Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Nedela 24. november 2024Meniny má Emília
< sekcia Publicistika

VIDEO: S. Sikora: A. Dubček bol slušný, no zároveň i mazaný politik

Stanislav Sikora z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave počas rozhovoru pre Tlačovú agentúru SR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky 27. novembra 2016 v Bratislave. Foto: TASR - Michal Svítok

Dubček za 19 rokov prešiel celý rebrík aparátu komunistickej strany. Ten, kto by bol naivný, by sa v tomto systéme nevedel zorientovať a nemohol by postúpiť až na vrchol, uviedol Sikora zo SAV.

Bratislava 27. novembra (TASR) – Alexander Dubček dokázal, že aj za vlády komunizmu bolo možné robiť slušnú politiku. A keďže nebol naivný, pokúsil sa v rámci svojich možností aspoň vylepšiť vtedajší systém a vytvoriť i zo socializmu priestor pre kreativitu a iniciatívu jednotlivca. V rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky to uviedol Stanislav Sikora z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.

Pri príležitosti 95. výročia narodenia vedúcej osobnosti Pražskej jari 1968 hovoril o tom, v čom bola veľkosť Dubčekovej vízie demokratizácie ČSSR a čo spôsobilo, že sa tieto vízie nenaplnili. Poukázal i na to, prečo Dubček stojí za renesanciou slovenskej politiky v socialistickom období.

Všetky články na tému A. Dubček, 95. výročie narodenia


Prečo by sme si mali Alexandra Dubčeka pamätať a prečo by sme jeho osobnosť mali pripomínať aj mladej generácii?
Odpoveď je jednoduchá. Mali by sme si ho pamätať pre to, čo dokázal. V nepriaznivej geopolitickej situácii sa pokúsil prispôsobiť socializmus sovietskeho typu aktuálnym výzvam vtedajšieho obdobia. Dubček bol jeden z mála, ktorí si uvedomili, že ak režim neprijme tieto výzvy, najmä v súvislosti s vedecko-technickým pokrokom, tak socializmus sovietskeho typu nebude môcť konkurovať západu, naopak, náskok západu sa bude iba zväčšovať. No ak mal socializmus prijať túto výzvu, bolo potrebné uvoľniť atmosféru, vytvoriť demokratické prostredie, ktoré podnecuje iniciatívu a prispieva i k ekonomickému progresu. Veľmi dobre vedel, že spoločnosť by si želala ešte viac, no uvedomujúc si realitu i možnosti, pokúsil sa aspoň vylepšiť vtedajší systém. Už to bolo odvážne. A hoci sa to i pre neho osobne mohlo skončiť všelijako, neváhal pre tento cieľ nasadiť život.

Dubček sa narodil v Uhrovci, v tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Nie je to naozaj vzácna zhoda okolností, že dvaja takíto lídri slovenských dejín sa narodili na jednom mieste?
Keby sme chceli fantazírovať, tak by sme mohli povedať, že je to ako tá legenda o sitnianskych rytieroch, ktorí zo svojho úkrytu vyjdú vždy, keď bude Slovákom najťažšie. V každom prípade, je to pekná zhoda okolností a dokumentuje aj to, že Uhrovec má naozaj medzi kultúrnymi centrami na Slovensku významné miesto.



Dubček prežil hlavnú časť svojho detstva v Sovietskom zväze, neskôr tam i študoval a k tejto krajine mal blízky vzťah. No napriek tomu, že ho aj počas pôsobenia v komunistickej strane niektorí opisujú ako poslušného funkcionára, nestal sa dogmatikom...
Je potrebné pripomenúť, že Dubček počas svojho detstva a pobytu v Kirgizsku napríklad zažil prenasledovanie tamojších roľníkov. Keď bol s rodinou v meste Gorkij, dnešnom Nižnom Novgorode, bol svedkom stalinistického teroru voči tým, ktorých pár rokov predtým oslavovali ako hrdinov Sovietskeho zväzu. Samozrejme, v tej dobe to ešte nevedel vyhodnotiť a pochopiť v plnej šírke. No keď sa na verejnosť dostal Chruščovov prejav na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), v ktorom sovietsky predák odsúdil praktiky stalinizmu, Dubček si uvedomil, že to, čo zažil predtým, nie je ten socializmus, aký vykresľoval Marx. A že ten systém musí byť humánnejší.

Na snímke z 24. novembra 1989 vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989 Václav Havel (vpravo) a vedúca osobnosť Pražskej jari 1968 Alexander Dubček si pripíjajú na rezignáciu predsedníctva Komunistickej strany Československa.
Foto: TASR/AP


On sám bol symbolom poľudštenia režimu. Ľudia ho vnímali ako slušného, vľúdneho a priateľského človeka.
Taký prirodzene bol. No v rovine politiky sa tieto jeho kvality ešte viac zvýraznili, keď v roku 1963 vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS nahradil Karola Bacíleka. Človeka, ktorý bol v rokoch 1952-1953 ministrom národnej bezpečnosti a bol zaangažovaný do vykonštruovaných procesoch proti údajným nepriateľom socializmu na konci 40-tych a 50-tych rokov. A po tomto človeku, s krvou nevinných obetí na rukách, prišiel niekto, kto je slušný a verí, že slušným spôsobom sa dá robiť aj politika.

Zmenila sa teda celková filozofia, ako viesť stranu, aspoň na Slovensku?
Iste, Dubčekovou predstavou bolo nevydávať príkazy a zákazy, ale motivovať a presvedčiť ľudí. Strana podľa jeho názoru nemala byť diktátorom, ale centrom, doslova vedeckým centrom, ktoré vytvára priestor iniciatíve. Mimochodom, on ten priestor pre iniciatívu zdôrazňoval natoľko, že ho Biľakovci hanlivo nazývali Alexander Priestorovič.... Ale on to naozaj chápal tak, že strana má vytýčiť líniu, ktorá sa pretaví do vládneho programu a sústavy zákonov a jednotlivé články politického systému v tomto zmysle budú samostatne pôsobiť. Takáto filozofia, samozrejme, ohrozovala stranícky aparát a bola aj zdrojom konfliktov s vtedajším prvým tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom Antonínom Novotným.



Obrodný proces, ktorý prebiehal v 60-tych rokoch, smeroval zo slovenskej strany aj k rovnoprávnejšiemu postavenie Slovenska v spoločnom štáte. Zasadzoval sa aj Dubček špeciálne o to, aby sa význam i právomoci Slovenska pozdvihli?
Dubček si v tom období veľmi dobre uvedomoval, že Slovensko nemá rovnocenné postavenie v rámci spoločného štátu. Pripomínal jednak malé kompetencie slovenských národných orgánov, no poukazoval i na nevyhnutnosť zmeny ekonomickej štruktúry. Upozorňoval, že Slovensko nemôže byť iba tou časťou krajiny, kde sa ťažia suroviny, ktoré sa následne odvezú na finálne spracovanie do Čiech. Slovensko tým za Českom výrazne zaostávalo a Dubček zdôrazňoval, že to takto pokračovať nemôže. Musíme povedať, že po tých rokoch, keď bol dusený akýkoľvek náznak slovenského emancipačného hnutia a takéto podnety boli hodnotené ako buržoázny nacionalizmus, sa Dubček dokázal presadiť ako slovenský politik, zohľadňujúci záujmy Slovenska, i keď v obmedzenej miere, ktorú dovoľovala doba. Nápravu daného stavu videl v prehlbovaní, zväčšovaní kompetencií slovenských národných orgánov v rámci vtedajšieho asymetrického štátoprávneho usporiadania. Už keď bol tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel v rokoch 1960-1962, "pílil s tým uši" Antonínovi Novotnému. Keď v roku 1968 napokon dospela situácia k rokovaniu o federatívnom usporiadaní ČSSR, zasadzoval sa za tzv. voľnú federáciu s výraznou kompetenciou národných orgánov. Nikdy nebojoval za samostatnosť, i keď sa údajne aj touto myšlienkou zaoberal. No bol presvedčený, že v tej dobe je budúcnosť v česko-slovenskej federácii, nie v samostatnom Slovensku.

Prvomájové oslavy v Bratislave 1. mája 1964. Pred tribúnou defilujú desaťtisíce pracujúcich. Na archívnej snímke člen predsedníctva ÚV KSČ prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček predniesol slávnostný prejav.
Foto: TASR/Štefan Petraš


Vráťme sa k tej ľudskosti, ktorá bola jeho charakteristickou črtou. Nelimitovalo to jeho politickú prezieravosť?
Myslíte, či nebol ako politik naivný?

Aj tak sa dá tá otázka položiť.
Pozrite, Dubček za 19 rokov, od roku 1949 do roku 1968, prešiel celý rebrík aparátu strany, od okresného tajomníka KSS až po prvého tajomníka ÚV KSČ. V rámci takejto mocenskej pyramídovej štruktúry sa vytvárajú rôzne skupiny, ktoré politici využívajú na to, aby mohli vyvíjať intrigy voči druhým. Ten, kto by bol naivný, by sa v tomto systéme nevedel zorientovať a nemohol by postúpiť až na vrchol. Naopak, Dubček bol "mazaný" človek.

Lenže v tom 68-mom roku, v čase, keď už bol prvým tajomníkom ÚV KSČ v Prahe, prišli veci, s ktorými nerátal, resp. ich nemohol dostať pod kontrolu.
To by som pripisoval tomu, že podcenil očakávanie českej verejnosti v roku 1968. To prostredie bolo radikálnejšie ako tu na Slovensku. Kým my sme v duchu hesla, že túžite po tom, čo vám najviac chýba, rozmýšľali hlavne o rovnoprávnejšom postavení Slovenska voči Česku, v Prahe vtedy snívali o demokracii ad absurdum. A to tam neustriehol. Navyše, demokratizačné procesy začali byť tŕňom v oku nielen Sovietom, ale sovietskemu bloku ako takému. A proti tomu už nemal šancu.



Vy sám ako historik upozorňujete, že Dubčekovi vtedy urobil problém paradoxne práve jeden z tých najväčších demokratizačných krokov – zrušenie cenzúry tlače. Ako tomu máme rozumieť?
Aj Dubček bol iba človek, ktorý robí chyby. Nechcem, aby to znelo premúdrelo, lebo nám je to s odstupom času ľahké hodnotiť, po boji je každý generál. Ale Dubček urobil chybu v tom, že si neuvedomil dôsledky slobody tlače, ktorá nastala vo februári 1968 po obnovení Literárnych novín. Tie boli rok predtým zakázané. Už v tom období síce bol pripravený akčný program strany, ktorý mal definovať postupnú demokratizáciu systému, no prijali ho až v apríli, teda potom, čo novinári začali písať slobodne. Už vtedy Brežnev hovoril, že to, čo robia naše médiá, nemôže pokračovať. Československá verejnosť to videla práve naopak. Novinárska sloboda spôsobila také uvoľnenie atmosféry, že postupná a pomalá demokratizácia už nebola zaujímavá, ľudia chceli viac! Dubček tak urobil v dobrej viere krásnu vec, no z hľadiska svojho cieľa - v daných podmienkach a možnostiach sa dopracovať k socializmu s ľudskou tvárou - to bol až príliš radikálny krok. A keď bola v júni 68 zákonom zrušená cenzúra tlače a atmosféra v spoločnosti sa ešte viac uvoľnila, Sovieti začali hovoriť už priamo o kontrarevolúcii. Ďalšou chybou, ktorá sa Dubčekovi vyčíta, je, že "neprefiltroval" ÚV KSČ. Hoci jeho myšlienky a reformné úsilie našli odozvu v straníckych zložkách na okresnej i krajskej úrovni, z vrcholného orgánu strany sa mu nepodarilo dostať dogmatikov.



Sú hlasy, ktoré spochybňujú Dubčekovu schopnosť reálne zhodnotiť situáciu aj v tých prelomových týždňoch leta 68, keď Moskva začala hovoriť o opatreniach proti "kontrarevolúcii" v Československu. Naozaj si neuvedomoval to riziko, ktoré hrozilo?
Nemyslím si, že by nevedel pochopiť reálnosť tej hrozby. To nie je možné. Veď po tom hodinovom rozhovore s Brežnevom z 13. augusta musel tušiť, čo sa chystá. On to vedel, len nechcel tomu uveriť.

Pápež Ján Pavol II. navštívil 22. apríla 1990 Bratislavu. Na archívnej snímke posledné chvíle pred odletom /zľava/ predseda FZ ČSFR Alexander Dubček a hlava rímskokatolíckej cirkvi počas rozlúčky na bratislavskom letisku v Ivanke pri Dunaji.
Foto: TASR - Pavel Neubauer


Teraz hovoríme o tom rozhovore, v ktorom podľa ruského historika Svjatoslava Rybasa mal sám Dubček pozvať okupačné vojská do Československa? Tým, že na Brežnevovu poznámku, že musia urobiť opatrenia na zabránenie kontrarevolúcie, mal povedať, aby Sovieti urobili to, čo považujú za nevyhnutné?
Ale veď je to kolosálny nezmysel! V tom rozhovore sa Brežnev správal k Dubčekovi neúctivo. Keď Rus chce byť zdvorilý, oslovuje toho druhého krstným i otcovským menom. Ale Dubčekovi Brežnev nehovoril Alexander Stepanovič, on mu stále hovoril Sáša. Tak mu aj vyčítal: "Sáša, prečo neplatia dohovory z Čiernej nad Tisou?" A povedal mu, že Sovieti musia teraz urobiť nové, diametrálne odlišné opatrenia. Dubček ho uistil, že majú všetko pod kontrolou a že žiadna kontrarevolúcia nehrozí, no zároveň dodal: "Ak si ale myslíte, že niečo musíte urobiť, my vám v tom nemôžeme zabrániť." Z tohto dedukovať, že išlo o pozvanie, je naozaj nezmysel. Napokon, údajne mal existovať ešte jeden rozhovor zo 16. augusta. Ale keď dvaja českí historici, Jitka Vondrová a Jaromír Navrátil, priamo v Moskve študovali bývalé sovietske materiály, k žiadnemu takému dokumentu, ktorý by potvrdzoval telefonát zo 16. augusta a Dubčekovo pozvanie, sa nedostali. A ak by naozaj také niečo existovalo, nie je možné, že by ho Rusi nevydali. Veď by to z ich pliec sňalo obrovskú zodpovednosť za august 68! Neverím ani tomu, že by niečo také spomínaní českí historici, ktorí neboli veľkí Dubčekovi prívrženci, zatajili. A napokon, prečo by Dubčeka ráno 21. augusta zatkli a vyhrážali sa mu revolučným tribunálom?

Ako to bolo vlastne s tým pozývacím listom, na základe ktorého Sovieti odôvodňovali intervenciu? Vraj ich bolo viac, nielen ten, ktorý spísala pätica Biľak, Indra, Kapek, Kolder a Švestka...
Ten, ktorý treba spájať s inváziou, je list tejto pätice. Ale... keď bol môj kolega Michal Štefanský z Historického ústavu v Moskve v centrálnom archíve Ruskej federácie a vtedajší riaditeľ ho zaviedol do depozitára, ukázal mu velikánsku skriňu a poznamenal: "Tu hľa, je plno pozývacích listov." Písali ich ortodoxní komunisti, či už jednotlivci alebo, napríklad, skupiny pracujúcich z pražských závodov...

Spomínali ste zatknutie Dubčeka. Život mu vtedy vraj zachránilo to, že státisíce Čechov a Slovákov vyšli do ulíc a protestovali proti okupácii...
Z vojenského hľadiska bola intervencia priam ukážková. Ale ako perfektne vyšla akcia po vojenskej stránke, tak katastrofálne dopadla zo stránky politickej. Jednoducho sa ukázalo, že to vôbec nie je tak, ako to Sovietom tvrdili Biľak a Indra, že ich piata kolóna je úžasne mocná a že je pripravená pôda pre ovládnutie mocenských pozícií. Úmysel, nastoliť bábkovú robotnícko-roľnícku vládu, padol v dôsledku všeobecného odporu. Hneď po vpáde to odmietol samotný establišment, predsedníctvo ÚV KSČ i ÚV KSS, vláda, Národné zhromaždenie, Slovenská národná rada i Národný front. K tomu po uliciach riavy ľudí, ktorí sa pýtali vojakov, prečo prišli... Toto Sovieti nečakali. Napokon boli šťastní, povedal by som dokonca "šťastní ako blchy", keď dostali od prezidenta Ludvíka Svobodu ponuku, aby v Moskve rokovali.

Muž, o ktorom sa mnoho hovorí a píše v televízii, rozhlase a na stránkach novín - Alexander Dubček - sa naotváracie jesenné zasadanie parlamentu pripravuje naozaj komplexne. Nervy, ktoré bude spolu s maximálnou mieroudiplomacie potrebovať si relaxuje, okrem iného vo voľnom čase prácou na záhradke pri rodinnom domčeku v Bratislave.Morálnou vzpruhou do ďalších dní je dôvera, ktorú mu tlmočia stovky sympatizantov v pozdravoch a listoch. Vernýmspoločníkom mu je štvornohý pes Luxo. 18.08.1991.
Foto: TASR / Vladimír Benko - ČSTK


Dubčeka zaviedli po zatknutí na Zakarpatskú Rus, tam ho držali tri dni. Keď potom prišiel do Moskvy, mal spolu s československou delegáciou vôbec šancu niečo vyrokovať? Alebo bola len otázka, kedy podľahne tlaku a bude súhlasiť s moskovským protokolom? Hovorí sa aj o tom, že počas rokovaní niekoľkokrát omdlel...
Musel mať podlomené zdravie z psychického napätia, v ktorom bol niekoľko dní. Ono, keď vo väzení čakáte, či vás každú chvíľu nezabijú, tak sa to podpíše pod zdravotný stav. A čo sa týka toho rokovania... Nemožno si predstavovať, že v Moskve oproti sebe sedeli dve rovnocenné strany, ktoré sa snažili nájsť zhodu v predmetoch spoločného záujmu. Pozícia jednej a druhej strany bola úplne odlišná. Zdeněk Mlynář vo svojej slávnej knihe Mráz prichádza z Kremľa to napísal jasne: Situácia československej delegácie sa rovnala situácii ľudí, ktorí sú vydieraní gangstrami... Sovieti im povedali, kým to nepodpíšete, neodídete. No aj to, s čím museli súhlasiť, bol vlastne až neuveriteľne dobrý výsledok v danej chvíli: mohli ostať vo funkciách, nebol odsúdený akčný program KSČ, pobyt vojsk mal byť iba dočasný a vojsko sa nemalo miešať do vnútorných záležitostí. Z tohto hľadiska to bol úspech. Prirodzene, Sovieti tam napokon zakomponovali veci, ktorými sa im s pomocou salámovej taktiky podarilo presadzovať konsolidačné a normalizačné úsilie. Otázka, či sa Dubček mohol podpísaniu moskovského protokolu vzoprieť, nie je podľa mňa celkom namieste. Mal správy, že situácia u nás je veľmi napätá, nebolo isté, či Rusi nerozpútajú krvavé peklo tak ako v 56-tom v Maďarsku...

Verejnosť sa ťažko zmierovala s okupáciou, aj mladší vedia o tom, čo urobil Jan Palach, poznáme tiež históriu dvoch hokejových víťazstiev z marca 69, ktoré vyprovokovali manifestácie protisovietskych nálad. Ale tie najväčšie protesty vypukli vraj pri prvom výročí vpádu vojsk v auguste 69. Vraj vtedy v niektorých mestách vyrástli aj barikády...
Áno, najostrejšie to bolo v Prahe, kde dokonca premiestnili tankový pluk, niekoľko tankových práporov smerovalo aj do Brna. Bola to vôbec najväčšia povojnová akcia československej armády, žiaľ, bola namierená proti vlastným občanom. Nepokoje si vyžiadali niekoľko obetí. Na Slovensku boli tiež nejaké demonštrácie, no situácia tu bola pomerne pokojná, nedošlo k takým incidentom ako v Prahe.

Ako hodnotíte Dubčekovo pôsobenie po auguste 68?
Dubček sa ešte snažil niečo zachrániť z tej reformy, no verejnosť sa s tým nechcela uspokojiť. Žiadala okamžitý odchod okupačných armád a satisfakciu za to poníženie. V Čechách ešte razantnejšie ako na Slovensku. Dubček sám spomínal, že to bolo hrozné. Cítil podporu verejnosti, no zároveň počúval žiadosti, ktorým nebolo možné vyhovieť.

Ako bral zosadenie z funkcie prvého tajomníka v apríli 69?
Bol to tlak Sovietov, lebo v lete 69 sa v Moskve konala schôdza komunistických strán z celého sveta a predstava, že tam príde Dubček, bola pre Sovietov nepredstaviteľná. Dubčekova prítomnosť by znamenala satisfakciu reformnému procesu, to Sovieti pripustiť nechceli. Dlho však boli nešťastní, nevedeli, ako ho majú zosadiť, nevedeli nájsť vhodnú zámienku, adekvátny argument pre takéto rozhodnutie. Až potom tie demonštrácie, ktoré nasledovali po hokejových víťazstvách v marci 69, sa stali argumentom pre výmenu Dubčeka za Husáka. Sovieti pritlačili, opätovne hrozili vojenskou silou. Dubček už bol unavený z toho strašného stresu, ktorému bol vystavený. Pomohol tomu výrazne aj Husák, ten sa už od augusta 68 snažil presvedčiť Rusov, že on je tým pravým kandidátom na pozíciu prvého tajomníka, a v marci a najmä v prvej polovici apríla 69 veľmi ostro vystupoval proti Dubčekovi.

Ako politik je Alexander Dubček narodený 27.11.1921 v Uhrovci, známy už takmer tri desaťročia, najmä však z roku 1968,z pokusu o reformu česko-slovenskej spoločnosti. Menej známe je verejnosti dvadsaťročné obdobie do nežnej revolúciev novembri 1989, v ktorom bol prenasledovaný a diskriminovaný. Pracoval ako zásobovač lesného závodu a neskôr akodôchodca v zámočníckej dielni, neustále sledovaný štatnou bezpečnosťou. Za medzník a signál na lepšie časy možno považovať jeho interview pre taliansky denník v októbri 1987,čím otvorene vystúpil z ilegality rozsiahlou analýzou stavu našej spoločnosti. 17. novembra 1989 ho ešte síce ŠtB zadržala, alev decembri toho istého roku je zvolený za predsedu Čs. parlamentu. 0 rok neskôr ho postihla ťažká strata - navždy odišlajeho manželka, ktorá mu bola oporou najpevnejšou. Dnes žije Alexander Dubček v Bratislave, má troch synov a štyri vnúčatá.Verným priateľom mu ostáva psík Luxo.27. novembra 1991 sa A. Dubček dožil 70 rokov. Naše snímky sú zo súkromia A. Dubčeka v Bratislave, ale aj z iných miest
Foto: TASR / Vladimír Benko - ČSTK


Takže Dubčeka napádal ten, za ktorého rehabilitáciu Dubček kedysi bojoval?
Áno, Dubček bol členom tzv. Kolderovej rehabilitačnej komisie, ktorá sa na začiatku 60-tych rokov zaoberala rehabilitáciou členov KSČ, prenasledovaných počas tzv. stalinistických čistiek, do tejto skupiny patril aj Husák...

Po necelom polroku na pozícii predsedu Federálneho zhromaždenia z Dubčeka urobili veľvyslanca v Turecku. Bral to ako vyhnanstvo?
To bola klasická finta, ako odrovnať politika nonšalantným spôsobom. Vtedy však Dubček mal chorú manželku, ktorá ťažko znášala útoky na manžela. A tak to aj samotný Dubček bral ako vykúpenie.

V roku 1970 ho vylúčili z KSČ. V sedemdesiatych a prvej polovici 80-tych rokov pracoval ako mechanizátor v Západoslovenských štátnych lesoch. Ozýval sa, kritizoval režim?
Už v roku 1970 napísal dva ostré listy Husákovi, kde mu vyčíta aj príkorie voči nemu samotnému. Špehovali ho takmer všade, dokonca aj vtedy, keď išiel na hroby svojich blízkych v Uhrovci. Aj tí, ktorí sa k nemu prihlásili, mali problémy. V roku 1974 potom napísal dva rozsiahle listy Federálnemu zhromaždeniu i Slovenskej národnej rade, kde kritizuje systémové porušovanie ľudských práv a totalitarizmus. Snažil sa dať najavo, že tu je a že sa mu nepáči, čo sa deje.

Spolupracoval aj s českým disidentským prostredím?
To až v druhej polovici 80-tych rokov, bol v kontakte s opozičnou iniciatívou Obroda, ktorá sa hlásila k princípom Pražskej jari.



Rok 1989 znamenal aj Dubčekov návrat do veľkej politiky. Hovorilo sa o ňom ako o kandidátovi na prezidenta. Prečo sa ním napokon nestal?
V prostredí disidentu sa myšlienka o Dubčekovi ako prezidentovi, vtedy ešte samozrejme ako prezidentovi ČSSR, objavila už na začiatku roka 1989. Tak o tom aspoň podali svedectvo členovia spomínanej opozičnej iniciatívy Obroda Věněk Šilhán a Miloš Hájek. Podľa nich s tým mal vtedy súhlasiť aj Václav Havel. Po Novembri 89 sa situácia napokon zmenila. Dubček s tým nebol celkom vyrovnaný, kládol otázku, prečo zrazu, po páde komunistického režimu, dohoda zo začiatku roka neplatí. No tam sa už začali zárodky tých česko-slovenských rozbrojov a začal sa aj boj o moc, ktorý sa podpísal pod túto situáciu. České Občianske fórum (OF) začalo presadzovať Havla a Verejnosť proti násiliu sa postavila za OF, nie za Dubčeka. Havel, samozrejme, vedel, že by nastali veľké rozpory medzi Čechmi a Slovákmi, ak by Dubčeka len tak odpísali. A tak z neho urobili predsedu Federálneho zhromaždenia. Dubček sa tak vrátil do funkcie, na ktorej v 69-tom skončil vo vrcholných štruktúrach KSČ.

Spomínali ste boj o moc, na ktorý Dubček v tomto prípade doplatil. Aj o jeho smrti sa viedli v tomto duchu špekulácie a rôzne konšpiračné teórie hovorili o tom, že to nebola obyčajná nehoda, spôsobená aquaplaningom.
Poviem na rovinu, sprisahaneckým teóriám o tom, že ho niekto dal odstrániť, neverím. Už aj preto, že to protirečí charakteristike československej politickej tradície. O atentáte snáď možno hovoriť iba v prípade ministra financií za prvej Československej republiky Aloisa Rašína, a aj to bolo niečo, čo z našich politických reálií úplne vybočovalo. Viem, že sa hovorilo aj o tom, že Dubček mal ísť do Ruska svedčiť v prípade tajných aktivít KGB... Ale ja by som žiadne konšpirácie nehľadal. V ten deň strašne lialo, je známe, že na tom úseku diaľnice D1 pri Humpolci sa stávajú podobné nehody. Navyše, ak by Dubček nemal zlozvyk sa nepripútavať na zadnom sedadle, možno by z toho vyšiel iba dochrámaný, s nejakou zlomeninou, ale nemalo by to také tragické následky. Takže tie teórie sú podľa mňa pritiahnuté za vlasy. Skôr by som kritizoval laxnosť pri vyšetrovaní nehody. Tá vyvolala podozrenia, ktoré konšpiráciám iba nahrávajú.