Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Nedela 24. november 2024Meniny má Emília
< sekcia Publicistika

Opustil Pribina Nitrianske kniežatstvo ako hrdina či ako zbabelec?

Na kombosnímke Nitriansky hrad a socha Pribinu. Foto: TASR

V jednej povesti stáli nitrianske a moravské kniežatá bok po boku a bojovali o holý život. Oveľa viac príbehov sa však zachovalo o ich vzájomnej nevraživosti.

Bratislava 7. mája (Teraz.sk/TASR) – V kvetnatom máji slávili kedysi Slovania Perúndeň – Perúnov deň. Socha tohto najvyššieho pohanského boha stála vraj v polke Zobora, chýrneho nitrianskeho vrchu. Na ňou týčil sa mocný dub, z ktorého vraj veštili pohanskí kňazi – žerci. Úctu Paromovi za blaho celého národa sem prichádzalo vzdávať i prvé známe slovanské knieža menom Pribina.

Pribina bol „prvý vladár slovenského národa, ktorým sa začínajú naše dramatické dejiny. Sídlil na hrade v Nitre, ktorá v týchto časoch menovala sa Nitrava. Územie, nad ktorým vládol, rozprestieralo sa na úrodnom Nitriansku, požehnanom Pohroní a malebnom Považí.“ Takto nejako opísal slovanské knieža Jozef Branecký v publikácii Z tisícročia.

Prvá písomná zmienka o Pribinovi sa nachádza v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov z prvej polovice 9. storočia. Predpokladá sa, že v prvých rokoch svojho vladárenia bol pohanom. Na cestu kresťanstva ho mala priviesť jeho manželka z Bavorska, ale najmä krušné životné okolnosti.

Nitra sa často nazýva slovenským Betlehemom. Odtiaľto sa začalo šíriť na všetky strany písmo ako svetlo vzdelania, kultúra, bohatstvo ducha, ale i kresťanstvo. Podľa ľudovej tradície sa práve v meste pod Zoborom mal nachádzať prvý kresťanský kostol vystavaný práve Pribinom.



Jedna z povestí hovorí o tom, že kostol dal vystavať preto, aby získal za nevestu dcéru franského markgrófa Radboda. A len čo svätostánok dokončil, poslal po ňu obrovský sprievod. Ťažko sa lúčila dievčina s matkou, s otčinou, dané slovo bolo treba dodržať. Po ceste do pohanského kniežatstva sa sprievod zastavil v hradisku pri Bratislave. Tamojšia pani rozhodla sa vymeniť franskú nevestu za svoju dcéru. Veď medzičasom na ňu Pribina privykne, splodia deti, a tak sa nitrianske knieža isto nebude sa hnevať, keď sa to raz dozvie... Vdovica časť sprievodu vyslala naspäť k Frankom, zvyšok popredala či nechala zahrdúsiť. I franskú nevestu dala skántriť. Namiesto nej vyslala do Nitravy svoju dcéru. Tá prišla k Pribinovi s novým sprievodom a konala sa veľká svadba. Pribinovi sa však zdalo zvláštne, že dievčina hovorí i jeho rečou a že sa kostolu vystavenému na jej počesť akosi vyhýba... Jedného dňa však prišiel do Nitravy ďalší veľký sprievod. Na jeho na čele kráčal franský arcibiskup Adalrámom, ktorý prišiel vysvätiť nový kostol. A po jeho boku kráčala i matka nevesty. Aké však bolo prekvapenie, keď si dcéru nenašla. A namiesto nej mal Pribina inú nevestu. Nuž, zistilo sa, že ich zamenili. Pribina vydal sa ku vdovici zistiť, kde je franská nevesta. Dozvedel sa, čo sa stalo so sprievodom, no jeho milá si napokon zachránila život útekom v lese, kde prežila vďaka svojim dobrodincom. A tak sa Pribina ženil i druhý raz, no tentokrát ešte veľkolepejšie.

Na archívnej snímke interiér Katedrály – Baziliky svätého Emeráma v Nitre.
Foto: TASR


Druhá povesť zas hovorí to, že kostol dal postaviť Pribina na želanie svojej manželky Adelaidy. Pár spájala láska, rozkol vyvolávala však rozdielna viera. Bavorská kňažná bola totiž kresťanka a v pohanskej zemi doslova chradla. A bolo to o to horšie, lebo v jej lone sa rodil nový život. Pribina bol nešťastný a urobil by všetko len preto, aby žila. Teda takmer všetko. Nebol ochotný vzdať sa viery svojich otcov. Adelaida bola smutná, no rešpektovala jeho vôľu. Želala si však miesto, kde by sa mohlo aspoň jej duši uľaviť. Presvedčila Pribinu, aby jej vystavil kostol. Tvrdila mu, že že stavbou svätostánku nezradí svoju vieru, ale z lásky podporí tú jej. A tak sa i stalo. Kostol bol napokon taký krásny, že sem z veľkých diaľok prichádzali kresťanskí pocestní. Ale nielen oni. Na cestu novej viery sa postupne vydali i mnohí slovanskí pohania.

O posviacke kostola na majetku kniežaťa Pribinu v Nitrave v rokoch 828 až 829 sa hovorí v historickom zápise z roku 870, v ktorom sa po prvýkrát spomína súčasné mesto pod Zoborom ako Nitrava. Kostol mal posvätiť salzburský arcibiskup Adalrám na pozvanie Pribinu. Arcibiskup priviezol do Nitry i ostatky mučeníka svätého Emeráma, po ktorom je pomenovaná katedrála na Nitrianskom hrade. Hoci mnohí romantickí nadšenci aj odborníci verili, že by sa legendárny Pribinov kostol mohol nachádzať v podzemí hradu, jeho existencia zostáva naďalej zahalená rúškom tajomstva.

Isté však je, že naši vtedajší predkovia už mali informáciu o Hospodinovi, a tak vierozvestci Cyril a Metod neprichádzali na úplne duchovne pusté pole. Sú o tom dochované písomné záznamy, dokonca aj v ich životopise, kde sa uvádza, že k nám už pred nimi prichádzali misie z juhu i západu Európy.

Bronzová socha kniežaťa Pribinu z r.1989 od nitrianskeho rodáka T. Bártfaya. Je postavená na pamiatku prvého slovanského kniežaťa – vladára, ktorý v tridsiatych rokoch 9. storočia postavil v Nitre prvý kresťanský kostol. Knieža zdraví návštevníkov slovanským pozdravom – mečom držaným oboma rukami pri hrudi.
Foto: Teraz.sk - Katarína Bačová


Hlavným nepriateľom Pribinu bolo moravské knieža Mojmír. Existuje však aj príbeh, ktorý ich spája. Počas jednej poľovačky na pomedzí oboch kniežatstiev stáli bok po boku Pribina i Mojmír. Ani jeden z nich však nedokázal skoliť mocného tura, ktorý sa na nich vyvalil. Život im však zachránil šuhaj menom Blatoň. Za jeho smelosť mu páni núkali kadejaké hodnosti i poklady, no on si iba želal zostať vo svojom kraji a doživotne tu hospodáriť. A tak sa i stalo. Jedného dňa vydal sa Pribina opäť do týchto končín a videl, aký je Blatoň šikovný gazda. Ustanovil ho teda pánom tohto kraju a dovolil mu vystavať si tu pevnosť pomenovanú po ňom – Blatnický hrad. A keďže to bol kraj bohatý na tury, nazval ho Turiec. Pribina svoj sľub spečatil krásnym mečom, ktorý venoval Blatoňovi a ktorý pripomína tento príbeh.



Oveľa viac príbehov zachovalo sa však o nevraživosti medzi Pribinom a Mojmírom. Jeden z nich hovorí o tom, ako Pribina musel opustiť svoje hniezdo kvôli krvilačným Bulharom. Situáciu, keď hradisko na Zobore zostalo takmer opustené, využil Mojmír. Moravské knieža a jeho armáda po ceste do Nitravy nechávali za sebou spúšť. Zvesti o zverstvách dostali sa do uší aj nitrianskym vladykom, ktorí chceli s Mojmírom vyjednávať. Napokon sa však zmobilizovali a postavili na odpor nepriateľovi. Povesť hovorí, že takmer všetci padli v boji proti obrovskej presile z Moravy. A keď sa Pribina napokon vrátil, našiel svoje hradisko znivočené. Podarilo sa mu však vykúpiť ženu, dieťa a niekoľko najvernejších druhov. Mojmír potom potupne vyhnal Pribinu z jeho domova.

Podľa inej povesti však Pribina nebol až taký nevinný. Nitrianske knieža si vraj najímalo žoldnierov, oberalo Mojmíra o obchody, ale aj podplácalo či zastrašovalo moravských vladykov, aby sa k nemu pridali. Takýmto spôsobom si vraj Pribina zväčšoval svoje územie. Nedbal vraj ani na výstrahy svojich najbližších, ktorí ho varovali, že v jeho radoch sú zradcovia. Tí sa potajme spojili s Mojmírom a prepadli Pribinu priamo v jeho hniezde. Iba zázrakom sa podarilo jemu a jeho synovi zachrániť si holý život. Mocné knieža napokon doplatilo na svoju ľahkovážnosť, ale aj nenásytnosť a s potupou opustilo Nitravu.

Existuje však aj verzia, ktorá hovorí, že Pribina sa radšej presile vzdal, než by mala zbytočne tiecť krv jeho najbližších. V každom prípade, Mojmír v roku 833 získal Nitrianske kniežatstvo a pripojil ho k svojmu panstvu, čím vzniká Veľká Morava, ktorá sa nezmazateľne zapísala do dejín nášho národa.

A čo sa stalo s Pribinom po úteku z Nitry? Jeho osudy boli naozaj krušné a dalo by sa o nich mnohé popísať. Spájajú sa však najmä s osobou franského kráľa Ľudovíta Nemca. Predpokladá sa, že kráľ Pribinovi nepomohol získať späť stratené Nitrianske kniežatstvo, resp. že to nevyšlo, a tak sa na istý čas ich cesty rozišli. Napokon však došlo k ich zmiereniu, a Pribina sa dokonca nechal pokrstiť. Neskôr dostal od kráľa územie nazývané Panónske kniežatstvo. Tu sa spolu so synom Koceľom zaslúžili o rozsiahlu kristianizáciu našich predkov. Novú vieru hlásali nielen slovom, stavaním kostolov, ale aj mečom. Pribina napokon padol v boji medzi východofranským kráľom Karlomanom s kniežaťom Rastislavom, a to za nevyjasnených okolností.

Nitra je právom považovaná za kolísku Slovákov. Avšak v meste pod Zoborom sa neodohrali najdôležitejšie deje len počas vlády kniežaťa Pribinu. Veľký význam pre náš národ mali i Rastislav a Svätopluk, ktorým sa budeme venovať v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá v nedeľu 21. mája.


Zdroje: Staré povesti slovenské, Z tisícročia: Povesti a historické články,