Bratislava 25. marca (TASR) - Keď si človek naštuduje všetky jeho pozície a funkcie, ktoré zastával od druhej polovice minulého storočia až do nedávnej súčasnosti, keď si uvedomí, čím všetkým prešiel, s prekvapením zistí, že je jedným z mála žijúcich politických matadorov, ktorého možno označiť aj za slovenský politický endemit. To bol aj dôvod, prečo sme sa s týmto celoživotným košickým patriotom a nespochybniteľnou osobnosťou stretli v košickej Prezidentskej knižnici, obklopení knihami a fotografiami - zachytávajúcimi čaro okamihov z jeho ciest.

Bývalý prezident, spisovateľ, cestovateľ - Rudolf Schuster.

Dokázali ste politicky prežiť nielen striedanie storočí, ale aj režimov. Ako je možné byť takto dlhodobo a kontinuálne aktívnym a rozhodujúcim "faktorom" spoločensko - politického života?

Nemôžem za to (úsmev). Zrejme som čosi zdedil v génoch a zvyšok som si ,,vydrel" tvrdou prácou. To, že som dokázal prežiť dva politické režimy so cťou, je spôsobené jedine tým, že som si dokázal zachovať - či už v súkromnom alebo politickom a verejnom živote - svoje zásady.

Spomínate zásady. Do akej miery bol s nimi kompatibilný váš vstup do komunistickej strany?

Tým, že som sa do politiky a straníckych funkcií nikdy nehrnul. Do politiky som sa dostal - a verte mi či nie - proti svojej vôli. Mojou ambíciou bola práca v akadémii vied. Žiaľ, nakoniec sa nenaplnila podľa mojich predstáv. Tým, že som sa v roku 1961 oženil a nemali sme s manželkou kde bývať, začal som zvažovať možnosti. A aj keď moja manželka do Košíc ísť nechcela, nakoniec sme sa v nich v roku 1962 ocitli. V železiarňach som začínal od nuly. Až o pár rokov neskôr som dostal ponuku stať sa vedúcim investičného oddelenia, pod ktoré patrilo aj vodné hospodárstvo patriace VSŽ. Odtiaľ už nasledovala moja cesta na Národný výbor, kreslo primátora mesta či krajského šéfa. Všade som sa snažil svoju prácu robiť čo najlepšie, chcel som mať veci jasne definované a aj strategicky usporiadané, aby som mohol v prostredí, v ktorom som sa v tom čase pohyboval, vyjsť vždy so cťou. Bez toho, aby som stratil svoju tvár a menil svoje názory. A to tak v minulom, ako aj v súčasnom režime.




Predsa len, politikov, ktorí menia politické strany a presvedčenie a odvolávajú sa pritom na slová herca Alaina Delona, že iba "hlupák nemení svoj názor" máme neúrekom. Kým oni po krátkom čase "vyšumeli", vy ste v nej boli aj na naše ,,karpatské" pomery dosť dlho. Čím to je?

Tým, že - ako som už povedal - som nikdy nemenil svoj názor, presvedčenie a charakter. Ani dnes sa nehanbím za to, čo som dokázal - hoci aj ako člen komunistickej strany. A môžete si byť istý, že keby sa história opakovala, tak by som do strany vstúpil opäť a urobil to isté, pretože to som robil všetko v prospech mesta a ľudí, kde som žil. Nemám najmenší problém sa obzrieť dozadu, na to, aká stopa po mne ostala. Nakoniec - história mi dala za pravdu. Na rozdiel od mnohých meničov názorov, charakterov a politických dresov...

Vráťme sa ešte k otázke z úvodu nášho rozhovoru. Spomínali ste, že tomu, že ste boli tak dlhodobo a kontinuálne aktívnym a rozhodujúcim "faktorom" v spoločensko-politickom živote, vďačíte aj vašim génom. Ako ste to mysleli?

Po svojich predkoch, a najmä rodičoch, som zdedil skromnosť a tuhý korienok. Mal som sedem súrodencov, dvaja neskôr umreli, otec bol lesný robotník, tesár, šindliar. Spolu s matkou nás vychovávali skromne, ale s láskou. Môj prísny otec sa tak stal aj mojím vzorom - od nikoho nič nechcel a všetko chcel získať poctivo. A hoci bol presvedčeným komunistom, ktorý z toho nič nemal, žil krásny život s mojou mamičkou, ktorá bola zase silná katolíčka - a v tom duchu nás aj vychovávala. Držali spolu a naučili držať spolu aj nás, deti. Toto ma inšpirovalo a formovalo - ich tolerantný a láskou naplnený život.



Zažili ste a dôverne poznáte nielen nomenklatúrne kádre minulého režimu, ale aj toho súčasného. V čom bol medzi nimi rozdiel? Povahový? Charakterový? Ľudský či odborný? S kým z nich máte svoje najhoršie a s kým najlepšie skúsenosti?

V každom režime je to podobné - v tom minulom a aj súčasnom. Vždy máte ľudí, ktorým ide o dobro ľudí či samosprávy a ľudí, ktorí sú neschopní, a preto škodia, kde len môžu. V minulom režime boli pre mňa takými napríklad aparátčik Rigo, ale aj Prešovčan a veľký Biľakov kamarát a posluhovač Špak. Mnohí z nich boli o to horlivejšími funkcionármi, o čo boli menej odborne a inteligenčne podkutí. Dnešné nomenklatúrne kádre sú už iné.

V čom?

Vedomosťami a predovšetkým svojím majetkom. S mnohými ponovembrovými politikmi a straníckymi funkcionármi by sa bohatstvom a majetkom nemohli porovnávať ani najvyššie komunistické nomenklatúrne kádre. V minulom režime mali funkcionári veľký byt, dom, auto alebo chatu. To bolo tak všetko. Dnes, keď politici s funkciou končia, majú strach si to, čo počas politiky nahonobili, čo len užívať. Veď sa len zamyslite, s akými majetkami šli mnohí dnešní politici do politiky a aké ich majú priamo oni alebo ich najbližšia rodina po ich odchode z nej. Vy si naozaj myslíte, že sa niekedy podarí zistiť, kde skončili miliardy korún, o ktoré tento štát prišiel kvôli "nešťastným" politickým rozhodnutiam? Že budú potrestaní vinníci? To, čo sa deje dnes - to by si za komunistov nemohli dovoliť ani najvyššie nomenklatúrne kádre. Myslím si, že najväčšie rozdiely sú vždy v charaktere človeka. A je jedno - aký je režim. Ja som svoj charakter nikdy nepredal - ani za penzióny, ani za iné majetky na Slovensku, či nejaké iné - poskrývané v zahraničí.

Dennodenne sme svedkami, ako médiá a politici označujú seba za slušných politikov a svojich protivníkov za tých neslušných. Vidíme, ako segregujú voličov na slušných a neslušných, ako - keď sú neúspešní, sa označujú za slušnú a inteligentnú mlčiacu väčšinu. Nepovažujete takéto označovanie, až segregáciu za pokrytecké - zvlášť od ľudí, ktorí vystupujú ako symbol cnosti, demokracie či tolerancie? Nepripadá vám toto "kádrovanie" až nápadne podobné tomu v 50. rokoch, keď ten, "kto nešiel so stranou a vládou, išiel proti nim"? Neničí túto krajinu rast egoizmu, samoľúbosti a netolerancie k inému názoru?

Odporučil by som vám pustiť televízny záznam z rokovania Slovenskej národnej rady z 1. marca 1990. Bol som to ja, kto zaviedol priame prenosy z rokovania parlamentu. Keď sa "lámal chlieb" a menil sa režim. Verte mi či nie, ale vtedy sa ani tí najväčší politickí oponenti, predstavujúci dva rozdielne režimy, nesprávali tak nedôstojne, ako sa v parlamente správajú poslanci dnes, keď sa už "nevedia zmestiť do kože". Toľko urážok, žlče a taký pochybný slovník - až je človeku z toho zle. Politik by sa mal správať a vystupovať tak, aby sa zaňho nemuseli hanbiť jeho voliči, rodina a koniec - koncov ani on sám. Bohužiaľ, mnohým ešte nedošlo, že sú predstaviteľmi štátu, občanov a národa - a nie nejakými vagabundmi z krčmy piatej cenovej skupiny. Je pravdou, že v minulom režime sa častokrát ,,muselo byť ticho", ale to, čo často vidieť v parlamente dnes, má od demokratickej civilizovanej diskusie na hony ďaleko.

V súvislosti s novembrom 1989 ste uviedli: "Myslím, že všetci sme tie zmeny chceli. Aj triezvi komunisti…". Na margo založenia SOP v roku 1998 ste zase poznamenali, že to bola reakcia na to, že ,,bolo potrebné zmeniť na Slovensku spôsob vládnutia... (Mečiarovho - pozn. red.) Vtedy ste boli triezvi a frustrovaní antimečiarovci. Neskôr boli antidzurindovci frustrovaní z Dzurindu a jeho Palacku, dnes sú triezvi antificovci frustrovaní z Fica a jeho družiny. Nemáte pocit, že u nás nebude nikdy normálny systém, poriadok a politická kultúra, lebo skôr, než stihneme vytriezvieť z jedného "bašavelu", ani sa nenazdáme a už musíme vytriezvieť z ďalšieho? Alebo veríte, že sa naši potomkovia dožijú situácie, keď už nebudú musieť opäť triezvieť? Ako sa dostať z tohto bludného kruhu von?

Na príčine sú dve veci. Prvou je súčasný volebný systém a systém kompetencií. Ľudia sú už z neho takí zmätení a frustrovaní, že radšej ako štandardné strany, volia akýkoľvek neštandard, ktorý im sľúbi, že nebude taký, ako všetci politici a štandardné strany pred ním. Že nebude kradnúť a myslieť len na seba a svojich posluhovačov.




To nie je novinka. Ako to však zmeniť?

Zmenou volebného systému. Aby 150 poslancov nereprezentovalo vôľu svojich straníckych nomenklatúr, ale aby realizovali vôľu voličov. Pokojne môže byť na Slovensku 150 obvodov a za každý bude v parlamente jeden poslanec. Každá strana si môže na jeden obvod nominovať svojho zástupcu. Ten, ktorého si ľudia vyberú, bude musieť skladať účty predovšetkým voličom, ktorých v parlamente reprezentuje a nie oligarchom či predsedovi strany - na šnúrkach ktorých visí. Pokiaľ to robiť nebude, o štyri roky sa po ňom zľahne zem a nestane sa to, že prežije aj dve - tri volebné obdobia, lebo si to jeho predseda a sponzori tak želajú.

Kedy sa podľa vás staneme štandardnou politickou krajinou so štandardnými stranami a nie "výťahmi" k moci na jedno volebné obdobie alebo marketingovými výtvormi posledných rokov? Nie je práve toto príčina nárastu extrémizmu a neštandardného správania nielen politikov, ale aj bežných ľudí? Alebo sme natoľko urieknutí, že to nie v našom regióne mentálne a inteligenčne možné?

Všetko sa začína volebným systémom. Pokiaľ bude platný súčasný volebný systém, nič sa k lepšiemu nezmení. Keď sa predseda strany stane predsedom vlády, získava neobmedzenú moc. On - so sponzormi v pozadí - v konečnom dôsledku už pred voľbami určuje, kto bude poslancom, na akom mieste kandidátky, či na akej funkcii v štátnej správe a samospráve bude. On je pánom ,,politického života" každého svojho poslanca, funkcionára a štátneho úradníka. Zmena môže nastať jedine vtedy, keď si budú ľudia môcť voliť svojho konkrétneho poslanca a ten sa bude zodpovedať im - a nie predsedovi strany a vlády. Prípadne jeho sponzorom. Len vtedy bude možné niečo zmeniť aj v prospech ľudí. Dnes je realita taká, že v politike sú ľudia, ktorí sú výsledkom vplyvu peňazí. Aj preto za na bežných občanov zabúda už deň po voľbách.

Tvrdíte teda, že výkonná a zákonodarná moc je odtrhnutá od reality a vôle bežných ľudí?

Presne tak. Všimnite si jednu vec - keď politici chodia po krajine. Väčšinou sa stretávajú s predstaviteľmi štátnej správy, ktorých si do nej dosadili oni, a rozdeľujú im peniaze, ako prejav ich dobrej vôle. Potom sa stretnú na mítingoch s voličmi, ktorí zvyčajne volili ich, ktorých informujú, že úradníkom, ktorých oni dosadili do funkcie, dali peniaze, aby sa oni - ich voliči mali dobre. A potom idú do televízie, kde diskutujú len oni, prípadne s nejakým zástupcom koalície, aby nemuseli odpovedať na argumenty a otázky, ktoré im nerobia dobre. Toto je jeden z faktorov a predpokladov postupného radikalizovania sa ľudí. Súčasní politici systém meniť nebudú. Vyhovuje im. Preto si nebudú píliť konár, na ktorom sedia. O niektorých komunistoch sa posmešne hovorilo, že sú tak dlho vo funkciách, že ich z nich musia vynášať len nohami dopredu. Pozrite sa, ako je tomu dnes...

Ako?

Žijeme v politickom systéme, v ktorom sa z každého predsedu strany, ktorý je zároveň aj premiérom, nevyhnutne postupne stáva "demokratický" diktátor. A to len preto, že do svojich rúk sústredí obrovskú moc, na základe ktorej neobmedzene vládne, panuje a postupne získava pocit neomylnosti a nenahraditeľnosti. Tak tomu bolo za Mečiara, Dzurindu a tak je tomu aj za Fica.

Spomínali ste aj druhý krok, nevyhnutný na zmenu neštandardného systému...

Tým by mala byť legislatívna zmena, na základe ktorej v prípade, ak vráti prezident do parlamentu zákon, pretože podľa neho nie je kvalitný, ústavný, prospešný pre občanov a krajinu, na jeho prelomenie by musela byť nutná ústavná, trojpätinová väčšina. Nie 76 poslušných poslancov, ako je tomu dnes. Vtedy by sa dalo povedať, že je zákon v prospech občanov a krajiny - a nie len v prospech úzkej politickej skupiny, ktorá je momentálne pri moci a ktorej poslanci na povel odhlasujú svojmu premiérovi čokoľvek, čo mu vidia na očiach. Toto však nevyhovuje žiadnej vládnej koalícii a ani opozícii, a preto to doposiaľ nenavrhla a nepresadila ani jedná z vlád.

Foto: Ivan Majerský - TASR

Ste akýsi pesimistický...

Myslíte, na to že nemám dôvod? Všimnite si posledné štvrťstoročie. Pôsobili tu tri súkromné stranícke mlyny. Prvý - privatizačný. Počas neho Mečiar mlel politicky nahrubo - rozdal Slovnaft, VSŽ a ďalšie podniky či banky. Keď sa z toho mnohé rozkradlo, zničilo a nechalo zámerne skrachovať, vymyslela sa banka, ktorá to všetko mala "očistiť". Ďalším spôsobom, ako dokázali pomlieť štátne peniaze, bolo hrubé mletie diaľnic. Z ničoho nič sa ich pomlelo napr. za 100 km. Strihali sa pásky, z návštev Belmonda či "Šiferky" ostali spomienky a jediné, čo neostalo, boli štátne peniaze.

Potom Mečiara vystriedal Dzurinda. Ten so svojimi ľuďmi prišiel na to, že keď sa melie na stokilometrovom úseku len raz, je to stále len hrubé mletie. Ale keď sa tento úsek rozdelí na 10 častí, dá sa zomlieť jemnejšie - až desaťkrát viac. A tak sa urobilo desať úsekov, s desiatimi súťažami a desiatimi províziami. A aby to malo "šmrnc", prihodil sa k tomu jeden naozaj veľký "tunel" Branisko. Podobne sa vtedy pomleli banky, SPP, Gabčíkovo, poisťovne, telekomunikácie, jednoducho všetko, čo neušlo a dalo sa pomlieť.

Potom sa z Dzurindovho jemnejšieho mletia poučil Fico. A hoci štát bol už taký "vymletý", že v ňom pomaly nebolo čo mlieť, situáciu zachránili eurofondy a s nimi "extra hladké mletie". Na toto všetko s údivom dohliadala polícia, slepé súdy a tiež protimonopolný úrad, ktorý je vlastne vo svojej podstate monopolným, dovolil vytvoriť takmer všetky monopoly na Slovensku. Žiaľ, je to smutná, tvrdá, ale pravdivá realita Slovenska.

Nie je to náhodou aj tým, že sme národom, ktorý má kradnutie v génoch? Veď naším jediným ideologicky nezávadným hrdinom a idolom mnohých generácií bol zbojník Juraj Jánošík. Stáročia sa tu kradlo, pašovalo, arizovalo, zoštátňovalo, privatizovalo. Jediná reálne viditeľná kontinuita u nás - stáročia prechádzajúca režimami a politickými zriadeniami - je kradnutie...

To značne hyperbolizujete, to, čo ste naznačili, nie je vlastné len Slovákom ... Ale pravdou je, že rozdiel medzi Jánošíkom a dneškom je v tom, že on bral bohatým a dával chudobným. Dnes je to naopak. Stojím si za tým, že dnes sa berie tým, čo nič nemajú a dáva sa tým, čo sú takí "pažraví", že musia mať ešte viac.

Ale na druhej strane, kradlo sa aj v minulom režime...

Ale uvedomte si ten rozdiel. Občas si niekto zobral vrece cementu či tehly, aby si postavil dom či malú chatku. V malom. Kedysi si stavali domy stranícki funkcionári, ale aj bežní ľudia bez toho, aby sa na celý život zadlžili. Je pravdou, že niektorí stranícki funkcionári samozrejme kradli viac, mali väčšie chaty a aj väčšie domy. Ale to bolo tak všetko. S dneškom sa to nedá porovnať. Kedysi sa kradli desaťtisíce - dnes sa rozkráda rovno celý štát. Bez hanby či strachu. V súčasnosti je normálne, že sa z peňazí na dva tunely postaví len jeden. Kam zmizli peniaze určené na diaľnice, ktoré stále nie sú dostavané? Firmy a ľudia, ktorí zabezpečovali subdodávky pre štátom vyvolené firmy - väčšinu odrobených peňazí nedostali. Kde teda tie peniaze sú? Uvedomuje si tu nejaký politik, že tí nevyplatení živnostníci a robotníci sú živitelia rodín? Že majú ženy a deti, o ktoré sa musia starať? Prečo za to nie je nikto zodpovedný? Koľko bežných občanov má domy veľké ako bytovky na sídlisku? Koľkí normálni daňoví poplatníci a dôchodcovia, ktorí nekradli, vlastnia rozprávkové vily a rezidencie na ostrovoch v Karibiku či v Alpách? Koľkí z nich majú privátne lietadlá, lode a pritom dlžia štátu a jeho občanom peniaze, lebo vedia, že na nich sa spravodlivosť nevzťahuje? Nečudujme sa teda, že to vyzerá tak, ako by sme mali kradnutie v génoch. Ale opýtam sa vás inak - pôjde dnes poctivý a slušný človek do politiky, keď vidí všetku tú "špinu", kauzy a nenávisť, či už v parlamente alebo politike? Nepôjde. Pôjde tam v takomto systéme len ten, čo už má a chce mať ešte viac, lebo vie, že tak, ako je v neštandardnom stave politika, sú v takom stave aj súdy a celý systém.

Spomínate systém a súdy. Myslíte si, že má bežný človek, pokiaľ nie je milionár alebo stranícky káder, šancu dovolať sa spravodlivosti napríklad aj súdnou cestou? Máme tu právny štát, ktorý sa dokáže postarať o svojich občanov?

Žiaľ, väčšinou ho máme len na papieri, nie v reálnom živote. Poviem vám to na konkrétnom príklade. Moji predchodcovia po zmene režimu predali mestské podniky do súkromných rúk. Keď som sa stal primátorom Košíc v 90. rokoch, jednu zimu sme mali obrovskú snehovú kalamitu. Okamžite sme riešili, prečo stále nenastúpili do zimnej údržby stroje a prečo sú zamknuté garáže firmy, ktorá mala údržbu zabezpečovať. Ľudia boli pripravení, ale čakali na príkaz majiteľa. Ten však v Košiciach nebol, lebo bol kdesi v zahraničí. Potreboval som zabezpečiť, aby boli odhrnuté trate električiek a cesty, aby sa ľudia mohli dostať domov a do práce. Poradil som sa teda s právnikom a jednou sudkyňou a nakoniec sme kvôli havarijnej situácii vypovedali danej firme zmluvu, dali vylomiť zámky a zabezpečili sme odhrnutie snehu. Keď sa majiteľ po pár dňoch vrátil a zistil, že sme mu vypovedali zmluvu, lebo nedodržal zmluvné podmienky, zažaloval mesto. A hoci na začiatku všetci odborníci na právo hovorili, že nemá šancu, súdne konanie trvalo neuveriteľných 16 rokov - až kým Košice s ním neprehrali súd! Urobte si štatistiku, koľko vzájomných súdov vyhral štát a samospráva a koľko kapitálovo silní súkromní podnikatelia. Jednoducho, žijeme v štáte, v ktorom mesto, obec či štát a jeho bežní a slušní občania takmer nemajú šancu na spravodlivosť, lebo nemajú milióny, za ktoré si dokážu zabezpečiť beztrestnosť, nemajú na úplatky a nemôžu si tak spravodlivosť kúpiť. Takže - v takomto stave je naše súdnictvo...

Jeden z tribúnov Novembra 89 a zakladateľ VPN Ján Budaj sa o.i. vyjadril, že "...to tu vyzerá, akoby tú revolúciu vyhrali tí druhí, čiže normalizátori." Súhlasíte s jeho názorom?

História potvrdila, či mal pravdu on alebo ja. Až dnes si mnohí uvedomujú, akým šťastím bolo, že sme pri zmene systému boli na Slovensku ja s Milanom Čičom. Boli sme rozumní a uvažujúci ľudia, ktorí vedeli, čo je vláda, parlament, ktorí si uvedomovali, že v kritických okamihoch zmeny bola armáda stále vyzbrojená, podobne ako aj tajná polícia či milície... Našťastie, na Slovensku nenastala situácia ako v Rumunsku - aj napriek existujúcemu napätiu. S Milanom Čičom sme ako "triezvi" komunisti našu republiku pomohli pokojne a plynulo odovzdať do prvých demokratických volieb. Nová moc mala v rukách už postupne všetky dôležité posty. Akurát sa uvažovalo, že by mňa - ako predsedu parlamentu vymenil Janko Budaj, ktorému sa za zásluhy stále neušla žiadna väčšia funkcia. Na tento post si ho už vtedy pripravoval Mečiar. Naše vzťahy s pánom Budajom sú však dnes už korektné.

Z čoho potom pramení averzia Jána Budaja voči vašej osobe? Len z toho, že sa nakoniec nestal predsedom parlamentu?

Asi áno. To zrejme spôsobilo aj jeho dlhodobú osobnú frustráciu. Bol tribúnom námestí počas zmeny moci, ktorý sa už videl v kresle predsedu parlamentu. Ale prvého marca 1990 v ňom potvrdili okrem iných aj poslanci VPN a KDH - proti jeho vôli a predstavám - mňa. Asi ho to zasiahlo viac, než malo...

Mimochodom, okrem spomínaného Budaja boli vašimi najväčšími rivalmi, kritikmi a oponentmi aj Vladimír Mečiar a Mikuláš Dzurinda. Čím to bolo spôsobené? Boli ste rozdielne povahy, každý z iného cesta alebo tvrdohlaví?

Každý muž je tvrdohlavý. Avšak tvrdohlavosť musí mať hranice, zvlášť v politike. Pokiaľ v nej neviete robiť v správnej chvíli kompromisy, neposuniete veci dopredu, k lepšiemu. K Budajovi som sa už vyjadril.

Čo sa týka Mečiara, s tým som sa dostal do kolízie už v roku 1990, keď bol ministrom vnútra za VPN. Ešte pred jeho zvolením za ministra mi volal Dubček a vysvetľoval mi, že práve Mečiar bude dobrý typ na tento post, pretože vie nielen veľmi dobre komunikovať, ale aj dobre obstál v pohovoroch. Podľa mňa Dubček a ani iní z VPN netušili, že sa na to dlhodobo pripravoval. Problém Mečiara však bol ten, že už v okamihu, ako ho zvolili za ministra vnútra, sa túžil stať premiérom. Vedel, že pokiaľ sa ma zbaví, stane sa ním skôr. Aj preto si pripravoval na môj post Janka Budaja. Ľudia vo VPN a KDH túto jeho hru nevideli, čo len potvrdzuje, že boli politicky naivní, nepripravení na prevzatie moci, a už tobôž nie na riadenie štátu.

Foto: TASR

Mečiar bol?

Samozrejme. Keď mu jeho plán s Budajom nevyšiel, začal proti mne útok. Ako minister vnútra prikázal už ponovembrovej polícii, nech na mňa začne hľadať v Košiciach kompromitujúce materiály. A tak sa zamerali na môj dom. Chceli dokázať, že naň nemám v poriadku doklady. Dokonca našli niekoho, kto na mňa podal trestné oznámenie. Ja som však mal na dom bezpečne odložené až tri kópie dokumentov. Tlak proti mne sa zo strany Mečiara tak zvyšoval, že aj prezident Havel apeloval, aby so mnou nerobili to, čo sa robilo za minulého režimu. Mečiarovi to však bolo jedno - on v tom, čo si zmyslel, pokračoval ďalej, aj keď vedel, že nemá dôkazy. Bol natoľko bezcharakterný, že začal do tejto svojej hry zaťahovať aj chudáka môjho otca. Keď som sa to dozvedel, otca som si nahral a nahrávku som aj ukryl - pre prípad, že by to zašlo tak ďaleko, že by sa môjmu otcovi niečo stalo. Neskôr, keď novembrový tribún Milan Kňažko dobre zahratým a dôkladne pripravovaným emotívnym vystúpením v slovenskej televízii urobil z Mečiara martýra a tým mu pomohol stať sa neskôr premiérom, som s Mečiarom prišiel do konfliktu kvôli nehoráznemu spôsobu sprivatizovania VSŽ...

To, prečo Mečiar, som pochopil. Ale prečo Dzurinda...?

Lebo aj jemu sa prihodilo to, čo sa svojho času prihodilo Mečiarovi a dnes sa to deje s Ficom. Postupom času si začal uvedomovať, že má v rukách toľko právomoci a takú moc, že sa z neho stal "demokratický" diktátor, ktorý nepotrebuje, aby mu niekto oponoval, nie to ešte konkuroval. Potrebuje mať prezidenta, ktorý je len akože, ktorý názorovo a poslušne splýva s ním - s jeho rozhodnutiami a vôľou. Toto sa pri Mečiarovi stalo osudným Kováčovi, keď odmietol zvoliť Lexu za ministra privatizácie.

Vráťme sa však k Dzurindovi a vášmu vzájomnému napätiu...

S Dzurindom sme boli priatelia, kým sme bojovali proti Mečiarovi. Do momentu, kým som sa nerozhodol založiť politickú stranu SOP. Ešte pred jej založením nám v prieskumoch verejnej mienky dávali až 18 percent. Raz ma zavolal Juraj Stern na tajné stretnutie na Zlatých Pieskoch. Stretol som sa tam s celou vtedajšou opozíciou. Boli tam napr. Jano Langoš, Maďari, ale aj Dzurinda. Langoš sa ma pýtal, čo tam chcem teraz, keď idú vyhrať voľby. Bál sa, že im zoberiem percentá a že sa spojím proti nim s Mečiarom. Vysvetlil som mu, že ja sa nikam nevnucujem, ale že som bol pozvaný. A tiež som im povedal, že pokiaľ mi budú garantovať, že vyhrajú voľby a získajú v nich trojpätinovú väčšinu, tak stranu zakladať nebudem. Keď sa nad mojimi slovami usmievali, oznámil som im, že stranu založím, spoločne získame ústavnú väčšinu a zmeníme ústavu na priamu voľbu prezidenta, aby sa neopakovali chvíle, keď mal Mečiar v rukách nielen právomoci premiéra, ale aj prezidenta. Toto nie je môj terajší výmysel - je to všetko zapísané a archivované.

Chcete povedať, že aj Dzurinda chcel mať prezidenta len "akože"?

Samozrejme. Potreboval len pritakávača. Neskôr, keď som mu vrátil niektoré zákony, stal som sa jeho politickým nepriateľom. Dzurinda, rovnako ako aj Mečiar, nemal rád kritiku voči svojmu spôsobu politiky a niektorým rozhodnutiam. A to tak zo strany prezidenta, vlastných členov strany alebo priateľov. Naopak, po nej sa okamžite - behom sekundy - stávali všetci jeho nepriateľmi a okamžite začal - podobne, ako aj Mečiar pred ním, viesť boj proti vnútorným nepriateľom. Vyústilo to až do toho, že mal aj zoznam nepriateľských novinárov, na ktorom sa ocitli mnohí z tých, ktorí mu pomohli stať sa premiérom a vyhrať voľby. Keď sme u mňa o niečom rokovali a nemali sme rovnaký názor, a následne sme stáli spoločne pred médiami, takmer nikdy nič nepovedal. Následne na svojom úrade vlády zvolal svoju tlačovku a tam už exceloval - bez akejkoľvek oponentúry.

Foto: TASR

Tomuto sa až nechce veriť...

Ale je to tak. Stalo sa, že ho kritizovali vysokí predstavitelia jeho strany (vtedajší podpredseda strany a minister Šimko a minister hospodárstva - pozn. red.), ktorí boli aj členmi jeho vlády. Namiesto toho, aby sa zamyslel, ich okamžite navrhol odvolať z funkcií. Bez mihnutia oka. Nekompromisne. A to aj napriek tomu, že jedného z nich krátko predtým verejne vychvaľoval. Vtedy som si ho ako prezident zavolal a povedal som mu: "Miki, čo to robíš , veď ty si tvrdší, než sme boli kedysi my - komunisti." U nás, keď raz niekto nezahlasoval ako mal, tak ho najskôr upozornili, aby "nerobil hlúposti", pohrozilo sa mu straníckym trestom, voči ktorému sa mohol odvolať. Dzurinda však konal inak. Aj moja kritika voči nemu nenechala na dôsledky dlho čakať. Postupne svojim podriadeným začal diktovať, komu z okruhu ľudí v mojej prezidentskej kancelárii sa má dať previerka a komu nie. Mnohí ľudia sa dostali do jeho nemilosti len preto, že so mnou spolupracovali. Prípadne, keď som mu vrátil nejaký zákon, ma začal cez médiá kompromitovať ako človeka, čo nahráva opozícii, alebo si dal záležať, aby ma cez svojich ľudí v médiách spochybňoval cez zadlženosť Košíc, cez rôzne dvojplatničky, anakondu či moje cesty vlakom do Košíc. A keďže život vie byť naozaj nevyspytateľný, dnes sme už obaja opäť kamarátmi....

Na to obdobie si veľmi dobre pamätám. Myslím, že ste navrhovali, aby sa Košice oddlžili predajom mestských lesov. Alebo sa mýlim?

Veľmi racionálnym a pre obe strany logickým a výhodným riešením sa ukazovalo to, že štát od Košíc odkúpi 3000 ha mestských lesov. Všetko bolo už pripravené na podpis, keď v tom okamihu dal Dzurinda pokyn, že nič sa podpisovať nebude. Neuniesol totiž moju kritiku, že ako prezidenti máme veľmi nízke platy a ešte nižšie dôchodky, než aké by sme mali mať. Podobne malicherne sa správal aj vtedy, keď som mal výhrady napr. voči jeho spôsobu predaja plynární, Gabčíkova či VSŽ.

Spomíname na veci, súvisiace už aj s vaším výkonom funkcie prezidenta. Keď sa v roku 61 p.n.l. v Ríme losovali provincie, Gaius Iulius Caesar dostal Hispániu. Cestou do nej poznamenal: "Radšej budem prvý v provincii, ako v Ríme druhý," pretože mu Cato a Cicero neboli naklonení a oporu nemal ani v konzuloch. Vy ste sa ako primátor Košíc tešili takmer absolútnej podpore voličov. Neľutovali ste, že ste sa "pobrali" do veľkej politiky v Bratislave, kde ste - predsa len nemali až také pevné zázemie ako doma?

Prvý raz som bol zvolený za primátora Košíc v minulom režime a dvakrát v rokoch 1994 a 1998 - už v novom. V roku 1998 som dokonca získal takmer 80 percent hlasov. Keď som po zvolení za prezidenta odchádzal z Košíc do Bratislavy, lúčilo sa so mnou a mojou manželkou 20.000 ľudí. Boli sme z toho obaja takí dojatí, že sme plakali. Už vtedy nám vraveli, že nás Bratislava neprijme a prosili nás, aby sme ostali. Možno som nemal ísť, ale bola to výzva a snaha niečo dobré urobiť nielen pre Košičanov, ale aj ostatných ľudí. Nakoniec mali pravdu - Bratislava nás nikdy neprijala. Ale taký je celý môj život - sú to akési pomyselné schody návratov. Tak ako sa po nich dostávate smerom nahor, tak je dôležité mať ich vždy na dohľad a vedieť sa po nich aj vrátiť, dole medzi ľudí. Nebáť sa ich. Lebo, keď robíte veci s dobrým presvedčením, nezištne a v dobrej vôli a raz nastane chvíľa, že zídete dole - nemáte sa čoho báť. Ľudia vás medzi sebou vždy prijmú.

Čo považujete za svoju najväčšiu politickú prehru?

Že som sa dal prehovoriť, aby som šiel aj druhý raz kandidovať na prezidenta. Dlho som s tým rozhodnutím bojoval. Bol som po operácii a ťažkej chorobe, manželka bola tiež proti. Bratislava nás neprijala a cítili sme to obaja. Nakoniec ma "zlomili" Košičania, dôchodcovia, ktorí za mnou prišli a tiež aj viacerí "smeráci". Dal som sa teda nahovoriť. To som však netušil, že Juraj Široký a ďalší ľudia v pozadí SMERu sa rozhodli, že prezidentom bude Ivan Gašparovič, lebo on ich - na rozdiel odo mňa - bude poslúchať. A tak začali "robiť" na Gašparovičovi.



Jednoznačne 1. marec 1990. Rešpektoval som politické dohody a počítal som s tým, že ako predseda parlamentu končím. Už som mal napísaný aj svoj rozlúčkový prejav. Jánovi Budajovi som deň predtým vyprázdnil stôl a zaúčal som ho, ako sa obsluhuje špeciálny telefón - zetka. Keď mi sekretárka a vtedajší predseda vlády Čič prišli oznámiť, že mám vyjsť von, že pred národnou radou sa zhromaždil dav ľudí, oponoval som, že to prišli podporiť Jána Budaja. Nakoniec to bolo naopak. Prišli kvôli mne. Následne ma v parlamente zvolili druhý raz za predsedu parlamentu - namiesto aj Mečiarom plánovaného Budaja...

Na vášho predchodcu, ale aj nástupcov ľudia aj historici nazerajú rôzne - kladne, ale i záporne. Ako by ste ako prezidenta charakterizovali vy sám seba?

Ťažko sa mi hodnotí samého seba. To nechám na ľudí. Čo môžem povedať je, že mám a vždy som mal svoje zásady, ktorých som sa držal. Aj preto sa stávalo, že som ako prezident nebol vždy pochopený. Do značnej miery to spôsobila aj moja kritika niektorých krokov Dzurindovej vlády, ktorá sa vtedy tešila nekritickej obľube a priazni médií. Doplatil som na to tým, že keď sa rozhodli médiá, že ma pošpinia, tak o mojej prezidentskej ceste do Ruska informovali tak, že som šiel za Putinom, lebo mi chýba Sovietsky zväz. Keď mi však americký prezident Bush poslal gratulačný list k narodeninám, keď ma akceptoval ako politika a dal dokonca príkaz armáde, aby ma odviezli na Južný pól, leb o vedel, že som aj vášnivým cestovateľom, o tom sa už nehovorilo. To komusi, kto bol malicherný, nehralo do kariet.

Predsa mi v tejto súvislosti sa neopýtať na vaše pamätné cesty vlakom do Košíc. Nebolo to z vašej strany zbytočne populistické gesto?

Pre mňa to malo význam. Nikdy som nemal problém rozprávať sa a stretávať s bežnými ľuďmi. A vlak bol na to ideálnou príležitosťou. Nakoniec - vôbec sa nepísalo, že som si cestovné lístky platil zo svojich peňazí. Aj keď sme leteli do Košíc - deťom, či manželke som letenky vždy platil. Ja som vládny špeciál na súkromné lety nezneužíval.

Počas výkonu funkcie prezidenta ste sa druhýkrát narodili. Nechcem rozvíjať situáciu, ako slovenskí lekári nad vami mávli rukou a upovedomili vašu rodinu, aby sa s vami prišli rozlúčiť a ako nebyť rakúskych lekárov a ich prístupu, už tu možno nie ste. Jedna vec ma však zaujíma - žijeme v spoločnosti, v ktorej sme svedkami, že dobre situovaný a zarábajúci primár onkológie a primár chirurgie berú od obyčajných ľudí úplatky, ľudia už neveria, že existuje právny štát a že v nemocniciach dostanú to, čo majú dostať. Dokonca aj súčasný prezident sa dal radšej zoperovať v susedných Čechách, lebo našim lekárom asi neveril. Nie je táto frustrácia, toto sklamanie ľudí, ktoré sa tu roky dlhodobo kopí, tá neskutočná nespravodlivosť, sklamanie a korupcia na každom kroku tým, čo nahráva neštandardným stranám?

Je to jeden z faktorov. Viete, nechcel by som byť úplne kritický k našim lekárom, pretože sú medzi nimi aj skvelí odborníci, ale aj oni môžu liečiť len do tej miery, pokiaľ im to dovolia poisťovne. Dnes nelieči lekár, ale poisťovňa a jej tabuľky a výkazy ziskovosti. S tým rozdielom, že manažér poisťovne neprisahal na Hippokrata a tak mu je jedno, či pacient prežije alebo nie. Pre poisťovne sú pacienti len štatistickými číslami. Štát im však dáva peniaze, aby liečili ľudí, nie aby ich kamsi odlievali. Je to ako so súkromnými bankami - dávate do nich svoje úspory, aby oni s nimi podnikali. Keď na podnikaní prerobia, strácate len vy - nie banka. Tá si svoj zisk od vás včas zoberie a prípadné straty jej po krachu nahradí štát. Keď nebodaj zarobia, väčšinu zisku si aj tak zoberú oni. Kedysi sme sa inšpirovali systémom zdravotníctva napríklad Kanaďanov, dnes sme to všetko, čo bolo dobré, zničili. Aj preto sa nemôžeme čudovať, že lekári sú závislí na pozornosti farmaceutických firiem, že si pacient do nemocnice okrem smrti na jazyku musí priniesť pomaly už aj príbor, toaletný papier a obväzy, že lekári berú úplatky a všeobecne klesá už tak chabá úroveň zdravotnej starostlivosti.

V krajine, kde je neštandard šablónou úspechu, je to zrejme prirodzené...

Ale aj tak. Zoberte si také typické socialistické úplatky - kvety, fľaša či bonboniéra, sa ako pozornosť dávali vždy. Dnes sa však vďaka podpisom zlých zmlúv či zlými výberovými konaniami zo strany štátnych manažérov a politikov kamsi vyparia stovky miliónov eur a jediným hmatateľným výsledkom je, že špeciálna prokuratúra sa s nasadením všetkých svojich síl a schopností zaoberá študentmi z Nitry, ktorí dali asistentovi ako úplatok fľašu alkoholu a klobásu. A to nehovorím o jednom z najväčších vyriešených korupčných prípadov na Slovensku, keď bývalého vysokého futbalového funkcionára odsúdili na vyše tri roky za to, že zobral úplatok - debničky jabĺk, kartóny vín a 500 eur! Klobásky a jablká dokážu slovenskú spravodlivosť vytočiť do nepríčetnosti. Stovky zmiznutých miliónov eur - nie. Veď toto už nie je ani len na smiech...



Na prelome 16. a 17. storočia žil v Košiciach Ján Bocatius, humanistický básnik, diplomat, pedagóg, historik a knihovník. Obyvatelia Košíc si ho obľúbili a vážili natoľko, že sa v roku 1603 stal ich richtárom. V roku 1618 sa stal aj tajným radcom, historikom a knihovníkom Gabriela Bethlena. Keď si uvedomím, že ste nielen slovenský politik, ale aj prozaik, dramatik, fotograf a filmár, cestovateľ, spevák či scenárista, nadobúdam pocit, že ste sa mu svojím širokospektrálnym zameraním chceli minimálne vyrovnať a inšpirovať. Alebo sa mýlim?

Jána Bocatia som mal vždy ako svoj vzor - aj keď bol evanjelik (úsmev). Bol to významný človek - najmä pre Košice. Hovorí sa, že história sa neopakuje, ale keď idem po jeho stopách, vidím v nich aj svoje paralely. Až na to, že mňa - na rozdiel od neho - nezavreli (smiech). Aj keď - za Mečiara som k tomu ďaleko nemal...

Pán prezident, začiatkom roka ste oslávili 83. narodeniny. Napriek svojmu veku ste však nesmierne čulý a aktívny človek. Nakoniec už len váš stretnutiami nabitý kalendár, a to nielen v Košiciach, ale aj v Bratislave či zahraničí, je toho najlepším dôkazom. Ako sa udržiavate v takejto neskutočnej kondícii? Je to tým, že máte "dobrý koreň"?

Čiastočne je to vďaka zdedeným génom a čiastočne aj spôsobom života. Nikdy som nežil "barovým" spôsobom života, neholdoval som alkoholu. Vždy som bol v pohybe. Chcel som zmysluplne využiť každý okamih. Venoval som sa naplno práci, rodine, ale aj svojim záľubám. Túžil som spoznávať nové veci, nové krajiny. Život bol a je pre mňa neustálou výzvou a aj preto som žil a žijem najlepšie, ako viem.