od malých lokálnych až po katastrofické, globálne. Druhým dôvodom je, že sa pracuje na metódach ako zabrániť zrážke, keby sa takéto teleso objavilo. Tretím dôvodom je ťažba surovín z asteroidov, teda nerastov, vzácnych kovov, ale aj vody. A samozrejme je tu aj základný výskum,“ povedal astronóm Peter Vereš.
Hlavný pás asteroidov sa nachádza medzi obežnými dráhami Marsu a Jupitera, pričom ide o pozostatky stavebného materiálu, z ktorého sa budovali planéty a ktorý ostal nepoužitý. Práve tu bol objavený 1. januára 1801 prvý asteroid, dnes klasifikovaný ako trpasličia planéta, Ceres, veľká približne 950 kilometrov.
Z malých telies poznáme len zlomok
„Momentálne poznáme asi 800.000 asteroidov, teda poznáme ich dráhy a vieme, kde sa nachádzajú. Z toho asi 780.000 je v hlavnom páse. V skutočnosti ich je tam oveľa viac, pričom asi milión je väčších ako jeden kilometer,“ povedal Peter Vereš. Podľa jeho slov telesá v hlavnom páse nie sú pre Zem nebezpečné, obiehajú na svojich dráhach asi 4,5 miliardy rokov. Dá sa povedať, že Jupiter je strážca našej bezpečnosti a väčšine z nich bráni, aby sa z tejto oblasti odpútali.
„V ostatných oblastiach je oveľa menej asteroidov, ale sú tam. Niektoré pretínajú dráhu Zeme. To sú tzv. blízkozemské asteroidy, ktorým sa venujeme a vďaka ktorým NASA financuje výskum planetárnej obrany . Tie už môžu padnúť aj na Zem, na Mesiac či na iné vnútorné planéty. Je ich podstatne menej a len asi tisíc objektov je väčších ako kilometer,“ uviedol astronóm Peter Vereš.
Ako dodal, asteroidy sú veľmi malé telesá a javia sa na oblohe ako svietiaci bod, ktorý relatívne rýchlo mení polohu vzhľadom na stálice. Drobný posun v jeho polohe môže nastať už v priebehu pár minút, no ďalekohľad takýto pohyb zaznamená.
Vznikli dokonca špeciálne ďalekohľady, ktoré sa sústreďujú na odhaľovanie malých telies s rozmermi niekoľko desiatok metrov. Takéto objekty neraz „prekvapia“, keď sa objavia až v tesnej blízkosti Zeme, na druhej strane by dopad menších asteroidov spôsobil len lokálne škody, ktorým sa dá predísť. Známym príkladom je meteoroid z Čeľjabinsku, ktorý 15. februára 2013 zranil viac ako tisíc ľudí – konkrétne tlaková vlna, ktorá vznikla pri jeho výbuchu v atmosfére. Jeho rozmery boli necelých 20 metrov a z takýchto telies je objavených len zanedbateľné množstvo. NASA sa sústreďuje na objekty väčšie ako 100 metrov, ktoré pri dopade spôsobia podstatne väčšiu škodu.
Mimozemšťan by videl ako prvý Kuiperov pás
V skutočnosti ešte viac asteroidov krúži v oblasti za dráhou Neptúna. Ich objavovanie sa začalo až v roku 1992, pretože dovtedy na ne pozemské ďalekohľady nedovideli.
„Odrazu sa našlo teleso, ktoré malo stovky kilometrov a nachádzalo sa za obežnou dráhou Pluta. Odvtedy sa v tejto oblasti objavilo viac než 3000 objektov. Odhaduje sa, že hmotnosť planétiek v oblasti tzv. Kuiperovho pásu je 100-krát vyššia, ako hmotnosť telies v hlavnom páse asteroidov,“ vysvetlil Peter Vereš.
Ak by Slnečnú sústavu pozoroval z diaľky hypotetický mimozemšťan, videl by ľahšie Kuiperov pás ako hlavný pás asteroidov medzi dráhami Marsu a Jupitera.
V posledných rokoch sa objavili aj planétky s veľmi výstrednými eliptickými dráhami. A niektoré sa nachádzajú nevysvetliteľne ďaleko od Slnka. Medzi nimi aj nedávno objavená planétka 2018 VG18 neoficiálne prezývaná Farout, ktorá je zatiaľ najvzdialenejším pozorovaným objektom Slnečnej sústavy a podarilo sa ju „uvidieť“ až vo vzdialenosti 120 AU.
Jej pozorovanie je zatiaľ prikrátke na to, aby sa z neho dal odvodiť tvar jej dráhy. Existujú tiež planétky, ktoré sa pri obehu dostanú do obrovských vzdialeností od Slnka, napríklad 300 km veľká planétka s prezývkou Goblin (oficiálne 2015 TG387), ktorá je k Slnku najbližšie 65 AU a najďalej sa dostane až do vzdialenosti 2000 AU, pričom jej obežná doba predstavuje 32.000 rokov.
Znamená to, že v podobných diaľkach sa nachádzajú planétky, ktoré objavia až ďalšie generácie o stovky alebo tisícky rokov, keď sa priblížia bližšie ku Slnku.
Planéta mimo dohľad
Zvláštne dráhy vzdialených transneptunických telies môžu naznačovať, že existuje hypotetická deviata planéta Slnečnej sústavy.
„Astronómovia Konstantin Batygin a Michael E. Brown z Caltechu vyslovili hypotézu o planéte, ktorá sa nachádza vo vzdialenosti 400 až 600 AU a jej veľkosť je asi 10 hmotností Zeme. Tá by dokázala usporiadať dráhy vzdialených objektov tak, ako ich pozorujeme. Vypočítali, že možno takéto teleso existuje a momentálne sa po ňom intenzívne pátra,“ doplnil v relácii Pohľad na oblohu astronóm Peter Vereš. Ako dodal, problém je v tom, že sa tzv. Deviata planéta momentálne môže nachádzať mimo dosahu súčasných ďalekohľadov.
Iným vysvetlením pre dráhy týchto zvláštnych planétiek je vplyv vnútorného Oortovho oblaku, teda pásma objektov, z ktorého do Slnečnej sústavy prilietajú aj kométy a ktorý pravdepodobne „obaľuje“ Slnečnú sústavu podobne ako šupka cibule. Oblasť Oortovho oblaku môže siahať až do vzdialenosti dvoch svetelných rokov, teda na „polcestu“ k najbližšej hviezde Proxima Centauri.
Peter Vereš je jedným zo 129 účastníkov medzinárodnej konferencie Meteoroids, ktorá sa počas tohto týždňa konala v Bratislave. Je po ňom pomenovaný asteroid Petervereš, ktorý objavili jeho kolegovia Petr Pravec a Peter Kušnirák v Ondřejove v Českej Republike a navrhli, aby planétka niesla jeho meno.
Centrum pre malé planétky v Bostone, kde Peter Vereš pôsobí, je najväčším univerzitným astronomickým ústavom v USA a sústreďuje pozorovanie planétiek z celého sveta.