Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 26. november 2024Meniny má Kornel
< sekcia Publicistika

TV DISKUSIA: Pred 70 rokmi popravili členov Bielej légie

ARCHÍVNA SNÍMKA - Pietna spomienka pri príležitosti 17. novembra - Dňa boja za slobodu a demokraciu, spojená s odhalením pomníka na hroboch komunistickým režimom odsúdených a popravených politických väzňov Alberta Púčika, Eduarda Tesára a Antona Tunegu, sa uskutočnila 18. novembra 2002 na Martinskom cintoríne v Bratislave za účasti katolíckeho kňaza Antona Srholca (vpravo). Foto: TASR Štefan Puškáš

O procese s členmi Bielej légie a poprave Alberta Púčika, Eduarda Tesára a Antona Tunegu diskustuje Pavol Demeš s hosťami, Jánom Budajom a Jánom Figeľom.

Bratislava 19. februára (TASR) – Členovia hnutia Biela légia Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár sa postavili proti komunistickému režimu, ktorý sa v tom čase ešte len etabloval. To je dôkaz, že na Slovensku existoval odpor a odboj proti komunizmu už od začiatku. Pre TASR to uviedol historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa (ÚPN). Púčika, Tunegu a Tesára popravili 20. februára 1951. V sobotu 20. februára uplynie 70 rokov od ich násilnej smrti. Dokopy bolo v procese s Bielou légiou súdených 60 ľudí, z toho bolo 48 odsúdených.



„Zápas proti komunizmu – vtedy ešte nie proti komunistickému režimu – sa začal hneď po druhej svetovej vojne. Dokonca už počas nej, keď bolo zrejmé, kde sa Slovensko ocitne v povojnovom usporiadaní, vznikla otázka ako bojovať s komunizmom, ktorý sa do tohto geopolitického priestoru dostane,“ povedal Peter Jašek.

Ako dodal, ťah komunistov k moci bol viditeľný a prinášal so sebou aj represívne opatrenia. Po 2. svetovej vojne sa Komunistická strana Československa stala súčasťou Národného frontu a na celoštátnej úrovni vyhrala voľby v roku 1946, hoci na Slovensku zvíťazila Demokratická strana.


Kontakty s tajnou službou



Pre niektorých členov odboja bol motiváciou aj nesúhlas s tým, že v roku 1945 zanikla slovenská samostatnosť. Púčik a Tunega sa angažovali ešte počas vojny v Hlinkovej mládeži. Do odboja proti komunizmu sa zapojili v roku 1945 najskôr v rámci skupiny Štefana Chalmovského, ktorú však koncom roka zlikvidovala bezpečnosť. „Časť príslušníkov tejto skupiny naozaj spolupracovala so štruktúrami bývalého ľudáckeho režimu.“ doplnil historik.

Po odhalení skupiny okolo Chalmovského sa Púčik ocitol vo väzení a v pracovnom tábore. V roku 1947 sa mu podarilo emigrovať do Rakúska a spojiť sa so štruktúrami slovenského exilu, napríklad s organizáciou Slovenský revolučný odboj, ktorá mala kontakty na vtedajšiu americkú vojenskú spravodajskú službu CIC (Counterintelligence Corps).

Vznikol plán, že Američania budú získavať informácie cez sieť informátorov na Slovensku prostredníctvom kuriérov. Púčik bol v pozícii kuriéra a jeho hlavným informátorom bol Tunega, s ktorým sa poznali od detstva. Takisto s nimi spolupracoval vojak Ľudovít Gálik a tretí popravený Eduard Tesár, ktorý pracoval na povereníctve vnútra na oddelení pasov a víz, mal teda prístup k spravodajsky cenným informáciám.


Cez hranicu na gumovom člne



Púčikovi sa podarilo až päťkrát ilegálne dostať na Slovensko na gumovom člne cez rieku Moravu, kde bola už vtedy prísne strážená hranica. Chytili ho až pri šiestej ceste. Spravodajské zložky na Púčika nasadili svojho tajného agenta, ktorý prenikol do jeho blízkosti. Vďaka tomu ho zdržali 4. januára 1949 v dome jeho priateľov vo Vajnoroch.

Už 21. mája 1949 senát Štátneho súdu v Bratislave, ktorému predsedal Ladislav Breuer, odsúdil Púčika, Tunegu a Tesára na doživotie. Prokurátor súdneho sporu Anton Rašla sa však odvolal a Najvyšší súd v Prahe v roku 1950 sprísnil rozsudok na trest smrti. Bolo zrejmé, že malo ísť o tresty exemplárne.

„Režim chcel zastrašiť spoločnosť a najmä ľudí, ktorí chceli proti komunistom aktívne vystupovať, preto siahol po absolútnych trestoch – veď len pre porovnanie, členovia Chalmovského skupiny v roku 1945 dostali oveľa miernejšie niekoľkomesačné tresty, no po pár rokoch padali za podobné skutky rozsudky smrti. Vyšetrovatelia tiež úmyselne zveličovali charakter informácií, ktoré sa Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi podarilo zozbierať,“ konštatoval historik Peter Jašek z ÚPN.

Všetci traja žiadali o milosť prezidenta republiky Klementa Gottwalda, ten však žiadosti nevyhovel.


Prebiehali aj ďalšie procesy



Tvrdý postup režimu vyplýval aj z okolností – vyostrovala sa studená vojna, represívna politika komunistov sa tiež stretávala s nevôľou medzi obyvateľmi. V roku 1949 vypukli vzbury v súvislosti s tzv. katolíckou akciou, v roku 1950 sprevádzali negatívne reakcie likvidáciu kláštorov. V roku 1951 prebiehal proces s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Pavlom Gojdičom a Michalom Buzalkom.

Ešte 17. februára 1951, teda tesne pred Púčikom, Tunegom a Tesárom, boli tiež popravení príslušníci Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) Eduard Jaško a Pavol Kalinay, ktorí dodávali informácie o prenasledovaní cirkvi biskupovi Michalovi Buzalkovi.

Súčasťou tejto totalitnej mašinérie sa stal aj prípad Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Popravili ich 20. februára 1951 ráno na nádvorí bratislavskej väznice, nasledujúci deň boli pochovaní na Martinskom cintoríne.