Na ilustračnej snímke Rimania.Foto: TASR - Andrej Galica
Našou krajinou tiahlo mnoho národov a mnohí si chceli podrobiť miestny ľud. Medzi nimi boli aj Rimania, o ktorých sa nám zachovali aj viaceré príbehy a povesti. No čo ak sa to stalo naozaj?
Bratislava 23. apríla (Teraz.sk) – Na území dnešného Slovenska zanechali nezmazateľnú stopu naši slovanskí predkovia. Neboli však jediní, komu sa zapáčilo srdce Európy. Touto krajinou tiahlo mnoho národov, mnohí snažili sa podrobiť si miestny ľud. A jednými z nich boli aj Rimania, ktorí tu taktiež zanechali svoju stopu. No zachovali sa nám o nich aj viaceré príbehy a povesti. No čo ak sa to stalo naozaj?
Do literárneho povedomia sa Rimania na našom území zapísali najmä básňou Mor ho! Samo Chalupka v nej opisuje „pevný hrad na vysokom bralí“ nad Dunajom, pod ktorým zastal rímsky cisár so svojou mocnou družinou. V básni síce Rimania vyhrajú, no skutočným hrdinom je slovanská družina. Tá sa pustí do vopred prehraného boja proti značnej presile nepriateľa. Junáci však radšej zomrú, než by mali žiť v otroctve.
Z archeologických prieskumov sa vie, že Rimania si neďaleko Bratislavy založili vojenské a civilné mesto Carnuntum v hornopanónskej provincii. Ďalším strategickým bodom bol aj kopec, kde dnes stojí hrad Devín. Tam si postavili nielen zemný val, ale aj ďalšie objekty, ktoré však neslúžili len na vojenský účel. Hranica Rímskej ríše – limes romanus – siahala k rieke Dunaj a chránila ríšu pred útokmi barbarov. Imperátori však prenikli aj hlboko do údolia riek Váh, Nitra a Hron. Peši, na koňoch, ale plavili sa aj na starovekých lodiach.
Na ilustračnej snímke staroveká rímska loď Hyperborea v areáli Rybárskeho dvora neďaleko Piešťan. Foto: TASR - Radovan Stoklasa
Po prvýkrát sa územie Slovenska dostalo do centra svetového diania za vlády rímskeho cisára Marca Aurelia (161-180), keď vypukli markomanské vojny. S týmto obdobím sa spája aj kuriózna udalosť z roku 172, ktorú zachytil historik Cassius Dion. Doráňaných vysmädnutých Rimanov obkľúčili mnohopočetní Kvádi. Rímsku jednotku však mali zachrániť ich bohovia.
„Keď sa dážď spustil, sprvoti všetci dvíhali tváre k nebu a zachytávali si vodu do úst. Potom jedni nastavovali štíty, iní aj prilbice, sami lačne hltali a dávali piť aj koňom. A hoci k nim pribehli barbari, neprestali piť a súčasne sa usilovali bojovať. Ba niektorí ešte aj zranení chlípali odrazu vodu i krv, čo im stekala do prilbíc. A boli by azda utrpeli strašnú pohromu, lebo nepriatelia do nich dobiedzali, zatiaľ čo oni boli väčšinou zaneprázdnení pitím, keby sa proti nepriateľom nestrhlo mocnú krupobitie s množstvom bleskov. Tu bolo vidno z neba dopadať na to isté miesto vodu i oheň. Tak jedných premáčalo a pili, druhých spaľoval oheň a zomierali. A Rimanov sa oheň ani nedotkol, ba ak sa dakde k nim dostal, zaraz zhasol, kým barbarom nebol na osoh ani dážď, ale dokonca ešte väčšmi sťa olej roznecoval na nich plamene, takže dažďom premáčaní hľadali – vodu. Tu sa jedni zraňovali, aby oheň zahasili hoc aj krvou, druhí zase utekali hoc aj k Rimanom, lebo vraj len oni majú spásnu vodu. I sám Marcus Aurelius ich, pravdaže, ľutoval.“
Voda bola pre Rimanov počas expanzie naozaj dôležitá. Nielen kvôli prežitiu, ale aj na regeneráciu počas zdĺhavých vojen s Markomanmi a Kvádmi. A práve rímskym légiám sa pripisuje objavenie množstva minerálnych prameňov na Slovensku. Po jednom namáhavom putovaní boli kone Rimanov naozaj vyčerpané a nevládali už pokračovať. Vojaci sa teda usadili na rozbahnenej lúke pri Váhu. Po niekoľkých dňoch oddychu v tomto prostredí sa opäť vydali na cestu, no boli neobyčajne plní energie. Tak vraj našli legendárne kúpele v Piešťanoch.
Na ilustračnej snímke rímski vojaci obsadili Laugaricio a utáborili sa v jeho centre pod hradným bralom. V pozadí Trenčiansky hrad.Foto: TASR - Radovan Stoklasa
Aj k liečivej vode v Dudinciach sa viaže povesť spätá s Rimanmi. Hovorí o tom, ako víla počas mesačnej noci našla strateného mladíka. Bol to syn mocného rímskeho veliteľa menom Aquillia. Hoci ho hľadal celý tábor, ich snaha bola márna. Vtedy sa Aquilliovi zjavila víla a prisľúbila mu pomoc. Otec však našiel iba bezvládne telo. Za prísľub, že veliteľ daruje slobodu zajatcom, dá vyrúbať lesy a zasiať pšenicu, pokropila mladého Rimana zázračnou vodou. Len čo mladík ožil, predpovedala, že na tomto mieste vyrastie chýrne liečiteľské miesto. Rimania si jej slová vzali k srdcu a vystavali tu kúpele. Na počesť víly Dudinky toto miesto pomenovali Dudince.
Rimania vraj poznali aj kúpeľný poklad pri Trenčíne. Neďaleko od dnešných Trenčianskych Teplíc mala rímska armáda najsevernejšiu osadu v strednej Európe. Vybudovali tu vojenský tábor aj s opevnením známy ako Laugaricio. V Trenčíne sa nachádza aj unikátne svedectvo o ich prítomnosti v podobe nápisu na hradnej skale, ktorý pripomína víťazstvo cisára Marca Aurelia a jeho syna Commoda nad Kvádmi v roku 179 n. l. Nápis je vytesaný v latinčine a píše sa v ňom: „Na počesť víťazstva cisárov vojsko, ktoré táborilo v Laugariciu, 855 vojakov II. légie Marcus Valerius Maximianus, legát II. pomocnej légie dal vyhotoviť.“
Na archívnej snímke rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale.Foto: TASR - Radovan Stoklasa
Podľa jednej povesti písmo zhotovil Slovan menom Kres, ktorého kedysi predali do otroctva. Jeho mimoriadny um si však všimol filozof Ptolemajos a neskôr aj samotný cisár Marcus Aurelius. Kres sa stal jeho pravou rukou a sprevádzal ho na všetkých cestách. Spomína sa aj v povesti so zázračným dažďom, ktorý cisárovi predpovedal a tým zachránil život Rimanov. Cisár si ho natoľko vážil, že mu dokonca sľúbil slobodu. Kres sa však stal obeťou žiarlivosti cisárovho syna Commoda. No čo bolo ešte horšie, bol jediným svedkom toho, ako cisár zmenil svoju poslednú vôľu. Rozprávanie Kresa sa odohráva v čase písania na skalné bralo a zvuk trúb, ohlasujúcich príchod cisára, navždy zmení jeho život. Blíži sa filozof Marcus Aurelius alebo obávaný Commodus? A čo sa stane s Kresom? Príbehy z dávnych časov a z prostredia Rimanov prináša kniha Staré povesti Slovenska od Milana Ferka.
No k Laugariciu viaže sa ešte jedna povesť. Hovorí o tom, ako Kvádi obkľúčili túto strážnu pevnosť na Váhu. Skúsený vodca však nič nenechal na náhodu a poslal svoje rímske jednotky do okolitých lesov. Skupine o veľkosti sto mužov velil stotník menom Severus. Jeho túžbou bolo mať vlastné hospodárstvo, a tak si zarábal ako vojak. Naučil sa jazyk miestneho ľudu, a tak sa vždy veliteľom zišiel. V deň boju mal za úlohu zaútočiť na nepriateľa zboku. Kvádi sa však o tejto jednotke dozvedeli a napadli ich prv. Severusa udreli do hlavy tak silno, že stratil vedomie. Keď sa prebral, bola pri ňom pastierka menom Daga, ktorá mu liečila rany bahnom. Dievčina menom Daga ho zaviedla do rodnej chalupy, kde sa o neho starali prívetiví ľudia. Napokon plný síl vrátil sa do Laugaricia. Dozvedel sa, že Rimania síce nad Kvádmi zvíťazili, no utrpeli veľké straty. Zo smrti bojovníkov obviňovali aj Severusa. Navyše, vŕtalo im v hlave, ako je možné, že on ako jediný z celej jednotky prežil. Stotník bál sa, že by sa mohlo niečo zlé prihodiť i jeho dobrodincom. Najmä krásnej dievčine, ktorá mu neschádzala z mysle. Netrvalo dlho a Severus sa vytratil z tábora a zamieril do malej chalúpky. Stačil mu jediný pohľad do zaľúbených očí krásnej devy a rozhodol sa natrvalo zostať v Barbarike. Hospodárstvu sa predsa mohol venovať aj v tomto úrodnom kraji, no najmä túžil zostať po boku jeho milovanej záchrankyne. Tak vznikla málo známa povesť o stotníkovi Severusovi a krásnej Dage.
A viete, podľa čoho sa volá bratislavská Vrakuňa? Povesť hovorí, že táto mestská časť dostala meno podľa Slovana menom Vrakuň, ktorý sa postavil mocnému rímskemu cisárovi Valentiniánovi a predpovedal mu smrť. Veštba sa vyplnila a Rimania od strachu zaručili Slovanom mier na večné veky. Slovania tak na sever od Dunaja mohli naďalej písať svoje príbehy a práve im sa budeme venovať v nedeľu 30. apríla v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá.
Zdroje: Staré povesti Slovenska, Trenčianske povesti, Z tisícročia: povesti a historické články, hradiska.sk, kupele.piestany-spa.info
