Na archívnej snímke z 1. mája 1933 nemecký prezident Paul von Hindenburg (vľavo) a Adolf Hitler sa vezú v aute počas osláv Dňa práce v Berlíne. Foto: TASR/AP
Smrť jednej z najnenávidenejších postáv dejín je stále zahalená rúškom tajomstiev. 24 zubov a časť dolnej čeľuste sa doteraz chráni v malej škatuľke v archívoch Federálne služby bezpečnosti v Moskve.
Bratislava 30. apríla (Teraz.sk) - „Keď preklíname besného psa – Hitlera, ktorý pohrýzol väčšiu časť Európy, nemali by sme zabúdať ani na Stalina, ktorý tohto psa nielenže vypestoval, ale aj pustil z reťaze,“ tieto slová ruského vojenského historika Viktora Suvorova sa mi vynárajú v mysli aj teraz, keď uplynulo 75 rokov od samovraždy najkrvavejšieho zločinca v histórii ľudstva Adolfa Hitlera.
Samotná smrť i posmrtná odysea jednej z najnenávidenejších postáv dejín je však už viac ako sedem desaťročí stále zahalená rúškom tajomstiev, opradená mnohými fámami i mýtmi. Odtajnené spisy ruských archívov, ktoré desiatky rokov skrývala pred verejnosťou pečiatka „Prísne tajné“ odhaľujú dosiaľ menej známe či neznáme fakty, odkrývajú posmrtnú cestu šialenca 20. storočia, ktorý hovoril o smrti ako o najmilosrdnejšej forme života.
Krátko pred dobytím Ríšskeho snemu (Reichstagu) sa Hitler skrýval v neďalekom bunkri. V čase, keď Červená armáda bojovala približne 700 metrov od diktátorovho bunkra v ňom spáchal nacistický vodca, spolu so svojou novomanželkou Evou Braunovou, v pondelok 30. apríla 1945 v čase približne o 15.30 h. samovraždu. Prehrýzol kyanidovú kapsulu a vzápätí si strelil do hlavy pištoľou Walther 7.65. Ich telá vyniesli nacisti do jedného z kráterov pred bunkrom, poliali benzínom a zapálili. Rozkaz na spálenie vydal Hitler ešte počas svojho života. Ani živý, ani mŕtvy sa nechcel dostať do rúk Rusom, pretože sa obával, že jeho mŕtve telo budú ukazovať ako bábku po Moskve.
Na jednom zo spisov, ktorý sa nachádza v archívoch ruskej Federálnej služby bezpečnosti je na obálke meno Hitlera, pečiatka „Prísne tajné“ s hlavičkou „Ministerstvo štátnej bezpečnosti ZSSR. Záležitosť číslo: 300919“ a dátum: 5. máj 1945.
„Ja, nadporučík Alexej Alexandrovič Panasov a vojaci Čurakov, Olejnik a Serouch sme pri Ríšskom sneme, neďaleko miesta, kde boli nájdené telesné pozostatky Goebbelsa a jeho ženy, v blízkosti protileteckého krytu Hitlera, našli a zobrali dve ohorené telá – mužské a ženské. Nachádzali sa v kráteri po bombe, tri metre od vchodu do krytu zasypané zeminou,“ píše sa v správe.
Na archívnej snímke z apríla 1945 je Adol Hitler s Evou Braunovou v berlínskom bunkri. Foto: Archív TASR.Foto: TASR
Obhliadka telesných pozostatkov sa uskutočnila o tri dni neskôr 8. mája 1945 v jednej z berlínskych márnic. Aj tá je v ruských archívnych spisoch podrobne zdokumentovaná pod názvom „Akty identifikácie, súdno-medicínske vyšetrenie tiel, protokoly výsluchov svedkov“. Znalecký posudok robil hlavný patologicko-anatomický lekár Červenej armády Krajevskij spolu s tímom odborníkov.
Na snímke novinári si prezerajú repliku obývačky a pracovne Adolfa Hitlera, ktorá je súčasťou repliky časti bunkra, v ktorom strávil nacistický vodca Adolf Hitler záverečnú fázu druhej svetovej vojny. Foto: TASR/AP
V sprievodnom liste sovietski súdni lekári uviedli, že v nijakom prípade nemožno pochybovať o tom, že ide o mŕtvolu nacistického pohlavára číslo jeden. Konštatovali tak aj na základe výpovedí jeho zubného lekára a zdravotnej sestry. Práve zuby sa považujú za hlavný a jednoznačný dôkaz toho, že ide skutočne o telesné pozostatky Hitlera. Aj 24 zubov a časť dolnej čeľuste sa doteraz chráni v malej škatuľke v archívoch Federálne služby bezpečnosti v Moskve.
Sedemkrát pochovaný
Vzápätí po ukončení súdno-lekárskej expertízy a zavŕšení všetkých činností spätých s identifikáciou tiel bol Hitler pochovaný. Nie raz, ale dokonca až sedemkrát. Berlín, dedinka Buch, mestečko Finow, Rathenow, Magdeburg, Biederitz a riečka Ehle. Takáto mala byť posledná cesta otrávených a spálených pozostatkov Adolfa Hitlera.
Na nedatovanej snímke Adolf Hitler a jeho milenka Eva Braunová pózujú pred horským sídlom Berghof Foto: TASR/AP
Najdlhšie bol pochovaný v Magdeburgu, na dvore domu na Westendstrasse 36 od 13. januára 1946 do 4. apríla 1970. Avšak ani tam nenašiel zločinec pokoj, ako keby ho strašné činy, ktorých sa dopustil prenasledovali aj na „onom“ svete. Obavy vtedajšieho šéfa KGB Jurija Andropova vyvolal plánovaný odsun sovietskej posádky z okolia Magdeburgu, ktoré malo prejsť pod správu NDR, čím by sa hrob Hitlera ocitol mimo zóny sovietskeho vplyvu. Preto padlo v Moskve rozhodnutie, že jeho telesné pozostatky budú definitívne zničené. Tak sa aj čoskoro stalo. KGB spustilo prísne tajnú operáciu „Archív“.
Pod rúškom noci zo 4. na 5. apríla 1970, skrytí pod veľkým stanom, vykopali príslušníci KGB päť drevených debien, v ktorých sa nachádzali pozostatky Hitlera, jeho manželky Evy Braunovej, šéfa nacistickej propagandy Goebbelsa, jeho manželky a ich detí, ako aj náčelníka štábu Wehrmachtu generála Hansa Krebsa. Debny vybrali, poukladali na kopu, poliali benzínom a zapálili. Po hodine pozmetali popol do vreca a vysypali do rieky Ehle pri dedinke Biederitz, ktorá sa nachádza asi 10 kilometrov od Magdeburgu...
... Je tu však jedno veľké ale. Nie všetci historici veria tejto oficiálnej verzii o smrti Hitlera a jeho posmrtnej odysey. Aj v súčasnosti sa vedú spory, či nacistický vodca skutočne spáchal samovraždu, či sa mu predsa - len nepodarilo z obkľúčeného Berlína utiecť. Tieto dohady umocňujú slová sovietskeho diktátora Stalina, ktorý v máji 1945 vyhlásil, že Hitler „nie je mŕtvy a utiekol do Španielska alebo Argentíny“.
Ruský historik Igor Osovin, odvolávajúc sa na dokumenty tvrdí, že Hitler sa mohol dostať súkromným lietadlom z obsadeného Berlína do Španielska, odtiaľ mal pokračovať na Kanárske ostrovy a z tadiaľ nabrať na ponorke kurz do Argentíny. Brehy zátoky Caleta de los Loros, ktorá sa nachádza v provincii Rio Negro mal dosiahnuť v období od júla do augusta 1945.
Na archívnej snímke presýpacie hodiny s nacistickým symbolom. V skrytej miestnosti v dome v blízkosti hlavného mesta Argentíny polícia objavila 8. júna najväčšiu zbierku nacistických artefaktov v histórii krajiny. Úrady sa domnievajú, že sú to originály, ktoré patrili vysoko postaveným nacistom v Nemecku počas druhej svetovej vojny. Foto: TASR/AP
Verziu o úteku do Južnej Ameriky, kde mal Hitler žiť pod zmeneným vzhľadom i menom ako Adolf Schütelmeier, obhajuje v knihe „Hitler v exile“ aj argentínsky historik a novinár Abel Basti a živia ju tiež britskí autori Gerrard Williams a Simon Dunstan v knihe „Sivý vlk. Útek Adolfa Hitlera“.
Ale naopak, ruský publicista a historik Vladimir Dolmatov, ktorému práve v týchto dňoch vyšla kniha „Tajomstvo smrti Hitlera“ je presvedčený o tom, že telesné pozostatky vodcu Tretej ríše boli definitívne zničené pred 50 rokmi pri Magdeburgu.
Tiež vedecký pracovník Vedecko-výskumného inštitútu vojenskej histórie Akadémie Generálneho štábu ruských ozbrojených síl, generál vo výslužbe Alexander Zdanovič minulý týždeň v rozhovore pre ruskú agentúru „RIA Novosti“ rozhodne odmietol verziu, že nacistický vodca utiekol z obsadeného Berlína. „Je to úplný nezmysel. Ešte raz môžem jasne potvrdiť a bolo to presne dokázané, že sa našlo obhorené telo práve Hitlera,“ konštatoval ruský generál Federálnej služby bezpečnosti.
Zrejme sa opieral aj o výsledky analýzy francúzskych patológov, ktorí v roku 2017 na základe najnovších metód a poznatkov opäť skúmali zuby i spodnú čeľusť Hitlera a potvrdili, že jednoznačne patrili najmasovejšiemu vrahovi moderných dejín.
