Až do 24. februára 1956 sa odvíjalo rokovanie XX. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) podľa programu. Dvanásť zjazdových dní sa odohralo podľa zvyčajného – zabehnutého scenára. Na záver si po voľbe členov vrcholných orgánov strany delegáti svorne zaspievali Internacionálu. Pre zahraničných hostí z 55 štátov sa večer uskutočnila slávnostná recepcia. Avšak tušiť, že sa bude ešte „čo-to“ diať sa dalo vycítiť z toho, že sovietskych delegátov upozornili, aby z Moskvy neodchádzali.

Nasledujúci deň ráno - 25. februára 1956 - sa zišli opäť a počas trinásteho, neverejného zjazdového dňa vybuchla doslova a do písmena politická bomba. Stal sa ňou prejav prvého tajomníka Ústredného výboru KSSZ Nikitu Chruščova nazvaný „O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch“, ktorý niektorí politológovia označujú za najdôležitejšie vystúpenie 20. storočia.

So zatajeným dychom

Viac ako 1300 delegátom čítal nový šéf Kremľa správu o zločinoch svojho predchodcu Josifa Vissarionoviča Stalina. Toho Stalina, ktorý bol aj tri roky po smrti zbožňovaný, uctievaný a velebený ako najláskavejší, najodvážnejší a najmúdrejší bojovník, ako víťaz nad fašizmom, ako ten, ktorý „prebral Rusko s radlom, ale zanechal ho s atómovou bombou“. A tu zrazu vyše štyri hodiny počúvali o tom, aký vzdialený je tento obraz realite, aké ukrutnosti napáchal.

Foto: TASR/AP

„V sále panovalo hlboké ticho. Počuť nebolo ani vŕzganie kresiel, ani kašeľ, ani šepot. Nikto nepozeral jeden na druhého, či už to bolo neočakávanosťou toho, čo sa práve stalo, či už z paniky alebo strachu. Šok bol skutočne obrovský,“ spomínal na tieto okamihy jeden z očitých svedkov Alexander Jakovlev, neskôr jeden z hlavných ideologických architektov Gorbačovovej prestavby.

Utajiť neutajiteľné nešlo

Verejnosť sa pôvodne nemala dozvedieť o kulte Stalina, o tom, aké obrovské a obludné rozmery mal jeho „veľký teror“, čistky, represie a hladomor. Počas takmer troch desiatok rokov vlády despotického vládcu, ktorý uchopil moc v roku 1924 po smrti Lenina, prišlo v Sovietskom zväze o život – podľa rôznych údajov – od dvanásť do viac ako dvadsať miliónov ľudí. Svetoznámy ruský spisovateľ Alexander Solženicyn písal dokonca vo svojom najznámejšom diele Súostrovie Gulag o 66 miliónoch obetí stalinského režimu. Mnohé z nich boli bez súdov zastrelené, ďalšie zomreli počas hladomoru a státisíce sa nevrátili z trestaneckých pracovných táborov - gulagov.

Avšak utajiť neutajiteľné jednoducho nešlo a prakticky vzápätí sa o správe Chruščova dozvedela celá krajina i zahraničie. Všade vzbudila obrovskú pozornosť.

Foto: TASR

Chruščov nepovedal celú pravdu

Mnohí si kládli, ale i kladú otázku: Prečo sa vlastne Nikita Chruščov, sám bývalý tvrdý stalinista, rozhodol ukázať pravú tvár Stalina a odhaliť jeho kult? Historici poukazujú na to, že ho k tomu viedla zmes tak zištných, ale aj úprimných motívov. Nemožno totiž nevidieť, že od roku 1934, keď ho zvolili do Ústredného výboru KSSZ bol spätý so zločinmi jedného z najkrvavejších diktátorov. Veď Chruščov pôsobil ako vedúci tajomník komunistickej strany na Ukrajine i v Moskve.

Ak sa chcel Nikita Chruščov udržať pri moci a zbaviť zodpovednosti „kolektívneho vedenia“ za hrôzy a zločiny stalinizmu, musel konať a zobrať iniciatívu do svojich rúk. Šance vystúpiť zo Stalinovho tieňa sa chopil po smrti svojho predchodcu, ktorého obvinil z masových represií a krutých prehier Červenej armády na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny.

Prejav z februára 1956 vyvoláva medzi historikmi a politológmi aj po desaťročiach nejednoznačné reakcie a mnohé polemiky i diskusie, aj „vďaka“ tomu, že Chruščov v ňom nepovedal celú pravdu a všetku vinu zvalil iba na Stalina.

Éra oteplenia

Je zrejmé, že zjazd znamenal víťazstvo Chruščova nad svojimi straníckymi protivníkmi, avšak nesporné je najmä to, že Nikita Chruščov odhalením kultu Stalina život v krajine zásadne zmenil. Obdobie jeho vládnutia sa nazýva „oteplenie“, hoci sám tento výraz, ktorý vznikol na základe rovnomennej novely Iľju Erenburga odmietal. Brány väzníc a gulagov opustili státisíce politických väzňov, mnohí boli rehabilitovaní – napríklad v rokoch 1956 až 1957 rehabilitovali viac ako pol milióna ľudí.

Pamätníci spomínajú na obdobie rokov 1953 až 1964 ako na najlepšie roky svojho života, počas ktorých Chruščov zmenil doslova všetko. Bolo to obdobie dovtedy nevídanej slobody v neslobodnej krajine. Viditeľne poľavila cenzúra v literatúre, filmovej tvorbe i výtvarnom umení a umelcom sa dýchalo oveľa ľahšie, keď už neboli nútení tvoriť v rámci stalinského socialistického realizmu.

Stalin opäť glorifikovaný

Glorifikácia Stalina však pretrváva do dnešných dní a nič na tom nezmenilo ani odhalenie jeho kultu. V marci 2019 to potvrdil prieskum rešpektovaného ruského inštitútu na prieskum verejnej mienky – nezávislého Centra Levada. Podľa neho Stalinovu úlohu v histórii krajiny ocenilo kladne až 70 percent Rusov, iba 19 percent odmietavo, čo je najvyššie pozitívne hodnotenie Stalina od začiatku meraní inštitútu. Jeho obhajcovia tvrdia, že počas historicky krátkeho obdobia premenil zaostalú krajinu na jadrovú veľmoc, a naopak kritici Stalina poukazujú na to, že to dosiahol za cenu miliónov obetí.

Foto: TASR/AP/Alexander Polegenko