Pltníkov na ceste dolu Váhom čakali kadejaké nástrahy, jednou z nich je aj žilinská krútňava pri vtoku Kysuce do Váhu. No galiby im robili aj všelijaké potvory.
Autor Kristína Jurzová
Bratislava 26. marca (Teraz.sk) – Ľad zo slovenských riek a jazier už takmer všade zmizol, a tak sa začína prebúdzať život v ich hlbinách. Okrem bežných živočíchov s jarou ožívajú aj kadejaké potvory, ktoré vyčkávajú na nejakú tú človečinu.
V poslednom článku nášho seriálu slovenskí démoni a strašidlá sme si spomínali skaly, ktoré sú magické nielen svojimi tvarmi, ale aj príbehmi, ktoré sa o nich rozprávajú. Jednu, snáď tú najznámejšiu, sme si však nespomínali. Margita a Besná tróniaca pod Strečnom. Bralové hrable odpradávna vyvolávali rešpekt i hrôzu pltníkov, ktorí splavovali najdlhšiu rieku Slovenska. V tomto úseku sa totiž Váh najstrmšie valí nadol a pltníci sa len s ťažkosťami vyhýbali ostrým skaliskám a len s veľkou námahou veslovali cez úzke prielazy.
„Margita je nebezpečnejšia než Besná. Do Margity tak prudko bije Váh, že v takom čase, keď je rieka koľko-toľko rozvodnená, náš pltník musí posbierať všetky svoje smysly a celú svoju silu, aby plť odvesloval. Akže plť treskne do brala: vžrie ju do vody a roztrhá na kúsky; brvná prelomí ako zápalku a dosky roztriešti,“ takto opísal Jozef Bohúň v Pltníckej odprave nástrahy rieky Váh.
O tom, že Margita a Besná ozaj nie sú len také obyčajné skaly, svedčia aj rôzne básnické diela napr. v podaní Jána Botta či Svetozára Hurbana Vajanského. Aj pltníci si neraz o nich rozprávali povesť. Podľa nej sa istý vdovec oženil s mladou ženou, takmer vo veku jeho dcéry. Zanedlho ale zomrel a zanechal po sebe dcéru – pastorkyňu. Do tej sa zahľadel krásny mládenec a časom si získal jej srdce. Medzitým však padol do oka mladej vdovici. Tá začala na mladú pastorkyňu tak žiarliť, že ju napokon vrhla do chladných vôd Váhu. Telo dievčiny zachytilo sa o jednu zo skál, ktorú na jej počesť pomenovali Margita. Zločin však zožieral mladú vdovicu, a tak napokon pod ťarchou svedomia skočila do rieky. Druhú nebezpečnú skalu teda pomenovali Besná. Zloba sa však z nej nevytratila a podľa ľudového rozprávania topí pltníkov. A to až dovtedy, kým sa macochina zloba neupokojí. Až potom sa obe skaly prepadnú a koryto Váhu sa uvoľní.
Pltníkov však na ceste dolu Váhom čakali kadejaké nástrahy, jednou z nich je aj žilinská krútňava pri vtoku Kysuce do Váhu. No galiby im robili aj všelijaké potvory. Za hmlistého počasia to mohol byť napríklad riečny kôň, zvyčajne bielej farby. „Útočí na ľudí v člnoch a približuje sa k nim šikovne, takže ho do poslednej chvíle pokladajú za prevrátený čln alebo plávajúce brvno. Nič nezmôžu už potom, keď sa zrazu vzopne a strhne ich do hlbín,“ píše sa v Encyklopédii hrôzy a strachu. „Niekedy vyjde aj na breh, správa sa krotko a vábi najmä deti, aby sa ponosili na jeho chrbte. Beda im však, keď nasadnú – aj ony skončia v hlbinách, kde riečny kôň každú svoju obeť zožerie.“
Neodporúčalo sa teda, aby na pltiach či člnoch bývali deti. A dokonca aj ženy nosievali vraj akúsi smolu, a tak na pltnici nesmeli pomáhať. Ak sa totiž viezla nejaká na plti, pri Veči sa zvykli zúrivo rozkolísať vlny Váhu. Tam totiž striehol vodný bujak, ktorého vždy počuli nahlas bučať, no nikdy ho nik nevidel. Pltníci vravievali však, že to bol divý byvol Tur, ktorý kedysi dávno býval vo vodnom paláci pod Starhradom. Stade chránil krásnu kňahyňu Margitu. Povesť síce hovorí, že jeden rytier býka premohol, zničil a kliatbu Margity zrušil, ale kto vie, ako to vlastne bolo?
Na pltníkov však striehli aj rôzne pokušenia. Vábili ich nielen vodné víly, ale aj vodné panny. Jedna z nich nachádzala sa vraj v Moravanoch nad Váhom neďaleko Piešťan. Veru, kadečo sa narozprávalo o jej kráse a zvádzaní. Muži jej naozaj len ťažko odolávali. A toho, kto napokon podľahol jej nádhernému zjavu a vošiel za ňou do vody, pohltil taký silný vír, že sa z neho už viac nevrátil.
Aj rieka Nitra mala svoje vodné panny. Hoci dnes patrí k najšpinavším riekam na našom území, v minulosti bol jej tok pod Nitrianskym hradom plný rýb. No rieka bola známa aj troma vodnými pannami. V ústnom podaní zachoval sa príbeh o tom, ako krásou pobláznili troch rybárov. Kým dvaja z nich dokázali odolať ich vnadám, ten posledný, najmladší hodil sa do vĺn dravej rieky, no k pannám nikdy nedoplával. A nikdy sa už ani z vody nevynoril.
Zdroje: Encyklopédia hrôzy a strachu, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“, Tovaryšstvo III., slovakianguide.com
V poslednom článku nášho seriálu slovenskí démoni a strašidlá sme si spomínali skaly, ktoré sú magické nielen svojimi tvarmi, ale aj príbehmi, ktoré sa o nich rozprávajú. Jednu, snáď tú najznámejšiu, sme si však nespomínali. Margita a Besná tróniaca pod Strečnom. Bralové hrable odpradávna vyvolávali rešpekt i hrôzu pltníkov, ktorí splavovali najdlhšiu rieku Slovenska. V tomto úseku sa totiž Váh najstrmšie valí nadol a pltníci sa len s ťažkosťami vyhýbali ostrým skaliskám a len s veľkou námahou veslovali cez úzke prielazy.
„Margita je nebezpečnejšia než Besná. Do Margity tak prudko bije Váh, že v takom čase, keď je rieka koľko-toľko rozvodnená, náš pltník musí posbierať všetky svoje smysly a celú svoju silu, aby plť odvesloval. Akže plť treskne do brala: vžrie ju do vody a roztrhá na kúsky; brvná prelomí ako zápalku a dosky roztriešti,“ takto opísal Jozef Bohúň v Pltníckej odprave nástrahy rieky Váh.
O tom, že Margita a Besná ozaj nie sú len také obyčajné skaly, svedčia aj rôzne básnické diela napr. v podaní Jána Botta či Svetozára Hurbana Vajanského. Aj pltníci si neraz o nich rozprávali povesť. Podľa nej sa istý vdovec oženil s mladou ženou, takmer vo veku jeho dcéry. Zanedlho ale zomrel a zanechal po sebe dcéru – pastorkyňu. Do tej sa zahľadel krásny mládenec a časom si získal jej srdce. Medzitým však padol do oka mladej vdovici. Tá začala na mladú pastorkyňu tak žiarliť, že ju napokon vrhla do chladných vôd Váhu. Telo dievčiny zachytilo sa o jednu zo skál, ktorú na jej počesť pomenovali Margita. Zločin však zožieral mladú vdovicu, a tak napokon pod ťarchou svedomia skočila do rieky. Druhú nebezpečnú skalu teda pomenovali Besná. Zloba sa však z nej nevytratila a podľa ľudového rozprávania topí pltníkov. A to až dovtedy, kým sa macochina zloba neupokojí. Až potom sa obe skaly prepadnú a koryto Váhu sa uvoľní.
Pltníkov však na ceste dolu Váhom čakali kadejaké nástrahy, jednou z nich je aj žilinská krútňava pri vtoku Kysuce do Váhu. No galiby im robili aj všelijaké potvory. Za hmlistého počasia to mohol byť napríklad riečny kôň, zvyčajne bielej farby. „Útočí na ľudí v člnoch a približuje sa k nim šikovne, takže ho do poslednej chvíle pokladajú za prevrátený čln alebo plávajúce brvno. Nič nezmôžu už potom, keď sa zrazu vzopne a strhne ich do hlbín,“ píše sa v Encyklopédii hrôzy a strachu. „Niekedy vyjde aj na breh, správa sa krotko a vábi najmä deti, aby sa ponosili na jeho chrbte. Beda im však, keď nasadnú – aj ony skončia v hlbinách, kde riečny kôň každú svoju obeť zožerie.“
Neodporúčalo sa teda, aby na pltiach či člnoch bývali deti. A dokonca aj ženy nosievali vraj akúsi smolu, a tak na pltnici nesmeli pomáhať. Ak sa totiž viezla nejaká na plti, pri Veči sa zvykli zúrivo rozkolísať vlny Váhu. Tam totiž striehol vodný bujak, ktorého vždy počuli nahlas bučať, no nikdy ho nik nevidel. Pltníci vravievali však, že to bol divý byvol Tur, ktorý kedysi dávno býval vo vodnom paláci pod Starhradom. Stade chránil krásnu kňahyňu Margitu. Povesť síce hovorí, že jeden rytier býka premohol, zničil a kliatbu Margity zrušil, ale kto vie, ako to vlastne bolo?
Na pltníkov však striehli aj rôzne pokušenia. Vábili ich nielen vodné víly, ale aj vodné panny. Jedna z nich nachádzala sa vraj v Moravanoch nad Váhom neďaleko Piešťan. Veru, kadečo sa narozprávalo o jej kráse a zvádzaní. Muži jej naozaj len ťažko odolávali. A toho, kto napokon podľahol jej nádhernému zjavu a vošiel za ňou do vody, pohltil taký silný vír, že sa z neho už viac nevrátil.
Odporúčame aj: Milostné hry víl sa mohli skončiť smrťou muža
Aj rieka Nitra mala svoje vodné panny. Hoci dnes patrí k najšpinavším riekam na našom území, v minulosti bol jej tok pod Nitrianskym hradom plný rýb. No rieka bola známa aj troma vodnými pannami. V ústnom podaní zachoval sa príbeh o tom, ako krásou pobláznili troch rybárov. Kým dvaja z nich dokázali odolať ich vnadám, ten posledný, najmladší hodil sa do vĺn dravej rieky, no k pannám nikdy nedoplával. A nikdy sa už ani z vody nevynoril.
Veľkú pozornosť v živote pltníkov i bežných ľudí si vyslúžili vodníci. Zachovalo sa nám o nich také množstvo príbehov a povestí, že sa im budeme osobitne venovať v nedeľu 1. apríla 2017. V našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá si povieme, prečo v centre Trenčína nájdete vykúkať sochu vodníka a skade sa tam vlastne vzal. Dozvieme sa však, že občas sa oplatí stretnúť aj tohto zeleného mužíčka a ísť mu za kmotra.
Zdroje: Encyklopédia hrôzy a strachu, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“, Tovaryšstvo III., slovakianguide.com