Bratislava 11. augusta (TASR) - Ako prvý Slovák v histórii bol členom Výkonného výboru Európskej futbalovej únie (UEFA), v ktorom pôsobil dve funkčné obdobia (2009-2017). V rokoch 1999-2010 stál na čele Slovenského futbalového zväzu. František Laurinec v rozhovore pre TASR prezradil, ako sa mu podarilo etablovať zväz v medzinárodných organizáciách - UEFA a FIFA (Medzinárodná futbalová federácia), vyzdvihol spoluprácu s bývalým prezidentom UEFA Michelom Platinim, ktorý ho často poveroval riadením a riešením citlivých tém. Pripomenul si tiež úspech v podobe osemfinálovej účasti národného tímu na MS 2010 v Juhoafrickej republike, ale aj nevydarenú baráž o postup na MS 2006 proti Španielsku.

Ako ste sa dostali ku kariére futbalového funkcionára?

"Predchádzala jej hráčska kariéra v Partizánskom, tá však nemala veľký vplyv na to, že som sa neskôr vydal na funkcionársku dráhu. Pomohlo mi k tomu najmä právne vzdelanie. Moja právnická kancelária robila dlhé roky veci, ktoré sa týkali legislatívnych úprav a tiež sme rôznym futbalovým klubom pomáhali s právnymi zmluvami. Takto som sa dostal do užšej spolupráce s Československou futbalovou asociáciou, kde som začínal v roku 1990 ako člen Výkonného výboru. V rokoch 1994-1998 som bol viceprezident Slovenského futbalového zväzu, nasledovala užšia spolupráca s Interom Bratislava, kde som robil medzinárodného manažéra."

V roku 1999 Vás zvolili za prezidenta Slovenského futbalového zväzu. Ako hodnotíte jedenásť rokov v tejto pozícii?

"Na zodpovedanie tejto otázky by nestačila jedna kniha... Začnem tým, že po rozdelení Československej futbalovej asociácie zostalo celé know-how i silný aparát ľudí v Prahe. Slovenský futbalový zväz začínal de facto od nuly v podmienkach na úrovni dnešného regionálneho zväzu. Pracovali v ňom nadšenci, ktorí sa venovali slovenskému futbalu celou dušou, ale išlo skutočne o poloamatérsku bázu, pritom práce bolo neúrekom. Najskôr musel byť SFZ riadne uznaný UEFA a FIFA, o čo sa zaslúžil môj predchodca a prvý prezident zväzu pán Milan Služanič. Urobil veľa práce, zastabilizoval organizáciu, no stále sme v rámci Európy boli neznámi a neuznaní. Napríklad pošta chodila na Slovinský futbalový zväz a naopak... Mojou prvou úlohou bolo, aby sme sa dostali na úroveň iných "middle size", t.z. stredne veľkých futbalových zväzov, čo sa nám aj podarilo. Po mojom odchode v roku 2010 bol SFZ uznávaný členský zväz UEFA a mal zastúpenie v rôznych komisiách. Mňa zvolili ako prvého Slováka do Výkonného výboru UEFA, čo malo svoju váhu a preto nás v Európe i vo svete rešpektovali. V roku 2000 sme zorganizovali finálový turnaj majstrovstiev Európy do 21 rokov, hrali tu Andrea Pirlo, Frank Lampard a iní, o pár rokov skvelí hráči. Vybudovali sme prvé Národné tréningové centrum v Senci. Teší ma, že na našu prácu nadväzuje súčasné vedenie SFZ. Budujú sa tréningové ihriská, prebiehajú rekonštrukcie štadiónov a to aj vďaka dotáciám vlády a zo strany UEFA, odkiaľ je finančný tok päťkrát vyšší ako za mojich čias, najmä vďaka príjmom z televíznych práv. Infraštruktúra súčasného zväzu je na vyššej úrovni."

Na medzinárodnom poli ste začínali ako delegát, boli ste člen Komisie pre prestupy hráčov a otázky hráčskych zmlúv a člen Legislatívnej komisie UEFA. Tiež ste boli v expertnej skupine pre bezpečnosť na štadiónoch. Ktorá práca Vám bola najbližšia?

"Organizácia zápasov a otázky bezpečnosti, to boli moje srdcovky. Mal som tiež pozíciu špeciálneho splnomocnenca prezidenta UEFA Michela Platiniho pre EURO 2012, kde sa vyskytlo veľa problémov. Bol som predĺženou rukou Platiniho pri ich riešení a práve pomoc organizátorom tohto šampionátu považujem za môj funkcionársky vrchol. Taktiež som bol negociátorom pri problémoch dagestanského klubu Anži Machačkala, ktorý mal zákaz hrať domáce zápasy v európskych súťažiach na svojom štadióne. Niesol som zodpovednosť za riešenie krymskej otázky, kde svojho času hrozilo, že futbal v organizovanej podobe úplne zanikne. Platini sa na mňa vždy spoliehal. Na zasadnutí VV UEFA pri citlivých témach vždy ukázal na mňa prstom. Raz povedal, že keď vyriešim problém na Kryme, navrhne ma na Nobelovu cenu. UEFA však nemôže riešiť politické záležitosti a toto je vec politická. Podarilo sa nám však podporiť túto oblasť, aby v nej neprestalo s futbalom 2,5 milióna hráčov vrátane detí."

Aké najrizikovejšie zápasy ste vo svojej kariére zažili?

"Tých rizikových bolo veľa, chvalabohu, nikdy som nebol prítomný na štadióne, kde prišlo k veľkým neprístojnostiam či hromadným bitkám fanúšikov. Ale dva zápasy mi zostanú v pamäti. Jedným bolo finále Ligy majstrov v Aténach, kde hralo AC Miláno s Liverpoolom. V meste bolo 90.000 anglických fanúšikov, z nich 60.000 nemalo vstupenku. Na mimoriadnych bezpečnostných zasadnutiach bolo prítomných šesť gréckych ministrov, admirál loďstva a veliteľ letectva. Každý z nich sľúbil, že sa nikto bez vstupenky na štadión nedostane, lenže veľká masa fanúšikov Liverpoolu to zobrala útokom na brány štadióna. Nejakým zázrakom sa nám situáciu podarilo udržať pod kontrolou, našťastie sa nič nestalo, ale všetkým nám tuhla krv v žilách. Druhý kuriózny duel bolo finále ME 2008 vo Viedni, kde sa na štadión Ernsta Happela valila silná búrka. Boli sme pripravení prerušiť zápas, neustále sme boli v kontakte s Rakúskym meteorologickým ústavom. Napokon sa sivé mraky otočili iným smerom a finále sa mohlo dohrať."

Čo sa Vám podarilo ako členovi VV UEFA "vylobovať" pre Slovensko?

"Na toto sa nedá odpovedať priamo. Keď sa stanete členom VV UEFA, prvú vec, ktorú podpíšete je, že budete pracovať v prospech európskeho futbalu a nielen slovenského. Samozrejme, už len účasť vo výkonnom výbore niečo znamená a podvedomie ľudí silno pôsobí. Svojho času malo Slovensko v UEFA dôstojné zastúpenie, ktoré nám napríklad Česi závideli. Vďaka mne, ale napr. aj Jozefovi Markovi, ktorý bol dlhé roky členom Rozhodcovskej komisie UEFA, sa podarilo preniesť skúsenosti a myšlienky UEFA aj k nám na Slovensko, okrem iných napríklad v oblasti bezpečnosti na štadiónoch."

Po športovej stránke bola prvou predzvesťou úspechu účasť v baráži MS 2006 so Španielskom. Debakel 1:5 v Madride, červená karta pre Hada, vykázanie trénera Galisa na tribúnu, ako ste to vtedy prežívali?

"Veľmi zle, po vykázaní trénera Galisa z lavičky som približne v 20. minúte odišiel z VIP lóže, v ktorej som sedel veľa španielskeho kráľa. Musel som ísť predýchať pocit krivdy. Zaujímavosťou je, že o mesiac neskôr som bol delegátom na zápase Realu Madrid a jeho prezident Florentino Perez mi položartom povedal, že nemám úctu k ich kráľovi. Vysvetlil som mu, že môj odchod vôbec nesúvisel s jeho osobou, ale pocitom krivdy. Ten som mal ešte raz v zápase kvalifikácie MS 2010 so Slovinskom, hralo sa v roku 2008 v Maribore a prehrali sme 1:2. Potom sme sa však na rozhodcov dlhé roky nemohli sťažovať. Po baráži so Španielskom prišiel už v nasledujúcej kvalifikácii MS prvý veľký úspech, postúpili sme na šampionát v Juhoafrickej republike a tam sme si účasťou v osemfinále neurobili žiadnu hanbu."

S ktorými ľuďmi sa Vám najlepšie spolupracovalo?

"Na Slovensku som veľmi dobre vychádzal s mojimi najbližšími spolupracovníkmi, oboma generálnymi sekretármi SFZ Dušanom Tittelom i Milošom Tomášom. Dlhé roky sme stáli na jednej lodi s pánom Jurajom Obložinským, veľmi dobrý vzťah som mal s Jozefom Venglošom, ktorého filozofia mi bola veľmi blízka. V zahraničí okrem Platiniho som mal veľmi dobré vzťahy s prezidentom Ukrajinského futbalového zväzu Grigorijom Surkisom, prezidentom Španielskej kráľovskej federácie Angelom Villarom Llonom, Britom Davidom Gillom, či nebohým prezidentom Chorvátskeho futbalového zväzu Vlatkom Markovičom. Ten bol mojím tútorom, keď som začínal v UEFA."

Čo hovoríte na účinkovanie slovenskej reprezentácie v kvalifikácii MS 2018?

"Áčko to má veľmi dobre rozohrané, aj keď to mohlo byť ešte o kúsok lepšie a veselšie. Škoda hneď úvodnej domácej prehry s Anglickom, mohli sme aspoň remizovať a mať o bod viac. Ale som presvedčený, že keď zvládneme domáci septembrový zápas so Slovinskom, naša šanca na účasť v play off vzrastie. Mužstvo dozrelo, hovorilo sa, že jeho vrcholom bolo EURO 2016 vo Francúzsku, no myslím si, že títo hráči majú ambíciu zahrať si aj o rok v Rusku."

Obrovskú radosť herným prejavom v kvalifikácii a neskôr aj na majstrovstvách Európy robila slovenská 21-ka

"Máme veľmi sľubnú generáciu plnú šikovných hráčov, ktorí môžu ísť v stopách Škrtela či Hamšíka. Som optimista, o budúcnosť slovenského futbalu sa nebojím. Aj tréneri Kozák a Hapal, ktorí sú pri kormidlách týchto dvoch reprezentácií, sú muži na správnom mieste."

Ktorému klubu fandíte?

"Na medzinárodnej úrovni som vždy obdivoval taliansky futbal, preto inklinujem k dvom najväčším klubom z tejto krajiny - AC Miláno a Juventus Turín. Navyše mám rád Taliansko aj ako krajinu pre jeho kultúru a bohatú históriu. S Talianskom sa mi tiež spájajú veľmi pekné futbalové zážitky, zápasy na milánskom San Sire mali vždy úžasnú atmosféru a rád na ne spomínam."

Aké máte plány do budúcnosti?

"Po krátkom oddychu sa zrejme v septembri opäť aktívne zapojím do futbalového diania. Rokujem s prezidentom UEFA Aleksandrom Čeferinom i prezidentom FIFA Giannim Infantinom, ponúkajú mi poradenskú funkciu. Popri tom sledujem a snažím sa pomôcť slovenskému futbalu, pravidelne som v kontakte s prezidentom zväzu Jánom Kováčikom, ale aj s trénermi a funkcionármi, ktorí pôsobili vo výkonnom výbore SFZ aj počas môjho úradovania. Budem mať 66 rokov, ale cítim, že mojimi radami a skúsenosťami môžem byť osožný."