Bratislava 6. septembra (TASR/TERAZ.sk) - Od roku 1990 vystavoval na vyše 70 výstavách v USA, Kanade a vo viacerých krajinách Európy. Jeho obrazy sú súčasťou zbierok na Slovensku i v zahraničí. Robert Hromec (1970) patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov súčasného slovenského výtvarného umenia. "Bolo pre mňa veľmi inšpirujúce, že na newyorskej výtvarnej scéne, hoci je tam veľká rivalita, existuje tolerancia iných názorov. Je tam pravidlo, že keď sa niekto presadí, dokáže osloviť iných ľudí, treba mu zatlieskať," povedal v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky rodák zo Žiliny, ktorý deväť rokov študoval a pôsobil v USA, okrem iných inštitúcií, aj v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku.


-Výtvarní umelci do svojich diel dávajú odkazy. Čo hlavne chcete odkázať svetu svojimi obrazmi vy?-

Je veľmi dôležité, aby si človek uvedomil poslanie, ktoré mu bolo dané. Čím skôr ho v sebe nájde, tým je to lepšie aj pre neho samého, nájde vnútorný pokoj. Toto poslanie sa potom snaží rozvíjať a stane sa svojím spôsobom šťastný človek, lebo nemusí už vo vnútri hľadať seba samého, navonok svoje poslanie komunikuje so svetom, hľadá s ním väzby. U mňa je to jednoduchšie tým, že to poslanie dokážem vizuálne stvárniť, prevteliť a ľudia to moje poslanie vidia v dvojdimenzionálnej forme.


-Zobrazujete radšej ľudí, objekty alebo prírodu?-

Verím v humanizmus, veľmi ma ovplyvnila antika a renesancia, takže verím v poslanie človeka, verím, že sa nestratí v okolitom svete, ktorý je v súčasnej dobe veľmi predimenzovaný a "studený", nepraje citom a emóciám. Ľudia musia vynaložiť omnoho viac energie, aby dokázali presadiť svoje pocity voči okoliu. V Taliansku majú také porekadlo - človek potrebuje krásu k svojmu životu, to je pre mňa dôležité a veľmi pravdivé motto. Dopredu nás posúva krása, nie to chladné, sivé a studené.


-Kedy ste prišli na to, že z vás bude výtvarník? Nasledovali ste niekoho v rodine?-

To moje poslanie som objavil veľmi zavčasu, od detstva som bol obklopený výtvarníkmi. Vyrastal som v Žiline, rodičia mali veľa kamarátov z radov výtvarníkov. V Žiline pôsobil dlhé roky Karol Baron, Róbert Brun, to boli moji dvaja mentori, ktorých ateliér som navštevoval a pomohli mi rozvíjať môj talent. Rovnako Albín Brunovský, za ktorým som chodil s Robom Brunom. Rodičia nie sú z výtvarného prostredia, ale inklinovali k výtvarnému umeniu.


-Vyrastali ste len na prácach spomínaných umelcov?-

Bolo úplne samozrejmé, že ma oslovil imaginatívny surrealistický svet Karola Barona, jeho "rozprávkové" až mytologické bytosti ma očarili. Chodil som do jeho podkrovného ateliéru, kde som vnímal jeho štýl a pracovné návyky. Tento svet bol pre dieťa veľmi prívetivý a oslovujúci.


-Na Slovensku študenti, i tí bývalí, často hovoria, že vysoká škola dáva málo. To bol dôvod, prečo ste sa vybrali študovať za oceán?-

Môj dôvod bol trošku iný. V septembri roku 1989 ma na druhýkrát zobrali na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Vo februári som vycestoval s tým, že chcem v New Yorku prestúpiť na tamojšiu školu výtvarných umení. Na Slovensko prišiel jeden pán, zahraničný Slovák, ktorý povedal, že vybaví študentom štipendiá. Bohužiaľ, opak bol pravda. Ale v Amerike som mal tetu a možnosť bývať, postupne som si sám vybavil školu a pokračoval v štúdiu. Mal som vtedy možnosť porovnať praktiky vyučujúcich a predmety, ktoré sú dôležité pre výchovný princíp výtvarného smeru v New Yorku a v Bratislave.

Foto: TASR/Anna Brozová

-Aké boli rozdiely?-

Na jednej strane drastické a na druhej strane neboli až také veľké, lebo základy kreslenia, maľovania, proporcie človeka, tie predmety existovali na obidvoch školách. Hoci v Bratislave sa pred revolúciou kládol omnoho väčší dôraz na tieto praktiky, v New Yorku (v západnom systéme) sa väčší dôraz kládol na obhajobu práce, na verbálnu a filozofickú stránku. Napríklad každý týždeň mal jeden študent prednášku o svojich veciach, ktoré si musel obhájiť. Vysvetliť, o čo mu išlo, odpovedať na otázky študentov a vedieť zdôvodniť poslanie svojich obrazov, či korešpondujú so súčasnosťou a majú čo povedať. Bola to filozofická diskusia, ktorá trvala aj dve a pol hodiny, ale veľmi podnetná. Študentov to buď posunulo dopredu, alebo došlo k ostrým výmenám názorov, keď študent neuniesol kritiku z radov študentov a profesora. Alebo sme dostali zadanie napísať filozofickú úvahu o danej téme z výtvarného umenia. To bolo pre mňa veľmi zaujímavé ako pre človeka, ktorý stále verí v humanizmus. Jeden rok bol mojím profesorom Robert Morris, vrcholný predstaviteľ amerického konceptualizmu. Zastával diametrálne odlišný názor, ale dokázal so mnou komunikovať a vyvinúť zaujímavý dialóg. Nesnažil sa ma presvedčiť, že jeho názor je ten lepší, môj názor toleroval a dokázal ho posunúť dopredu v tom, v čo som veril. Bolo pre mňa veľmi inšpirujúce, že na newyorskej výtvarnej scéne, hoci je tam veľká rivalita, existuje tolerancia iných názorov. Je tam pravidlo, že keď sa niekto presadí, dokáže osloviť iných ľudí, treba mu zatlieskať.


-Potrebuje vôbec výtvarník navštevovať školu? Nie je rozhodujúci talent?-

Z viacerých úst som počul, že talent tvorí 10 percent celého imidžu umelca a jeho úspechu. V New Yorku som počul aj to, že umelec tvorí svoje najlepšie diela po štyridsiatke. Do štyridsiatky sa stále hľadá, vyvíja a kryštalizuje svoj názor a potom začína tvoriť to najlepšie, čo v ňom je. Je dôležité, aby dokázal prežiť a jeho názor nebol ututlaný len na kuchynskom stole. Musí sa dokázať prezentovať aj navonok, publikovať svoje diela, aby s nimi bola konfrontovaná verejnosť.


-Robert Hromec má po štyridsiatke, tvoríte teraz svoje najlepšie diela?-

Myslím si, že je niečo na tom pravdy.


-Môžete opísať, ako sa vyvíjala vaša tvorba? Aké boli vaše umelecké začiatky a k čomu ste dospeli?-

Ovplyvňuje ma okolitý svet, literatúra, prostredie, v ktorom som a ďalšie faktory, ktoré nedokážeme odkomunikovať v danej chvíli - čo človek prežíva a ako sa cíti. Vyrastal som na imaginatívnosti Karola Barona, potom som prešiel do grafickej formy, bol som ovplyvnený Róbertom Brunom. V New Yorku som dlhé roky pracoval v Metropolitnom múzeu umenia, kde som bol ovplyvnený historizmom, antickými artefaktmi a literatúrou. Dosť vo mne rezonoval humanizmus, našiel pôdu, na ktorej mohol rásť aj cez renesančné umenie, umenie 17. storočia, barok, rokoko. Antický humanizmu ma dlhé roky ovplyvňoval a dokázal som z neho vyťažiť maximum, až prešiel cez moje používanie štruktúr a rôznych materiálov do súčasnej formy. Napríklad namiesto plátna používam hliníkový plech.


-Práve tvorba diel na hliníkovom plechu, použitím kombinovaných techník - liatím olejových a akrylových farieb, brúsením a rytím, vás preslávila. Ostávate tejto technike verný?-

Hliníkový plech ako podklad namiesto plátna ma prvýkrát oslovil ešte v Amerike, keď som robil litografiu. Namiesto ťažkých kameňov sa používali hliníkové platne, na ktorých aj po otlačení zostala kresba. Dlhé roky som to mal odložené v ateliéri, až raz som sa na to díval a hovorím - veď to by bolo super použiť, dokresliť, domaľovať! Prvé hliníkové plechy vznikli v roku 2004, potom som to znovu odložil. Až okolo roku 2010 som to využil úplne inak, na čistý hliníkový plech som sa pokúsil maľovať, brúsiť. Použil som túto moju kombinovanú techniku a vytvoril trojdimenzionalitu. Hliníkový plech dokáže priniesť do obrazu optické ilúzie, akoby svetlo nádeje, ktoré sa dokáže meniť. Ten obraz korešponduje so svetlom počas celého dňa i noci. Keď zasvietite v noci svetlo, odlesky sú úplne iné, obraz žije s prostredím. Tento technický proces je komunikačný prostriedok, ktorý pridáva obrazu trojdimenzionalitu.


-Historické obrazy sa reštaurujú, ako to bude po rokoch s vašimi dielami na hliníkovom plechu? Zamýšľali ste sa nad tým, ako sa budú ošetrovať a udržiavať?-

Podobnú otázku som musel zodpovedať jednému výtvarnému kritikovi z New Yorku, ktorý sa tiež zaujímal, ako je to s údržbou obrazov na hliníkovom plechu. Napísal som mu, že najstaršie hliníkové plechy majú 10 - 12 rokov a nič sa na nich nezmenilo. Samozrejme, ten plech veľmi dobre ošetrujem, aj nakoniec zakonzervujem. Šanca, že by sa s tým mohlo niečo stať, je minimálna. Dá sa garantovať, že plechu sa za 50 - 100 rokov nič nestane. Sú rôzne umelecké objekty, inštalácie, ktoré používajú nekonvenčné materiály. Anselm Kiefer použil seno a iné šialené materiály, ktoré v obraze aj po 40 rokoch existujú. Pravdepodobne sa to už muselo nejako ošetriť, ale nekonvenčný materiál vydrží.

-Ako ste prijali fakt, že vaša kniha New Mixed-Media Paintings on Aluminum Plate vyšla v New Yorku? Ste prvý slovenský výtvarník, ktorému vyšla kniha v prestížnom americkom vydavateľstve...-

Bola to hlavne iniciatíva významného amerického kritika umenia Ricka Kinsela, ktorého som spoznal ešte počas môjho pôsobenia v Metropolitnom múzeu. Sporadicky sme mali kontakt, často je v Európe, párkrát sa zastavil aj u mňa v ateliéri. Moje hliníkové obrazy ho veľmi oslovili a prišiel s myšlienkou vytvoriť knihu. Celé to zorganizoval a pomohol ju vydať. Ten projekt vyšiel, som zaň vďačný. Bolo neuveriteľné, že niekto vám prejaví dôveru, verí vo vás, že robíte niečo zaujímavé. Následne knižku umiestnili v americkej Kongresovej knižnici vo Washingtone a, čo som bol veľmi prekvapený, nachádza sa v knižniciach okolo 50 najdôležitejších galérií a múzeí v USA a po celom svete.

-Vašu knihu celosvetovo distribuuje Amazon.com a na Slovensku vydavateľstvo Slovart. Aj máte prehľad, koľko záujemcov sa k nej dostalo?-

Slovart už, myslím, nemá na sklade žiadne knižky, ešte nejaké sú v knižniciach. Tá kniha, samozrejme, nevyšla v obrovskom náklade, bolo to nejakých 700 kusov. Z toho v Amerike bolo distribuovaných okolo 300 a v slovenskej distribúcii zostalo nejakých 100 kusov.


-Publikáciu pokrstil v Bratislave vo februári 2014 vtedajší veľvyslanec USA na Slovensku Theodor Sedgwick, ktorý vás na vernisáži označil za polovičného Američana, lebo ste v USA prežili deväť rokov. Ako si na toto "americké" obdobie spomínate?-

Amerika vo mne rezonuje vo veľkej miere, prežil som tam najdôležitejšie obdobie od 19 do 28 rokov, absolvoval bakalárske i magisterské štúdium. Prešiel som zamestnaniami od upratovania cez čašníctvo, maliarske a stavebnícke práce až po prácu v Metropolitnom múzeu, kde som predával vstupné, robil na informáciách. Posledný rok som dokonca robil asistenta na kresby a grafiky môjmu profesorovi v magisterskom štúdiu. Prešiel som všetkými možným zamestnaniami a veľa som zažil. Je to obdobie, na ktoré rád spomínam, strašne veľa mi dalo a stále z neho čerpám.


-A vyskúšali ste si aj bohémsky život v New Yorku?-

Samozrejme, všetko čo s tým súvisí. Hoci ten bohémsky život nie je až taký ako u nás. Študenti v Amerike sú izolovaní, každý hľadí na seba a hľadá svoju cestu. Bohémsky život je veľakrát oklieštený, veľmi ťažko tam nájdete spriaznenú dušu. Ten bohémsky život bol skôr spolu s mojimi kamarátmi z iných odvetví, napríklad z Metropolitného múzea, kde so mnou pracovali herci, spisovatelia, scenáristi, ľudia, čo sú teraz významnými šéfmi na Wall Street, ja som bol jediný výtvarník. Naše priateľstvá existujú doteraz, je obdivuhodné, že keď sa niekomu ozvete aj po rokoch, máte u neho dvere otvorené, lebo ste zažili niečo neopakovateľné.


-Niekoľkokrát ste v tomto rozhovore spomenuli Metropolitné múzeum v New Yorku, visí tam váš obraz?-
Nie, ale v roku 1997 bol jeden z mojich obrazov s názvom Apollo vybraný na skupinovú výstavu.

Foto: Facebook - Svetové združenie Slovákov v zahraničí - SZSZ

-Kniha, ktorá vyšla v New Yorku, vraj na vašu tvorbu upozornila priaznivcov umenia v Taliansku, kde ste mali niekoľko výstav. Skutočne spôsobila príval pracovných ponúk len publikácia, alebo to bolo skôr o kontaktoch?-

V živote umelca je najdôležitejšie šťastie - kontakty a súhra všetkých okolností. Treba byť v správnom čase na správnom mieste. Prvú výstavu v Taliansku som mal v roku 2014 v Lucce, vo veľmi prestížnom múzeu súčasného moderného umenia, ktoré sa špecializuje na to najlepšie, čo je na trhu. Vystavovalo kolekcie Peggy Guggenheim, v čase mojej výstavy práce svetoznámeho fotografa Roberta Capu. Tú spoluprácu mi sprostredkoval kamarát, taliansky zberateľ Marco, ktorý sa dostal k mojej knižke. V múzeu sa uvoľnil termín, prišla šanca, na ktorú som musel byť pripravený. Súhlasil som, chopil som sa šance, ani som nerozmýšľal, čo všetko to môže obnášať. Výstava dopadla veľmi dobre, doteraz komunikujem s Mauriziom Vannim, riaditeľom múzea, aj do budúcnosti pripravujeme projekt mimo Talianska. Na základe tejto výstavy, ktorú videlo veľa ľudí, sa rozvinuli ďalšie kontakty, oslovila ma galéria v Miláne, ktorá ma aj zastupuje v rámci celého Talianska.


-Zatiaľ poslednú výstavu ste otvorili v Benátkach, v galérii Are Spazio Tempo, kde ste predstavili sériu obrazov Conversazioni. Ako vznikla táto výstava?-

Bola to sprievodná akcia benátskeho Bienále. Tá galéria sa nachádza v židovskom gete, špecifickej štvrti Benátok, ktorá je veľmi turisticky vyhľadávaná. Dýcha tam história, stále tam žije 500 členov ortodoxnej židovskej obce, ktorí pôsobia voľne zmiešaní s turistami, s ľuďmi, ktorí chcú nájsť úplne iné, duchovné Benátky. S kurátorkou výstavy Martinou Campese sme vymysleli projekt, ktorý prezentoval, ako komunikujú moje obrazy s prostredím benátskeho židovského geta.

Foto: TASR/Anna Brozová

-Hlavným motívom výstavy Conversazioni boli Dávidove hviezdy, symbol judaizmu. Dostal vás k nemu záujem o históriu alebo náboženstvo?-

Sú to spojené nádoby. Vyrastal som v Žiline, kde bola veľká židovská náboženská obec, každodenné silné vizuálne aj osobné dotyky, vyrastal som s nimi. Konfrontácia s vizuálnymi judaizmom a s jeho históriou, vzájomná komunikácia bola v žilinskom prostredí veľmi silná.


-V jednom z rozhovorov ste otvorene priznali, že máte za sebou aj fázu, keď bolo maľovanie vašou osobnou terapiou. S čím vám pomohlo sa vyrovnať?-

Art therapy sa doteraz používa. Je to veľmi overená forma hlavne psychologickej terapie, keď človek musí prekonať choroby alebo iné trápenia. Keď som mal 34 rokov, diagnostikovali mi melanóm kože, našťastie to nebola tá najzhubnejšia fáza, ale človek sa musel zastaviť a uvedomiť si, že si treba dávať viac na seba pozor, hľadieť aj do svojho vnútra a psychiku upokojiť. Ťažké, psychicky náročné obdobie prišlo aj v roku 2003, keď mi tragicky zahynul brat. Boli to roky, keď som musel v sebe nájsť vnútornú silu, vzpriamiť sa a povedať, že idem ďalej. Vtedy mi umenie pomohlo ako nesmierna terapia, hlavne kresba je pre mňa stále meditačný výtvarný proces.


-Výtvarné umenie patrí medzi nákladné záležitosti, obrazy si nekupujeme každý deň. Ako dlho vy tvoríte jeden obraz?-

Moje najnovšie obrazy vyžadujú technologicky veľmi dlhý proces. Obyčajne maľujem viacero obrazov naraz, aby sa čas predĺžil, ale "výroba" obrazu na hliníkovom plechu môže trvať mesiac, dva, niekedy aj viac. Vyžaduje si to náročný proces aj na ošetrenie materiálov, schnutie, brúsenie...


-To je dlhý čas, nemáte potom problém s tým, že si k dielu vytvoríte priam otcovský vzťah a ťažko sa s ním lúčite?-

Sú určité obrazy, s ktorými sa budem veľmi ťažko lúčiť, ale vo všeobecnosti s tým nemám problém.


-Prezradíte, kto si kupuje vaše obrazy? Väčšina ľudí si predstavuje, že do umenia investujú len milionári a miliardári...-

V súčasnosti je veľmi rozšírená idea, že umenie je najlepšia investícia. Práve minulý rok som dostal spätnú väzbu z USA. Jeden veľmi významný zberateľ si kúpil odo mňa obraz za 300 dolárov, keď som bol ešte študent. Po 25 rokoch mi napísal list, v ktorom priznal, že váhal, či má moju prvotinu kúpiť, ale veril vo mňa a nesklamal som ho. Napísal tiež, že sa už ani nepozerá na niekoľkonásobne vyššiu hodnotu, ktorú teraz obraz má. To je najdôležitejšie, že si idete svojou vlastnou cestou, dokážete vydržať, lebo počas tej cesty prídu veľmi ťažké obdobia. A odoláte veľmi negatívnym vplyvom, ktoré dokážu veľa ľudí odradiť, negatívnej kritike, ktorá ani nie je kritikou, ale formou závisti. Napriek tomu si presadíte názor a potom dostanete takýto list od človeka, ktorý fakt niečo znamená a jeho zbierka je zaraďovaná medzi veľmi kvalitné v rámci celých USA. Vtedy sa vám až slzy hrnú do očí, lebo neviete, ako na to reagovať, je to niečo úžasné.


-Možno by sme mali pri tejto príležitosti spomenúť kabinet Silenzio, "skrinku", ktorú ste vystavovali počas rovnomennej výstavy v Taliansku a ktorú si vraj kúpil aj arabský šejk. Ako to bolo, patríte aj medzi nábytkárskych dizajnérov?-

Kurátorka milánskej galérie, ktorá ma reprezentuje, ma oslovila s ponukou od významnej talianskej nábytkárskej firmy nadizajnovať - výtvarne dotvoriť skrinky z kolekcie, pre ktorú si vyberajú top dizajnérov a výtvarníkov z celého sveta. Pozrel som sa na to, v decembri 2015 som tam vycestoval a vybrali si obidva moje pripravené návrhy. Vytvorili limitovanú edíciu, každá skrinka je originál, každý kus stojí nemalé finančné prostriedky, je to vyslovene šperk do interiéru. Neviem, koľko skriniek bolo predaných, ale hneď zo začiatku sa predali tri - štyri kusy a jeden z nich putoval do Spojených arabských emirátov.


-Čo vás čaká v najbližšej dobe, črtajú sa nové projekty a výzvy?-

Koncom augusta sa zavŕšila moja výstava v Benátkach, ešte mám v Miláne skupinovú výstavu. No a v Bratislave má čaká veľký projekt v Galérii Nedbalka.