Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Historického ústavu SAV Slavomírom Michálekom.
Autor Juraj Soviar
Bratislava 23. januára (Teraz.sk) - Keby nebol minulý rok „osmičkový“, nič by sa nedialo, nik by sa o minulosť nezaujímal. A ani o prácu a výskumy a výsledky historikov. Tak isto to bolo pred desiatimi rokmi, tak isto to bude o desať rokov. Medzi tým, mŕtve more. - uviedol pre Teraz. Sk Slavomír Michálek.
Slováci na významných postoch československej zahraničnej služby sú vašou nosnou témou knižnej novinky Muži diplomacie. Vari tou ústrednou bude určite tento rok osobnosť M.R. Štefánika. Prosím vás, objasnite mi, prečo sa mu u nás nedostávalo toľko pozornosti a úcty ako napríklad T.G. Masarykovi v susednom Česku?
O Štefánikovi dnes vedia historici veľa, ale určite nie všetko, a predkladajú verejnosti čiastkové vedecké štúdie a monografie. Ktokoľvek má skutočný záujem dozvedieť sa o ňom viac, má po čom siahnuť. Faktom je, že dlhé desaťročia, vlastne celé obdobie 40 rokov komunizmu u nás, nepasoval do oficiálnej ideológie. Pre komunistov bol neprijateľný, vraj nebojoval za československú slobodu, ale bol agentom francúzskeho imperializmu a plateným žoldnierom kapitalistického Západu. Známy bol jeho vyhranený protikomunistický postoj, preto pochopiteľne komunisti jeho pamiatku v ľuďoch neustále znevažovali. Lenže, nevyhovárajme sa už na komunizmus, to dávno neobstojí.
Prečo sa u nás nedostávalo toľko pozornosti a úcty Štefánikovi ako v Česku Masarykovi?
Česi sú v rámci vnímania svojej histórie podstatne ďalej ako Slováci. Svoju národnú identitu majú v krvi.
Myslíte si, že práve jubileum ktoré si v roku 2019 pripomíname zmení pohľad Slovákov na jeho osobnosť, život a všetko, čo pozitívne a obetavo vykonal?
Myslím si, že dnes už netreba meniť pohľad Slovákov na Štefánika. Skôr ho treba rozširovať, systematicky, pretože všeobecne platí, že o dejiny dnes má spoločnosť, najmä generácia sociálnych sietí a iphonov, minimálny záujem. Je to dôsledok aj toho, že politické elity dnes rovnako nevidia za horizont a čo neprináša materiálny zisk, to je nepotrebnou rozpočtovou príťažou. Pozrime sa na to pragmaticky – keby nebol minulý rok „osmičkový“, nič by sa nedialo, nik by sa o minulosť nezaujímal. A ani o prácu a výskumy a výsledky historikov. Tak isto to bolo pred desiatimi rokmi, tak isto to bude o desať rokov. Medzi tým, mŕtve more.
Jubileum Milana Rastislava Štefánika, rozdelené do dvoch rokov (2019, 2020) je druhou príležitosťou v krátkom slede vmasírovať do hláv čo-to z našich moderných dejín. Takže, ako historik sa tomu teším, a pokiaľ viem, Historický ústav SAV bude v tomto smere opäť lídrom. Čakajú nás články, rozhovory, konferencie, publikácie, výstavy, besedy, prednášky. Popri tom samozrejme archívny výskum a systematická práca na dlhodobých projektoch.
V spomínanej publikácii sa venujete osobnostiam, ktoré takpovediac stáli vždy v pozadí, no na poli svetovej diplomacie dosiahli veľa. A to najmä v súvislosti s vývojom slovenských, či československých dejín. Napríklad diplomat Štefan Osuský. V čom konkrétne bol významný práve on. Široká verejnosť o tom vie pomerne málo.
Áno, Štefan Osuský patrí do nepočetnej top elity Slovákov v medzivojnovej československej diplomacii, najznámejší je asi svojim podpisom pod Trianonskou zmluvou z júna 1920 a takmer dvadsaťročným postom československého vyslanca vo Francúzsku. Jeho osobný prínos do európskej diplomacie v službách demokracie je však oveľa-oveľa väčší, stačí spomenúť napr. jeho dlhoročné pôsobenie v Spoločnosti národov či zmluvu o obnove československej armády vo Francúzsku zo začiatku októbra 1939, ktorú podpísal s premiérom Daladierom. Počas druhej vojny vyplávali na povrch jeho zásadné rozpory s Edvardom Benešom. Odišiel do Ameriky a tam aj zomrel. Osuský bol tiež persona non grata pre komunistov, takže o ňom sa skutočne na začiatku 90-tich rokov minulého storočia u nás nevedelo nič. Ani o iných s jemu podobným osudom.
Učia podľa vás diplomati premýšľať ľudí nad súčasnosťou v dejinných súvislostiach?
Ja verím že áno, hoci mechanické preberanie príkladov či prípadov z minulosti by asi nedopadlo dobre. V každom aspekte sa dnešná slovenská diplomacia má o čo oprieť, má korene, na ktorých stavia. A dejinné súvislosti a ich vplyv na súčasnú diplomaciu? Máme nepreberné množstvo príkladov tohto „prepojenia“, resp. vzájomného vplyvu. Stačí si zobrať ako príklad históriu bipolárneho sveta či zjednocovania demokratickej Európy, najprv západnej, ako sa odvíjala a kedy a za akých okolností sme sa stali jej súčasťou. Jedna poznámka, možno si odporujem, ale ľudia nad súčasnosťou, v dejinných súvislostiach či bez nich, príliš nepremýšľajú.
Vašou celoživotnou témou je druhý a tretí československý a slovenský demokratický exil. Definujte prosím tieto obdobia. Aby sme naučili ľudí premýšľať v súvislostiach.
Takto, ja sa prioritne venujem československo-americkým vzťahom po druhej svetovej vojne a československý demokratický exil je skôr mojou doplnkovou výskumnou témou. Pod druhým demokratickým exilom rozumiem protifašistický zahraničný odboj počas druhej svetovej vojny a mal nespočetné množstvo podôb. Ja sa venujem hlavne odboju na pôde Ameriky, aktivitám tamojšej slovenskej krajanskej evanjelickej komunity i otázkam činnosti československého vyslanca v USA Vladimíra Hurbana. Tretí demokratický exil, pofebruárový, reprezentuje na pôde Ameriky Rada slobodného Československa a ja sledujem hlavne prácu Slovákov v nej. Spoločným znakom oboch demokratických exilov v Amerike je snaha o obnovu demokratickej Československej republiky.
Ktoré z osobností slovenskej diplomacie zohrali v týchto dejinných časoch najvýznamnejšiu úlohu. A čo z ich skutkov zostalo dodnes ako základ pre zvyšovanie úrovne a prestíže slovenskej diplomacie vo svete?
Do slovenskej diplomatickej top elity zaraďujem určite spomínaných Štefana Osuského i Vladimíra Hurbana, syna Vajanského. Hurban je signatárom Deklarácie Spojených národov z 1. januára 1942 o bezpodmienečnej kapitulácii nacistického Nemecka, desať rokov pôsobil ako diplomatický zástupca (vyslanec-veľvyslanec) ČSR vo Washingtone (1936-1946) a predtým v Egypte a Švédsku. Máme tiež jedného zo 14 autorov záverečného textu Charty OSN, Jána Papánka, ktorý bol po vojne československým veľvyslancom pri OSN a v Bezpečnostnej rade protestoval proti pražskému komunistickému prevratu vo februári 1948. V roku 1949 založil humanitárny fond na podporu utečencom, ktorý pomohol naštartovať život vyše 100 tisíc utečencom spoza železnej opony. Je tu tiež Juraj Slávik, československý vyslanec vo Varšave a po Hurbanovi veľvyslanec vo Washingtone. A v neposlednom rade Ivan Krno, medzivojnový československý vyslanec v Holandsku a po druhej svetovej vojne ako právny poradca generálneho tajomníka tretí „najsilnejší“ muž v OSN. Krno, Papánek a Hurban stáli tiež pri zrode OSN v San Franciscu v lete 1945. Hurban zomrel 1949 v Prahe, ostatní menovaní vo svojej novej domovine, v Amerike.
Naša diplomacia bola však vtedy veľmi rôznorodá...
Naša diplomatická elita, hoci osobnostne rôznorodá, mala niekoľko základných spoločných prvkov – evanjelické korene, hrdé vlastenectvo, boj za demokraciu a odpor proti dvom totalitám, hnedej a červenej, a za spoločný štát Slovákov a Čechov. A čo zostalo z ich skutkov dodnes ako základ pre zvyšovanie úrovne a prestíže slovenskej diplomacie vo svete? Ja myslím, chcem veriť, že najmä to v čo verili a za čo bojovali, byť aktívny tam kde treba presadzovať hlas slobody a demokracie.
Slováci na významných postoch československej zahraničnej služby sú vašou nosnou témou knižnej novinky Muži diplomacie. Vari tou ústrednou bude určite tento rok osobnosť M.R. Štefánika. Prosím vás, objasnite mi, prečo sa mu u nás nedostávalo toľko pozornosti a úcty ako napríklad T.G. Masarykovi v susednom Česku?
O Štefánikovi dnes vedia historici veľa, ale určite nie všetko, a predkladajú verejnosti čiastkové vedecké štúdie a monografie. Ktokoľvek má skutočný záujem dozvedieť sa o ňom viac, má po čom siahnuť. Faktom je, že dlhé desaťročia, vlastne celé obdobie 40 rokov komunizmu u nás, nepasoval do oficiálnej ideológie. Pre komunistov bol neprijateľný, vraj nebojoval za československú slobodu, ale bol agentom francúzskeho imperializmu a plateným žoldnierom kapitalistického Západu. Známy bol jeho vyhranený protikomunistický postoj, preto pochopiteľne komunisti jeho pamiatku v ľuďoch neustále znevažovali. Lenže, nevyhovárajme sa už na komunizmus, to dávno neobstojí.
Prečo sa u nás nedostávalo toľko pozornosti a úcty Štefánikovi ako v Česku Masarykovi?
Česi sú v rámci vnímania svojej histórie podstatne ďalej ako Slováci. Svoju národnú identitu majú v krvi.
Myslíte si, že práve jubileum ktoré si v roku 2019 pripomíname zmení pohľad Slovákov na jeho osobnosť, život a všetko, čo pozitívne a obetavo vykonal?
Myslím si, že dnes už netreba meniť pohľad Slovákov na Štefánika. Skôr ho treba rozširovať, systematicky, pretože všeobecne platí, že o dejiny dnes má spoločnosť, najmä generácia sociálnych sietí a iphonov, minimálny záujem. Je to dôsledok aj toho, že politické elity dnes rovnako nevidia za horizont a čo neprináša materiálny zisk, to je nepotrebnou rozpočtovou príťažou. Pozrime sa na to pragmaticky – keby nebol minulý rok „osmičkový“, nič by sa nedialo, nik by sa o minulosť nezaujímal. A ani o prácu a výskumy a výsledky historikov. Tak isto to bolo pred desiatimi rokmi, tak isto to bude o desať rokov. Medzi tým, mŕtve more.
Jubileum Milana Rastislava Štefánika, rozdelené do dvoch rokov (2019, 2020) je druhou príležitosťou v krátkom slede vmasírovať do hláv čo-to z našich moderných dejín. Takže, ako historik sa tomu teším, a pokiaľ viem, Historický ústav SAV bude v tomto smere opäť lídrom. Čakajú nás články, rozhovory, konferencie, publikácie, výstavy, besedy, prednášky. Popri tom samozrejme archívny výskum a systematická práca na dlhodobých projektoch.
V spomínanej publikácii sa venujete osobnostiam, ktoré takpovediac stáli vždy v pozadí, no na poli svetovej diplomacie dosiahli veľa. A to najmä v súvislosti s vývojom slovenských, či československých dejín. Napríklad diplomat Štefan Osuský. V čom konkrétne bol významný práve on. Široká verejnosť o tom vie pomerne málo.
Áno, Štefan Osuský patrí do nepočetnej top elity Slovákov v medzivojnovej československej diplomacii, najznámejší je asi svojim podpisom pod Trianonskou zmluvou z júna 1920 a takmer dvadsaťročným postom československého vyslanca vo Francúzsku. Jeho osobný prínos do európskej diplomacie v službách demokracie je však oveľa-oveľa väčší, stačí spomenúť napr. jeho dlhoročné pôsobenie v Spoločnosti národov či zmluvu o obnove československej armády vo Francúzsku zo začiatku októbra 1939, ktorú podpísal s premiérom Daladierom. Počas druhej vojny vyplávali na povrch jeho zásadné rozpory s Edvardom Benešom. Odišiel do Ameriky a tam aj zomrel. Osuský bol tiež persona non grata pre komunistov, takže o ňom sa skutočne na začiatku 90-tich rokov minulého storočia u nás nevedelo nič. Ani o iných s jemu podobným osudom.
Učia podľa vás diplomati premýšľať ľudí nad súčasnosťou v dejinných súvislostiach?
Ja verím že áno, hoci mechanické preberanie príkladov či prípadov z minulosti by asi nedopadlo dobre. V každom aspekte sa dnešná slovenská diplomacia má o čo oprieť, má korene, na ktorých stavia. A dejinné súvislosti a ich vplyv na súčasnú diplomaciu? Máme nepreberné množstvo príkladov tohto „prepojenia“, resp. vzájomného vplyvu. Stačí si zobrať ako príklad históriu bipolárneho sveta či zjednocovania demokratickej Európy, najprv západnej, ako sa odvíjala a kedy a za akých okolností sme sa stali jej súčasťou. Jedna poznámka, možno si odporujem, ale ľudia nad súčasnosťou, v dejinných súvislostiach či bez nich, príliš nepremýšľajú.
Vašou celoživotnou témou je druhý a tretí československý a slovenský demokratický exil. Definujte prosím tieto obdobia. Aby sme naučili ľudí premýšľať v súvislostiach.
Takto, ja sa prioritne venujem československo-americkým vzťahom po druhej svetovej vojne a československý demokratický exil je skôr mojou doplnkovou výskumnou témou. Pod druhým demokratickým exilom rozumiem protifašistický zahraničný odboj počas druhej svetovej vojny a mal nespočetné množstvo podôb. Ja sa venujem hlavne odboju na pôde Ameriky, aktivitám tamojšej slovenskej krajanskej evanjelickej komunity i otázkam činnosti československého vyslanca v USA Vladimíra Hurbana. Tretí demokratický exil, pofebruárový, reprezentuje na pôde Ameriky Rada slobodného Československa a ja sledujem hlavne prácu Slovákov v nej. Spoločným znakom oboch demokratických exilov v Amerike je snaha o obnovu demokratickej Československej republiky.
Ktoré z osobností slovenskej diplomacie zohrali v týchto dejinných časoch najvýznamnejšiu úlohu. A čo z ich skutkov zostalo dodnes ako základ pre zvyšovanie úrovne a prestíže slovenskej diplomacie vo svete?
Do slovenskej diplomatickej top elity zaraďujem určite spomínaných Štefana Osuského i Vladimíra Hurbana, syna Vajanského. Hurban je signatárom Deklarácie Spojených národov z 1. januára 1942 o bezpodmienečnej kapitulácii nacistického Nemecka, desať rokov pôsobil ako diplomatický zástupca (vyslanec-veľvyslanec) ČSR vo Washingtone (1936-1946) a predtým v Egypte a Švédsku. Máme tiež jedného zo 14 autorov záverečného textu Charty OSN, Jána Papánka, ktorý bol po vojne československým veľvyslancom pri OSN a v Bezpečnostnej rade protestoval proti pražskému komunistickému prevratu vo februári 1948. V roku 1949 založil humanitárny fond na podporu utečencom, ktorý pomohol naštartovať život vyše 100 tisíc utečencom spoza železnej opony. Je tu tiež Juraj Slávik, československý vyslanec vo Varšave a po Hurbanovi veľvyslanec vo Washingtone. A v neposlednom rade Ivan Krno, medzivojnový československý vyslanec v Holandsku a po druhej svetovej vojne ako právny poradca generálneho tajomníka tretí „najsilnejší“ muž v OSN. Krno, Papánek a Hurban stáli tiež pri zrode OSN v San Franciscu v lete 1945. Hurban zomrel 1949 v Prahe, ostatní menovaní vo svojej novej domovine, v Amerike.
Naša diplomacia bola však vtedy veľmi rôznorodá...
Naša diplomatická elita, hoci osobnostne rôznorodá, mala niekoľko základných spoločných prvkov – evanjelické korene, hrdé vlastenectvo, boj za demokraciu a odpor proti dvom totalitám, hnedej a červenej, a za spoločný štát Slovákov a Čechov. A čo zostalo z ich skutkov dodnes ako základ pre zvyšovanie úrovne a prestíže slovenskej diplomacie vo svete? Ja myslím, chcem veriť, že najmä to v čo verili a za čo bojovali, byť aktívny tam kde treba presadzovať hlas slobody a demokracie.
