Bratislava 11. novembra (TASR) - Pôsobí ako riaditeľ pre komunikáciu v ľudskoprávnej organizácii Minority Rights Group International (MRGI), ktorej cieľom je chrániť práva etnických, národnostných náboženských a jazykových menšín na celom svete. Vyštudoval medzinárodné vzťahy na univerzitách v Princetone a v Cambridge. Na Harvardskej univerzite získal titul doktora práv. V rámci Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov pôsobil v Pakistane, Sudáne a v Štokholme. Neskôr zastával funkciu výkonného riaditeľa organizácie Amnesty International (AI)vo Švédsku.

Carl Söderbergh v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovoril o svojej motivácii pre prácu s menšinami i o najaktuálnejších problémoch v tejto oblasti.

-Vo svojej práci sa venujete primárne problematike menšín. Prečo ste si vybrali túto oblasť?-

Počas svojej kariéry som prišiel do kontaktu s utečencami, etnickými, náboženskými či jazykovými menšinami a pôvodným obyvateľstvom v rôznych častiach sveta: v Afganistane, Pakistane, pásme Gazy, Sudáne, Štokholme či na Západnom brehu Jordánu. Zistil som, že práca so skupinami, na ktoré sa zabúda a ktoré sú istým spôsobom odsúvané na okraj spoločnosti, ma napĺňa a je aj veľmi vďačná.

-Ktoré menšiny čelia v súčasnosti vo svete najväčším problémom?-

Medzi najväčšie problémy patrí náboženská neznášanlivosť. V poslednom období rezonovalo najmä prenasledovanie moslimskej menšiny Rohingov v Mjanmarsku alebo hromadné zabíjanie jezídov militantmi Islamského štátu v Iraku. V rámci MRGI však platí pravidlo, že menšiny a pôvodné populácie neposudzujeme podľa vážnosti situácie. Viedlo by to k nechcenému porovnávaniu medzi skupinami a jednotlivcami. Konkrétna skúsenosť s prenasledovaním je osobná vec každého človeka, preto sa nedá porovnať s inými.

-V roku 2014 MRGI vydala správu, v ktorej vyzvala vlády v štátoch EÚ na väčšiu aktivitu v boji proti nenávistným prejavom a zločinom. Ako z pozície riaditeľa organizácie pre komunikáciu hodnotíte situáciu v tejto oblasti dnes?-

Situácia je ešte viac alarmujúca ako v čase vydania správy. Súvisí to aj s rozvojom technológií, prostredníctvom ktorých sa šíria informácie. V oblastiach, kde obyvateľstvo neprichádza do kontaktu s príslušníkmi iných etník a vierovyznaní, sú ľudia viac bojazliví a menej tolerantní, čo ovplyvňuje ich názory a vytvára predsudky. Tieto vzorce si všímam vo viacerých krajinách. V Británii, kde v súčasnosti žijem, pozorujeme v oblastiach s väčšou diverzitou obyvateľstva nižšiu mieru podpory antiimigrantských populistických nálad, ktoré boli aj jednou z príčin brexitu. Napríklad v oblasti Londýna bola väčšina ľudí proti odchodu Spojeného kráľovstva z EÚ, pretože obyvatelia tu častejšie prichádzajú do styku s ľuďmi z iných zázemí.

-Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet sa tento rok zameriaval na prácu novinárov. Tento rok sa medzi krajiny, v ktorých došlo k vražde novinára, zaradilo aj Slovensko. O čom to vypovedá? -

Médiá, spolu s mimovládnymi organizáciami, majú dôležitú úlohu v boji proti neznášanlivosti voči iným etnickým skupinám, rasám alebo náboženstvám. Široká verejnosť dostáva informácie primárne z médií a vďaka práci novinárov môže získať lepší prehľad alebo potvrdenie faktov. Novinárov sa preto snažia umlčať prostredníctvom zabíjania, vyhrážania sa a tiež zatváraním redakcií. Reportéri, ktorí si poctivo robia svoju prácu a venujú sa aj témam ako intolerancia, riskujú, že budú umlčaní. Potvrdzuje to prípad Jána Kuciaka, rovnako ako nedávna vražda saudskoarabského novinára Džamála Chášukdžího, čo je podľa mňa hlboko znepokojujúce.

-Sú novinári v súčasnom svete v bezpečí, čo sa týka slobody prejavu a slobody tlače?-

Podľa informácií z webovej stránky organizácie Reportéri bez Hraníc (RSF) bolo za prvých deväť mesiacov tohto roka zabitých viac novinárov (56), ako za celý rok 2017 (55). Situácia je špecifická v závislosti od krajiny a v niektorých prípadoch sa sloboda médií dokonca prekrýva s ochranou práv menšín. Napríklad menšina koptských kresťanov v Egypte, ktorí sú častými obeťami útokov zo strany islamskej vlády, má okrem neziskových organizácií, ktoré sa zameriavajú na zneužívanie ľudských práv, i vlastné redakcie. Tie sú dôležité pri šírení informácií v rámci komunity a aj na komunikáciu smerom von. Vláda silno zasahuje proti neziskovým organizáciám aj nezávislým redakciám, čo má na spoločnosť v Egypte zlý vplyv. Obmedzuje to slobodu prejavu, nezávislosť médií a aj prácu v oblasti práv menšín.

-Čím konkrétne môžu novinári prispieť k zlepšeniu situácie utláčaných menšín?-

Veľa ľudí dostáva informácie o utečencoch z médií, ktoré môžu ovplyvniť názory širokej populácie. Novinári si preto musia dávať pozor, aký jazyk používajú, keď píšu o menšinách a utečencoch a aj spôsob, akým podávajú príbehy. Nemali by sa napríklad sústrediť na konkrétny zločin spáchaný utečencami. Proporčne je množstvo zločinov v tejto skupine približne rovnaké ako v rámci celej spoločnosti. Z nejakých dôvodov je z toho atraktívnejší nadpis, keď zločin spáchal utečenec. Čo je horšie, novinári často uvedú aj etnický pôvod, čo zbytočne priťahuje pozornosť. Tomu by sa mali vyhýbať.

-S programom Svet medzi riadkami spolupracujete na vysokoškolskom predmete Globálna rozvojová žurnalistika na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave. Na čo je predmet zameraný a čo študentom ponúka?-

Program funguje už tri roky. Doteraz sa zameriaval na menšiny, pôvodné obyvateľstvo a rozvoj. V ďalšej fáze by sme sa chceli sústrediť aj na problematiku migrácie. Hlavným cieľom je naučiť budúcich novinárov poskytovať informácie o problematike menšín ohľaduplne a pravdivo. Snažíme sa študentom sprostredkovať kontakt s menšinami a ohrozenými skupinami a vybaviť ich praktickými skúsenosťami. V rámci osemtýždňového predmetu absolvujú pobyt priamo v teréne v oblastiach na hraniciach EÚ v Grécku, Taliansku a na španielskom pobreží. Viacero študentov sa vyjadrilo, že to bola pre nich jedna z najvýznamnejších skúseností v živote.

-V čom vidíte hlavné príčiny utečeneckej krízy, ktorá v Európe nastala v roku 2015?-

Podľa mňa sú to vojnové konflikty v Sýrii a v Iraku. V ich dôsledku došlo k masívnemu vysídleniu obyvateľstva v krajinách, ktoré sú veľmi blízko k hraniciam EÚ a Sýria je s ňou dokonca spojená Stredozemným morom. Pripadalo mi to, ako keby ľudia až do vypuknutia krízy tieto veľké vojnové konflikty prehliadali. Vlády si to mali uvedomiť už vtedy, keď sa spomínané konflikty ešte len začali. Dali by sa však nájsť aj dlhodobejšie príčiny krízy, ako vojnové konflikty v subsaharskej Afrike, klimatické zmeny a hospodárska nerovnosť, ktoré vedú k vysídľovaniu obyvateľstva na viacerých kontinentoch.

-Aký je váš názor na postup krajín Európskej únie pri riešení tejto krízy?-

Mňa a mojich kolegov znepokojuje, ako niektoré vlády pristupujú k utečencom. Zaobchádzanie s ľuďmi na hraniciach, ale aj vyjadrenia na adresu migrantov a žiadateľov o azyl môžu širšej verejnosti signalizovať, že prejavy intolerancie k týmto menšinám sú v poriadku. Takisto je to aj signál pre utečencov a žiadateľov o azyl, ktorí sa už v krajine nachádzajú, že tam nie sú vítaní. Myslím si, že vlády tento signálny efekt často ignorujú. Mali by prejaviť viac zodpovednosti vo svojich postojoch a vyjadreniach, ktoré ovplyvňujú verejnú mienku.

-Aké je z vášho pohľadu ideálne riešenie tejto situácie?-

K rýchlejšiemu riešeniu situácie by pomohla väčšia spolupráca pri prerozdeľovaní utečencov. Určite je potrebné zaviesť mechanizmus na podporu Grécka a Talianska, ktoré čelia najväčšiemu návalu migrantov. Ak sa pozrieme na stav ich hospodárstva, vidíme, že utečenecká kríza tam mala výraznejší efekt ako v iných krajinách. Nemali by sme ich nechať osamote. Jednotlivé krajiny Európskej únie musia prevziať viac zodpovednosti.

-Dá sa príchod ľudí z bývalých kolónií do európskych krajín v období po druhej svetovej vojne porovnať so súčasnou migračnou krízou?-

Áno aj nie. Dobrý príklad ponúka Spojené kráľovstvo, kde sa v súčasnosti hovorí o tzv. Windrush generácii. Windrush bol názov lode, ktorá prevážala ľudí z oblasti Karibiku do Británie. Ľudia z bývalých kolónií boli lacnou pracovnou silou, a preto vláda túto migráciu podporovala. Podobná situácia bola aj v ostatných európskych krajinách, ktoré potrebovali obnoviť infraštruktúru poškodenú vojnou. Dnes má migrácia komplexnejšie dôvody. Svoj podiel majú i ozbrojené konflikty, environmentálne faktory či hospodársky úpadok, ktoré ľudí motivujú, aby opustili krajinu.

-Ako vnímate otvorenú azylovú politiku, ktorú až do tohto roku presadzovala nemecká kancelárka Angela Merkelová?-

V období, keď utečenecká kríza dosahovala svoj vrchol, som bol veľmi hrdý na to, že Švédsko - krajina, odkiaľ pochádzam - stojí v podpore migrácie na strane Nemecka. Moji spoluobčania na vlakových staniciach vo väčších mestách ako dobrovoľníci vítali prichádzajúcich utečencov a poskytovali im humanitárnu pomoc. Myslím si, že to bol správny postup. Čelili sme masívnemu prívalu ľudí na hraniciach EÚ. Chybu urobili, ak dovolíte, vlády, ktoré svoje krajiny neotvorili. Ak by všetky krajiny konali jednotne a zdieľali zodpovednosť, súčasná situácia by bola oveľa lepšia. Angela Merkelová teraz čelí výzve obhájiť svoje konanie ohľadom otvorenia krajiny utečencom. Ľudia vo Švédsku sa tiež čudujú, že prečo to boli len oni a Nemecko, kto otvoril svoje hranice - prečo sa ostatné krajiny nepripojili.

-Je Európa cieľovou destináciou utečencov?-

Domnienka, že väčšina utečencov sa snaží dostať sa do Európy, nie je pravdivá. Počet vysídlených ľudí v rámci krajín zasiahnutých vojnovými konfliktami v Iraku a v Sýrii je tiež vysoký, dokonca porovnateľný s počtom utečencov. Poukazuje to na fakt, že aj keď sú ľudia nútení opustiť svoje domovy z dôvodu ozbrojeného konfliktu, automaticky to neznamená, že sa chcú za každú cenu dostať do Európy. Väčšina z nich ostane v okolitých krajinách, kde majú kultúrne, náboženské a rodinné väzby.

-Prečo potom niektorí z nich prichádzajú od Európy?-

Situácia môže byť pre ľudí nestabilná aj po tom, ako boli vysídlení. Napríklad utečenci z Afganistanu dlhé roky prichádzajú najmä do susedného Pakistanu a Iránu. Vlády v týchto krajinách sa však rozhodli proti nim zakročiť a vrátiť utečencov pomocou polície naspäť do krajiny pôvodu. Okolité krajiny už Afgancom neposkytovali takú istotu ako predtým, preto sa museli vydať ďalej. V niektorých prípadoch rozhoduje aj ekonomická situácia migrantov. Ďalej do európskych krajín sa väčšinou vydajú ľudia, ktorí na to majú prostriedky a odhodlanie.

-V polovici októbra sa v Bratislave uskutočnilo fórum o integrácii migrantov. Jedna z tém bola aj zamestnávanie cudzincov. Môžu byť, podľa vás, migranti ekonomickým prínosom pre európske krajiny?-

Jednoznačne. Napríklad zo Sýrie prichádzali do Európy všeobecne veľmi vzdelaní ľudia. Európske krajiny z určitého pohľadu urobili chybu, keď sa im otočili chrbtom. Migranti doslova len prešli Gréckom a strednou Európou a dnes sú v Nemecku a vo Švédsku. V tomto prípade vlády, ktoré pred nimi zavreli dvere, zmeškali obrovskú príležitosť prísunu zručností.

-V čom vidíte príčiny tejto situácie?-

Stretol som sa osobne s utečencami rôznych národností, etník a vierovyznaní, napríklad s Kurdmi a jezídmi. Mnohí s nich sú vysoko vzdelaní odborníci, napríklad programátori alebo architekti, a pre európske krajiny môžu byť prínosom. Z dôvodu masívneho prívalu migrantov do Európy sú tu však tendencie vidieť všetkých ako blok čísel, v ktorom sa príbehy jednotlivcov strácajú. Mali by sme sa zbaviť domnienky, že všetci, ktorí prichádzajú k brehom Európy, sú odkázaní na humanitárnu pomoc a chýbajú im potrebné zručnosti.

-Dá sa nárast popularity krajne pravicových hnutí a politických strán, ktoré sa v niektorých krajinách dostali aj do národných parlamentov - Jobbik v Maďarsku a ĽSNS na Slovensku - považovať za dôsledok migrácie?-

Nemali by sme za to viniť migrantov. Nárast popularity pravicových hnutí je dôsledok zlyhania systému vládnutia v krajinách Európskej únie. Ozbrojený konflikt v Sýrii, odohrávajúci sa priamo pred našimi dverami, donútil k odchodu veľkú časť obyvateľstva. Najväčšie počty utečencov zo Sýrie prijali okolité krajiny, no veľa z nich prišlo až k hraniciam Európy. Väčšina členských štátov EÚ si nesplnila svoju úlohu pri poskytnutí podpory prichádzajúcim ľuďom. Čo je horšie, krajná pravica teraz z utečeneckej krízy viní utečencov a vlády. Strany hlavného politického prúdu sú vystrašené a osvojujú si jazyk a postoje pravice, pre ktorú to slúži ako potvrdenie ich názorov - čo podľa mňa len prilieva olej do ohňa.

Rozhovor s Carlom Söderberghom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.